Dan Bárta je ikonické meno. Na Slovensku ho poznáme roky ako člena viacerých zoskupení, sólo speváka, či vďaka ojedinelým hudobným projektom kratšieho trvania. Keď je v našich končinách, rád hovorí po slovensky a v našom jazyku sme teda viedli aj spoločný rozhovor.
Dozviete sa v ňom nielen o aktuálnom koncertnom turné kapely J.A.R., ktorá oslavuje neuveriteľných 35 rokov a už dnes (24.10.) ju môžete od 20:00 vidieť naživo v bratislavskom MMC v rámci turné k stále aktuálnemu albumu Jezus Kristus Neexistus? (2023), ale aj o výročí projektu Illustratosphere či o spevákovom menej verejnom živote. Prípadne zistiť, prečo ešte doteraz nebol porotcom talentových súťaží.
Je to takmer presne rok od posledného koncertu J.A.R. v Bratislave. Čo sa deje s Danom Bártom teraz?
Začala nová sezóna a patrí k nej aj tradičná jesenná šnúra J.A.R., ktorá vyvrcholí vo veľkej Lucerne. A prakticky celú jeseň budeme už len hrať, hrať a hrať.
J.A.R. je zoskupením silných individualít, každý z vás je výrazný a zapamätateľný. Ste známi iróniou, humorom a nadsádzkou. U nás na Slovensku je to teraz s kultúrou a spoločenskou situáciou všelijaké a táto irónia a nadhľad nám tu, myslím, chýba. Stále vás baví byť ironickými?
To hlavné trio, Roman Holý, Oto Klempíř a Michael Viktořík, to majú tak, že je to ich prirodzenosť. My ostatní v kapele to síce máme tiež, ale sme hanblivejší, tak ich používame ako reprezentantov tohto prístupu. Za to, že majú tej drzosti a tohto typu sebavedomia a aktualizačnej inteligencie viac, im môžeme byť vďační a radi sa s nimi zvezieme. Nejde ani o tú nebojácnosť, ale o to, že J.A.R. bol vždy postavený na spoločnom zmysle pre humor. Že sme sa smiali na tých istých veciach. Keď sme spolu začali, tak to boli nekonečné žúrky a rozhovory o úplných kokotinách. Len sa posmiať pre tú vec a reakciu. Oni sú nositelia tohto étosu v skupine. A vzhľadom na to, že každý z nás nerád predstiera, tak si ešte vedia zaskotačiť na cudzom nešťastí (úsmev).
Keď som si na osvieženie čítal svoj report z vášho koncertu spred roka, zasmial som sa na pasáži, kde si vedľa mňa stojaca pani okolo päťdesiatky povzdychla: "Škoda, že nezahrali Mrdám to". Pozitívnych reakcií na takéto názvy musí byť kopu, stretávate sa ale aj s tými negatívnymi?
Sú ľudia, ktorí zobrali niektoré z tých viet vážnejšie, než boli myslené a majú nás za taký boomerský band. Niekedy sa to teda obráti, ale skôr je to tak, že to ľudia chápu ako sarkazmus a iróniu. Rozumejú, že je to hlavne sebaironické a satirické. Všetci vieme, keď píšeme tie texty, ktoré mimochodom píšeme spoločne, že to každý z nás môže uchopiť, ako chce. Ironizovať či spochybniť toho pred ním. Sú to len také návnady a kto sa chytí, tak sa chytí a kto nie, tak zloží červíka z háčiku a pokračuje ďalej. Pretože ak sú niektoré veci angažované, majú byť aj interaktívne. Nie sú na to žiadne normatívy, aby človek zavelil "takto to je a takto to bude". Nie sú to žiadne watersovské pravdy.
Je vidieť, že nekoncertujete spolu až tak často a nemá sa teda kde vymíňať radosť zo vzájomného videnia sa a je tam stále chémia. Koncertuje J.A.R. často?
Asi 20-30 krát do roka, čo je akurát, aby sme z toho nevypadli. Vždy je to tak, že na prvý koncert prídeme každý odinakiaľ a vyhúkane si na seba zvykáme, ale tá chvíľa nie je dlhá. Časy, keď sme mali viac ambícií, sú tak spred desiatich rokov. A teraz je to tak, že už je každý rád, keď sme. Čo sa autorskej zložky týka, tak do istej miery to je okrem Michaela Viktoříka a Romana Holého side projekt. Ale vzhľadom na to, že hráme vyše 30 rokov v tej istej zostave, že hráme v rôznych duách a triách niekde inde, tak sa vždy tešíme na to spoločné stretnutie. A tie piesne, ktoré na pódiu hráme, pre nás majú už "príkaz", čo máme hrať, ako sa máme správať a ako máme tú vec cítiť. A naša skupina na pódiu vie vždy držať pri sebe. Lebo to je to najväčšie spojenie. Stage.
Keď počujete či spievate vaše veci s odstupom času, má to pre vás inú energiu?
Aj aj. Hovorím si, bože moj, prečo mi ten Roman stále skladá barytónové party a dáva mi to takto dole? Niekedy objavím nejakú drobnosť, o ktorej som ani nevedel a strašne sa nasmejem. Nech je to hudba, že si poviem, čo to tam sú za zvuky? A pobaví ma to. Alebo čo je to za drobný textový fórik? Pobaví ma to. A niekedy sú to normálne spomienky. Premietnem si, kde sme to hrali, za akých okolností sme to skladali, ako sme sa nasmiali, čo sa tam stalo, kto to prehnal, a tak ďalej. Je to komplexné. Ale keď už sme na pódiu a je dobrý zvuk a normálne to hrá, tak urobíme veľa očných kontaktov a normálne zavrieme svet a ideme. Sme stroj. A vtedy si nikto nedovolí byť dodatočným valcom v tej mašine.
Oslavujete 35 rokov. Aké máte publikum? Starne s vami či naberáte aj nových poslucháčov?
Teraz máme také obdobie, že niektorí ľudia uchopili našu poslednú platňu ako východisko z toho vážneho. Je to generácia detí našich rovesníkov, ktorí im ukázali to, čo žili oni, keď mali dvadsať, a chytilo sa to celkom dobre. Čiže nám rastie nové publikum, viditeľne sa omladila skupina ľudí, ktorí na nás chodia, a príde im to autentické, pravé. Pozerajú sa na tých starých chlapov, ktorí tam behajú, kričia a smejú sa, aj sebe samým, a som presvedčený, že ich to baví. Lebo sú schopní vnímať živú kultúru ako naozaj živú a neveria všetkému.
V čom bude tento koncert iný ako minuloročný?
Zadanie máme jednoduché – urobiť niečo nové. Za domácu úlohu sme teda dostali nacvičiť party troch nových vecí a jednej starej. Obmení sa asi krásnych 20 percent, no a v našom veku? To už znie ako výzva! (úsmev) Musím ale povedať, že je fajn, že posledná platňa sa zapáčila, zarezonovala a hráme veľa nových vecí a nie sme našťastie z tých skupín, ktoré sa musia opierať o svoje staré hity. Je to oslobodzujúce aj pre nás, takže sa môžeme aktualizovať aj v rámci svojho predvádzania sa.
Keď sa tu teraz bavíme v slovenčine, napadá mi, veď vy by ste boli skvelý adept na porotcovanie v československých televíznych súťažiach! Oslovil vás už niekto s takouto ponukou?
Nie, nikdy som nebol a nikto ma neoslovil. Talentové súťaže, to je ťažké. Ja neviem, či by som to vedel hrať. Navyše, nemyslím si, že keď niekto napríklad dostane týždeň na to niečo sa naučiť a ponúkne potom porote svoju imitáciu, či by ma to bavilo. Že by som tam nevidel toho človeka v iných perspektívach. A tiež tá šou okolo. Stískanie, humory, alebo rozdelenie úloh – tento porotca je vždy "bububu" a táto tu vždy drží palce. Ale ak by to bola šou o tom, že ma nejakí koučovia za dostatočne vysoký honorár naučia byť porotcom, do toho by som šiel (smiech).
Tento rok som vás videl v Bratislave spievať s duom Lash & Grey. Má tento projekt plány na pokračovanie?
Ja by som veľmi chcel. Ide o to nájsť priestor, čas a vymyslieť ako. Oni majú logicky namierené vysoko, ďaleko, sú to ľudia slobodní, talentovaní. Gitara, hlasivky, sadneš na vlak a ideš v ústrety hudbe. Pre mňa to bol zážitok. Na Slovensku máte celkovo skvelé speváčky. Katarzia je skvelá, Zuzana Mikulcová je super, Janka Kirschner a Kristína Mihaľová tiež. Keď sme niektoré veci s Kristínou spievali spolu, ona sa pozerala mne na pery a ja som sa pozeral na jej pery, tie milisekundy boli pre mňa veľmi silný zážitok. Na hranici slasti a šťastia. Chcel by som ich pozvať o rok na jeseň na výročné turné s Ilustratosférou. Ešte som to ale nepovedal ani im, ani kapele. Musím teda na to vymyslieť argumentár. Viem si predstaviť, že tam vytvoríme duá, triá, kvartetá, septet a rôzne veci. Musím len presvedčiť chalanov a následne usporiadateľov. Ale som si istý, že by jedno oko nezostalo suché.
Spomenuli ste, že ikonický album Illustratosphere bude mať budúci rok 25 rokov. Ako plánujete uchopiť tento koncept oslavy výročia?
Zahráme to, čo nás bude baviť hrať, a budeme hrať o dušu spasenú. Tvoriť album, to si momentálne neviem predstaviť. Je to veľa času, prostriedkov, prílišné komplikácie. Jedna, druhá šnúra, jeden album s tým, druhý s tamtým, ja nemôžem, ešte sa musím nechať upraviť a potom ešte musím deti vychovať, zavolajte o týždeň, a potom už to určite nahráme na budúci rok! Veľmi ten čas uteká. Skôr si predstavujem omladiť si mozgy a riešiť to pomaličky, riešiť jednu vec raz za tri mesiace. Občas k tomu niečo pridať a tak.
Zdroj: Terézia Píšová
Koncertovanie a hudba je jedna vec, ale čo váš bežný deň. Ako vyzerá?
No, vstanem okolo siedmej, vyriešim deti, spoločne so ženou si to nejako rozdistribuujeme. Odveziem ich do školy, alebo sa striedame u dcéry Valentíny. Riešime telefón a produkčno-administratívne veci, faktúry, atď. No a večer idem hrať. Toto je môj typický deň. Treba byť ešte tak rok a pol trpezlivý, nech si deti rozoberú profesionáli a bude čas už aj na tvorivý proces (úsmev). Mal som taký podcast nazvaný Nevinnosti sveta na rádiu Vltava. To sú také cestovateľské črty a objavila sa možnosť vydať to ako knihu. Ale je tam treba niečo dopísať, takže teraz si spomínam, dopisujem a mám rozrobenú jednu pesničku. Takže doma sedím za dvomi monitormi, medzi ktorými prepínam a presúvam sa na stoličke. Po piatej už to zase prestáva byť robota a začína na chvíľu rodinný život.
Nie je takýto uprataný život v porovnaní s tým predtým nudný?
Som presvedčený o tom, že keby 27-ročný človek žil život, ktorý žijem ja teraz, tak by sa zabil. A keby som ja teraz žil život, ktorý som žil v 27-28 rokoch, tak by som sa nezbavil smrteľných výčitiek svedomia a asi by som uvažoval nad tým, že lepšie by bolo zabiť sa. Všetko má svoj čas a ja som teraz úplne normálne rád, lebo je všetko vlastne v poriadku. Žijem triezvy život. Ostalo mi tam pivo, trocha vína a nejaké cigarety, ale všetkého je nejako menej a menej. Boli to také skratky. Niekedy to fungovalo, tieto uvoľňovacie cviky. Je to tak, že nikto nemôže chcieť od 20- či 30-ročného človeka aby bral vážne posledné zvyšky svojej budúcnosti. Ale keď už vám ťahá na 60... Možno by to šlo v inej kultúre a za iných okolností. Ale keď je človek systémovým kolieskom, tak normálne ide systémovo a kolieskovo, a netreba sa trápiť, lebo všetko je v rovnováhe.
No a na záver jedna z tých klasickejších. Prečo by ľudia mali prísť na váš koncert?
Keď sa chcete pobaviť, keď chcete zabudnúť, keď si chcete spomenúť, keď chcete žiť, tak príďte. Ako to hovorí Viktořík? Buď to se bavte, nebo se zabte (smiech).
Autor: Michal Húska
