Kapela Chinaski oslavuje 30 rokov na scéne a pri tejto výnimočnej príležitosti pripravili CHINASKI – 30 let – slovenské turné 2025. Od 3. do 16. apríla prejdú naprieč Slovenskom a v klubovej atmosfére prinesú nielen osvedčené hity ako Tabáček, Víno, Každý ráno či Klára, ale aj skladby, ktoré roky nehrali naživo.
Kapela sa v rozhovore netají tým, že si tento čas užíva, no zároveň pripúšťa, že o budúcnosti občas premýšľajú aj s nadhľadom. "Nie sme nesmrteľní, ale stále nás to baví. Toto turné bude veľká oslava," netaja. Na naše otázky odpovedali Michal Malátný (spev, gitara), Tomi Okres (spev, basgitara) a Lukáš Pavlík (spev, bicie nástroje).
V rozhovore sa dozviete:
- Aké náročné momenty v kapele zažili, vrátane boja frontmana Michala s démonmi, a čo im pomohlo ich prekonať.
- Kedy by si vedeli predstaviť koniec Chinaski a aká by bola dôstojná bodka za ich úspešnou kariérou.
- Odkaz Michala Malátného pre jeho o tridsať rokov mladšie ja.
- Chinaski ako muzikanti permanentne na cestách. Čo to obnáša a čím je pre Michala v tomto smere rodina tým najväčším ťahúňom.
- Čím sú koncerty na Slovensku výnimočné a prečo sa na ne muzikanti vždy tešia.
- Aké špeciálne prekvapenie chystá kapela pre fanúšikov na turné.
- Ako vznikal výber skladieb na album 30, a ktoré pesničky dostali nový zvuk.
- Ako sa Tomi Okres dostal do kapely Chinaski a prečo ponuku nemohol odmietnuť.
- Čo pre hudobníkov znamená živé hranie a prečo je to ich najväčšia odmena.
Tridsať rokov na scéne je obdivuhodné číslo. Keď sa obzriete späť, ktoré míľniky považujete za kľúčové pre vašu kariéru?
Michal: Jedným z našich najväčších snov bolo aspoň raz v živote nahrať album – a to sa nám podarilo v roku 1995, vďaka čomu dnes oslavujeme 30 rokov na scéne. Ďalším zásadným momentom bol rok 2004, keď sme vyhrali Českého slavíka. Bolo to veľké prekvapenie, pretože som mal vždy pocit, že sme skôr klubová kapela, ktorá do toho veľkého šoubiznisu vlastne nepatrí. Vyhýbal sa nám bulvár, hrali sme v kluboch a bolo nám tam dobre. No po získaní tohto ocenenia sme zrazu začali vypredávať športové haly. Až vtedy mi došlo, že sa niečo naozaj zmenilo – že sa z nás stala veľká kapela.
Žiaľ, prišiel aj smutný míľnik. Strata nášho kapelníka a bubeníka, ktorý tragicky zahynul pri nehode na motorke, to bola obrovská rana. Nešlo o to, že by sme chceli skončiť, ale dlhý čas sme hľadali spôsob, ako pokračovať bez neho. Bol to práve on, kto kapelu doslova vydupal zo zeme a viedol ju vpred. Spolu sme písali texty, mnohé z nich boli kľúčové – napríklad aj hit Tabáček.
Ďalším veľkým zlomom bolo rozhodnutie radikálne zmeniť zostavu pred siedmimi, respektíve ôsmimi rokmi. Nakoniec sme z pôvodnej zostavy zostali iba ja a Franta Táborský, gitarista a dnešný kapelník. Pridali sa k nám traja skvelí mladí hudobníci a skupina dostala nový dych. Spoločne sme vydali už tri albumy, koncerty sú stále plné, ľudia spievajú, tancujú, bavia sa – a to je splnený sen.
Bola Pavlova smrť tým najťažším obdobím v ére fungovania Chinaski?
Michal: Určite môžem povedať, že najťažším obdobím bola jednoznačne smrť Pavla Grohmana. To je rana, na ktorú sa človek nevie pripraviť. Pavel mal len 38 rokov, bol mladý a zanechal po sebe rodinu s malými deťmi. Bolo to nesmierne ťažké pre nás všetkých. Každý sa s tou stratou vyrovnával po svojom, no vedeli sme, že jediná cesta von vedie cez prácu. Hneď sme šli do štúdia a začali tvoriť – nahrali sme nové piesne aj rozprávky pre deti. To nám pomohlo vrátiť sa späť na pódiá.
Obrovskú oporu nám vtedy poskytol David Koller. Pavel ešte pred svojou smrťou naplánoval turné, no už sa ho nedožil. My sme sa však rozhodli ho odohrať a David nám v tom neuveriteľne pomohol. Bez neho si ani neviem predstaviť, ako by sme to zvládli. Dodnes som mu za to vďačný.
Zdroj: Roman Černý
Aký je rozdiel medzi Michalom Malátným na začiatku kariéry a teraz? Čo by ste s dnešnými skúsenosťami odkázali vášmu, o 30 rokov mladšiemu ja?
Michal: Mám pocit, že sme stále rovnakí – veľkí introverti. Ani ja, ani Franta nie sme ten typ prirodzeného lídra, ktorý by kapelu riadil pevnou rukou. Franta je síce kapelník, ale všetko riešime spoločne, na základe komunikácie. Funguje u nás pomerne veľká demokracia, čo možno nie je v kapelách úplne ideálne, ale nám to takto vyhovuje.
A čo by som odkázal mladšiemu Michalovi? "Neber sa tak vážne a viac si to užívaj!" Tiež by som si poradil, aby som aspoň občas cvičil na gitare a chodil na hodiny spevu. Na spev som začal chodiť až neskôr a spätne to ľutujem. Dalo mi to pevný základ, vďaka ktorému dnes zvládnem odohrať aj štyri-päť koncertov za sebou bez toho, aby som si ublížil.
Existujú piesne, ktoré dnes už nehrávate, ale spätne si myslíte, že by si zaslúžili viac pozornosti?
Lukáš: Áno, práve takéto skladby sme nahrali na album 30, ktorý sme vydali k nášmu výročiu. Vybrali sme 11 starších piesní a nahrali ich nanovo – s novou energiou, skúsenosťami a v lepších aranžmánoch. Myslíme si, že si to zaslúžili.
Máte v kapele pomyselného rozhodcu? Keďže zrejme nie vždy sa ako rôznorodé osobnosti na všetkom zhodnete.
Michal: V kapele máme dosť veľkú mieru demokracie, ale keďže som tvárou a hlasom Chinaski, mám v rozhodovaní predsa len trochu väčšie slovo. Hlavne preto, aby bol výsledok autentický – musím s ním byť stotožnený. Občas je teda finálne rozhodnutie na mne, ale vždy si rád nechám poradiť.
Nahrávali ste v legendárnom Rockfield Studios v Británii. Ako sa vám tam pracovalo a ako tento priestor ovplyvnil vaše nahrávky?
Chinaski: Rockfield Studios je doslova magické miesto, kde sa písala história britskej rockovej hudby. Nahrávali tam legendy ako Queen, Black Sabbath, Coldplay či Oasis, ktorí tam dokonca vytvorili ikonický Wonderwall. Genius loci tam funguje na sto percent – atmosféra tohto štúdia na vás okamžite dýchne.
Čo je na Rockfielde výnimočné, je jeho poloha. Je to vlastne starý hospodársky dvor obklopený prírodou, ďaleko od civilizácie. Chovajú tam kone, kravy, ovce, a keď sa tam zavriete, môžete sa 20 hodín denne venovať výlučne hudbe. Myslíme si, že na tých dvoch albumoch, ktoré sme tam nahrali, je to cítiť.
Vydali ste aj špeciálnu limitovanú edíciu LP s podpísanými plagátmi. Ako vnímate dnešný návrat k fyzickým nosičom?
Michal: Fyzické nosiče boli a vždy budú. Pre zberateľov je dôležité mať hudbu aj fyzicky, nielen v digitálnej podobe – nikdy neviete, kedy vám vypadne prístup k streamovacím službám. Sám mám doma gramofón, prehrávač na CD aj kazety a nikdy som ich nevyhodil. Počas covidu som si znovu oživil lásku k vinylom – oprášil som gramofón a dokúpil svoje obľúbené albumy. Dnes predáme možno aj viac vinylov než CD. Návrat kaziet ma trochu prekvapil, ich zvuk má svoje čaro, ale predstava, že by som zháňal kazetový prehrávač, mi už príde nereálna. (úsmev)
Tomi: Inak, hudbu dnes počúvam hlavne cez Spotify a YouTube, kde sa dá objaviť množstvo zabudnutých skladieb a skvelých koncertov, ktoré by bez internetu možno navždy zapadli prachom.
Michal, ste tvárou a hlasom Chinaski už tri dekády. Aký je váš recept na udržanie motivácie a chuti tvoriť?
Michal: Základom je mať rád hudbu – možno aj viac než sám seba. Dôležité je obklopiť sa správnymi ľuďmi, nielen muzikantmi, ale aj tímom, ktorý kapelu technicky a produkčne zabezpečuje. Najviac ma ale baví samotná tvorba. Každá nová pieseň je ako hádanka, ktorú musíte rozlúštiť. Niektoré skladby zrejú roky – napríklad na našej poslednej platni je text, ktorý som napísal už v roku 1992. Až po troch dekádach k nemu Tomi Okres vymyslel melódiu a pieseň konečne dozrela.
Hudba ma však chytila už v puberte a odvtedy si bez nej neviem predstaviť život. Študoval som herectvo, ale nikdy ma to tak nepohltilo. V kapele som našiel svoje miesto – je to podľa mňa najkrajšia práca na svete. Pri písaní ma inšpirujú ľudia, situácie, ale aj obyčajné vety, ktoré niekde začujem. Texty vznikajú spontánne, ale vždy majú základ v emócii, v príbehu, ktorý ma osloví.
Zdroj: Roman Černý
Dokáže vás v hudbe ešte stále niečo prekvapiť?
Michal: Pamätám si, keď sa na svete predávalo viac gramofónov než elektrických gitár a vyzeralo to, že hudba sa úplne presunie do rúk DJ-ov a tanečných klubov. Zdalo sa, že rock’n’roll zostane len okrajovým žánrom pre pár nadšencov v malých kluboch. Ale to sa nestalo. Vždy ma poteší, keď počujem mladú kapelu, ktorá má dobrý nápad a drive. Nemám v sebe žiadnu závisť – práve naopak, držím im palce. Keď sa im niečo podarí, cítim úprimnú radosť, pretože to znamená, že hudba stále žije a vyvíja sa.
Tomi, ako ste sa dostali do už zabehnutej kapely Chinaski?
Tomi: V máji 2017 ma oslovili Michal a Franta s tým, že chystajú veľkú zmenu v kapele a potrebujú basgitaristu. Spomenuli si na mňa na základe nášho dlhoročného kamarátskeho vzťahu, ktorý začal ešte v rokoch 2003 – 2004, keď som pôsobil v kapele IMT Smile. S Chinaski sme sa stretávali na letných festivaloch, a tak sa naše cesty preplietli. Po rokoch si na mňa spomenuli, pozvali ma do kapely a ja som rád, že som túto ponuku mohol prijať. Hráme spolu už ôsmy rok, odohrali sme viac než 400 koncertov a nahrali tri albumy. Najviac si užívam živé vystúpenia – tá energia, ktorú nám odovzdávajú fanúšikovia, je neopísateľná.
Lukáš, a vy?
Lukáš: S členmi kapely sme sa poznali už dlhšie, stretávali sme sa na festivaloch. Hral som predtým s kapelami ako Čechomor, Ewa Farna či Kamil Střihavka, takže o mne vedeli. Michal navyše pôsobí v divadle Semafor, kde hrá aj moja žena, takže sa to celé nejako prepojilo. Vždy som bol fanúšikom Chinaski a hrať s nimi bol môj sen už od malička. No a keď prišla ponuka, nebolo o čom premýšľať.
Aký je pre vás rozdiel medzi koncertmi vo veľkých halách a v kluboch?
Lukáš: Oboje má svoje čaro. Veľké koncerty sú úžasné svojou masívnou energiou, ale v kluboch je publikum bližšie a atmosféra oveľa intenzívnejšia. Na Slovensku sú koncerty vždy skvelé, pretože keď už ľudia prídu, tak sa prídu naozaj baviť. Spievajú si s nami a vytvárajú jedinečnú atmosféru.
Plánujete na turné nejaké špeciálne prekvapenia?
Michal: Áno, na viacerých koncertoch s nami vystúpi špeciálny hosť – Ivanka Regešová. Niektorí hostia, ktorých sme mali na výročných koncertoch v Prahe, s nami tentokrát nebudú, ale koncerty budú aj tak výnimočné. Setlist bude obsahovať všetky naše zásadné skladby a hity, ale aj úplne nové piesne z albumu 30.
Ako ste vyberali skladby, ktoré ste nanovo nahrali na album 30?
Chinaski: Výber bol náročný, pretože máme veľa piesní. Každý člen kapely si prešiel naše staršie albumy a navrhol skladby, ktoré by si zaslúžili nové spracovanie. Nakoniec sme mali zoznam asi 40 – 50 piesní a zavreli sme sa do skúšobne, kde sme ich hrali dokola. Niektoré hneď sedeli, pri iných sme nevedeli nájsť správny zvuk, takže sa do finálneho výberu nedostali. Dôležité bolo, aby sa každý člen kapely s danou piesňou stotožnil.
Michal: Ak by som ako spevák neveril textu a hudbe, nedokázal by som ju odovzdať presvedčivo ani publiku.
Zdroj: Roman Černý
Tomi, vy ste jediný Slovák v kapele – aké je to hrať s českou legendou? Ako to, vzhľadom na ďalšie aktivity, všetko stíhate?
Tomi: Ťažko! (smiech) Je to veľký kolotoč. S Michalom som kamarát už dvadsať rokov, takže ho nevnímam ako nejakú legendu – pre mňa je to proste parťák, s ktorým si rozumiem. Chinaski sú pre mňa zásadná česká kapela tej "novej vlny" po rozdelení Československa. Keď som v roku 2018 začal chodiť na koncerty do Čiech, uvedomil som si, aký je Michalov hlas osobitý a rozpoznateľný. Medzi českými kapelami je veľa spevákov s podobnou dikciou, ale Chinaski sú vďaka tomu, ako spievajú a píšu texty, jedineční. A čo ma na tom najviac baví? Že je to nielen kapela, ale aj skvelá partia ľudí – muzikanti, technici, zvukári, manažment. A dobrí ľudia priťahujú dobrých ľudí. Viem, že keď vyrazím zo Slovenska na dlhú cestu do Prahy, čaká ma niekedy sedem, inokedy aj deväť a pol hodiny v aute. Ale keď tam dorazím, vždy stretnem kamarátov. Ako hovorí jeden môj priateľ: "Kamaráti nerastú na strome."
A k druhej časti otázky – veľa ľudí vie, čím som si prešiel. Zdravotné problémy, transplantácia obličky, to ma naučilo dívať sa na život inak. Takže keď sedím v aute, som šťastný. Či vidím lesy zelené, žlté, sivé – je mi to jedno, pretože som tu a môžem ich vidieť. Vstávam každé ráno s vďakou, keďže boli časy, keď som si nebol istý, či sa ešte zobudím. Ani cestovanie mi vôbec nevadí, naopak – beriem to ako priestor na vybavenie vecí. Mám rodinu, reštauráciu, kopec ďalších aktivít, ale v aute si robím kanceláriu, riešim telefonáty. Často si spomeniem na ľudí, ktorým som sľúbil, že im zavolám – a zavolám. Mnohí sú prekvapení, ale podľa mňa je dôležité byť v kontakte. Nikdy neviete, či nejaký telefonát nebude posledný. V aute si tiež púšťam hudbu, audioknihy či rozhlasové hry. Už sedem rokov si sľubujem, že sa budem učiť angličtinu – zatiaľ som nezačal, ale stále dúfam, že raz sa dostanem aspoň na úroveň normálnej konverzácie. Tak uvidíme! (smiech)
Aké to bolo integrovať sa do už zabehnutej skupiny a čo ste do nej, z pohľadu osobnostnej výbavy, priniesli práve vy?
Tomi: Chalani vedeli, že tvorím aj pesničky, takže si myslím, že si do kapely cielene vyberali ľudí, od ktorých očakávali viac než len hru na nástroji – hoci tá je, samozrejme, kľúčová. Bolo skvelé, že ma Michal a aj ostatní chalani hneď zapojili do tvorby. Motivovalo ma to, veď mať vlastnú pesničku na albume Chinaski je skvelý pocit.
Na posledných troch albumoch už máme všetci nejaký podiel na skladbách, no úprimne, v konečnom dôsledku ani nie je podstatné, kto je pod pesničkou podpísaný – tvoríme ich spoločne. Niekto prinesie nápad, väčšinou Michal píše texty, ale hudobný proces je veľmi demokratický. Jasné, občas si chce každý presadiť niečo svoje, no výsledkom je vždy niečo, s čím sme spokojní všetci.
Lukáš: Táto dynamika ma baví. Možno som predtým takúto formu kapelovej tvorby ani nezažil – v Chinaski sa na všetkom podieľame spoločne. Aj preto sa nám pesničky dobre hrajú, každý v nich cíti svoj podiel. Platí to nielen pri nových veciach, ale aj pri starých skladbách, ktoré sem-tam trochu prearanžujeme.
Michal: Ešte by som k tomu dodal, že ja s Frantom nie sme práve najkomunikatívnejší ľudia – skôr introverti. A to nie je úplne ideálne pri vedení kapely. Práve tu však vidím veľký prínos Tomiho a ostatných chalanov, ktorí nás neustále povzbudzujú k otvorenej komunikácii. Veci, ktoré sa nevyslovia a nevyriešia, časom v kapele narastú a môžu ju rozložiť. Tomi je v tomto úplne fantastický – ak vznikne nejaký problém, okamžite ho otvorí a vyzve ostatných, aby sa k nemu vyjadrili. A to je niečo, čo sme v kapele doteraz takmer nikdy nemali. Je to veľká výhoda.
Zdroj: Roman Černý
Čo pre vás, ako pre Chinaski, osobne znamená blížiace sa slovenské turné a koncertovanie tu?
Michal: Toto turné pre nás znamená veľa. Je skvelé vyraziť na dva týždne a zahrať si po kluboch ako za mlada, navyše s bohatým setlistom plným našich skladieb. Slovenské publikum je vždy veľmi srdečné, pretože tu nehrávame tak často – o to viac si ľudia koncerty užívajú a dávajú nám to najavo.
Lukáš: Osobitne sa na Slovensko teším aj preto, že tu mám rodinu a priateľov, ktorí prídu na koncerty, najmä do Žiliny a ďalších miest. Na Slovensku sú naše vystúpenia skôr výnimočné a chceme tu hrať ešte častejšie, pretože zakaždým nás publikum prijme fantasticky a spieva s nami všetky texty. Mám radosť, že v posledných rokoch si Chinaski na Slovensku získavajú stále väčšiu pozornosť. Čoraz viac ľudí chodí na naše koncerty a vnímame, že aj médiá a rádia tomu venujú viac priestoru. Vyzerá to tak, že toto turné by mohlo byť vypredané, čo je najlepšia vizitka a signál do budúcnosti, aby sme na Slovensko chodili častejšie – či už na vlastné koncerty, alebo veľké festivaly. Sme predsa československá kapela a cítime sa doma na oboch stranách rieky Moravy.
Čo by ste ešte ako kapela chceli zažiť, dosiahnuť a je vo vašom prípade vôbec ešte možné sa niekam ďalej posunúť?
Michal: Našou métou je naďalej sa baviť hudbou, tvorbou a stretnutiami s ľuďmi. Verím, že nám to vydrží, pretože v kapele stále cítime energiu, chuť aj nové nápady. Tých 30 rokov na scéne pre nás nie je len nostalgické spomínanie – nehráme na to, že pred dvadsiatimi rokmi sme získali Českého slávika a teraz na to len spomíname. Nie, my žijeme hudbou tu a teraz. Koncerty nás stále nesmierne bavia a mám pocit, že sú ešte energickejšie než pred pár rokmi. Teším sa z toho a verím, že nám to ešte pekných pár rokov vydrží.
Počas 30 rokov na scéne ste prešli mnohými životnými etapami. Ako sa vám darí udržiavať rovnováhu medzi intenzívnym koncertovaním a rodinným životom?
Michal: Toto povolanie musíte jednoducho milovať, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Kto nemá rád dlhé presuny, ťažko by si zvykol na život v kapele. Najskôr si musíte obľúbiť tú atmosféru – že sa stretnete s partiou, vyrazíte na cestu, užijete si spoločné chvíle pred koncertom, samotné vystúpenie a potom návrat domov. A to je práve ten cyklus, ktorý ma napĺňa. Po každom koncerte sa teším domov, vrátim sa nabitý energiou a pohodu prenesiem aj na rodinu. Oddýchneme si spolu a potom mám opäť chuť vyraziť na ďalší "výlet".
Rodinu som si založil až skoro v štyridsiatke, takže rockový život som si užil naplno a poriadne dlho. A práve rodina ma krásne ukotvila, vrátila do normálu. Kedysi som bol o dosť bláznivejší, ale teraz si vážim každý moment doma. Keď vyrazíme na turné a dva týždne sa nevidíme, o to viac sa na seba tešíme. Pri 70 koncertoch ročne sa veľa cestuje, ale keď sa vrátim domov, sme spolu naplno. Stačí nám ležať na gauči, pozerať animák a som šťastný. Deti vedia, že tatino síce odíde, ale vždy sa vráti – a navyše spokojný, usmiaty a možno aj s nejakým darčekom. (úsmev)
Zdroj: Roman Černý
Michal, v minulosti ste otvorene hovorili o boji s depresiami a úzkosťami. Ako sa vám podarilo prekonať tieto výzvy vzhľadom na vašu popularitu a mediálny tlak?
Michal: Podarilo sa mi to zvládnuť, aj keď úplne prekonať sa to asi nedá. Pomoc si našla mňa – mám kamaráta, ktorý bol primárom na psychiatrii, a keď ma raz videl, povedal mi na rovinu: 'Ty si úplne v háji, príď za mnou, pomôžem ti.' Ja som sa bránil, nikdy som nechcel chodiť k doktorovi, ale presvedčil ma. Dal mi liečbu a úprimne – v tej chvíli mi zachránil život, pretože som bol na tom naozaj zle.
Veľkú úlohu zohrala aj rodina. Keď som sa oženil, pomohlo mi to viac, než som čakal. Lekári mi vysvetlili, že ľudia s depresiami, keď majú rodinu, často nájdu stabilitu a istotu. A keď sa mi narodili deti, to bola úplná zmena. Akoby prestalo záležať na mojich vlastných problémoch. Zrazu som tu bol pre nich, s povinnosťou vychovať ich na slušných, samostatných ľudí. A vtedy sa mi nesmierne uľavilo.
Stále beriem lieky, chodím na terapie, mám svojho doktora a pomáha mi to. Občas mám prepady, ale už to nie sú také hlboké pády ako kedysi, keď som si hovoril, že už nechcem žiť. Bol som na dne, aj keď sa kapele darilo. Dnes je to iné. Občas potrebujem byť sám, niekam zaliezť a vypnúť, ale už to nie je také dramatické. A čo je hlavné – som na svete rád. A to by som pred rokmi nedokázal povedať.
Ako vnímate vývoj hudobného priemyslu za posledné desaťročia, najmä s nástupom digitálnych platforiem a sociálnych médií?
Michal: Mám radosť z toho, že mladí ľudia stále berú do ruky gitary, zakladajú kapely, a že klasická pesničková štruktúra – sloha, refrén, sloha, bridge, dva refrény – stále funguje. Digitalizácia to nezničila. Ak sa vám podarí napísať jednoduchú, ale dobrú a zapamätateľnú melódiu s textom, ktorý má zmysel, stále to má svoju silu. Digitálne platformy majú veľkú výhodu v tom, že vám dokážu ponúknuť podobnú hudbu. Človek objaví kopu skvelých kapiel, o ktorých by inak ani netušil. To ma na tom baví. Ale inak som skôr analógový typ – milujem vinyl. To je rituál: zapnete gramofón, vyberiete platňu, oprášite ju, pustíte a v polovici ju musíte otočiť. Zvuk z gramofónu je teplý, bohatý, má svoju hĺbku. CD-čká už nemám, hudbu si samozrejme pustím aj z telefónu, ale keď si ju chcem naozaj užiť, gramofón je jasná voľba. A u nás doma hrá dosť často.
Hovorí sa, že v najlepšom treba prestať. Čo by muselo nastať, aby ste si povedali, že Chinaski dosiahli všetko, čo mohli? Alebo si myslíte, že hudba je cesta, na ktorej sa neprestáva, len mení smer?
Michal: Myslím si, že hudba je energia. Niečo, čo prúdi skrz človeka a môže v ňom pretrvávať celý život. Pokiaľ človeka stále baví hrať, vystupovať a cíti sa v tom dobre, nevidím dôvod prestať. Kľudne môžeme hrať do deväťdesiatky – veď Jiří Suchý má 93 rokov, stále píše nové hry a každý rok uvádza premiéru. A robí to preto, že ho to napĺňa.
A čo sa týka toho "najlepšieho momentu na skončenie", viem si predstaviť jediný – že náš slovenský a anglický promotér Štefan Krasňanský vypredá Wembley. Ak by sme tam zahrali, mohli by sme pokojne skončiť. Alebo aj trikrát. To by bola krásna bodka.
CHINASKI – 30 let – slovenské turné 2025
3.4. Banská Bystrica
4.4. Nitra
8.4. Trnava
9.4. Bratislava
11.4. Košice
12.4. Žilina
15.4. Liptovský Mikuláš
16.4. Trenčín
Autorka: Danka Šoporová
