Edinburskej trojici Young Fathers už o pár dní vyjde druhý album s provokatívnym názvom White Men Are Black Men Too. Niekoľko skladieb z neho odznelo aj na festivale Electronic Beats Bratislava. O silných zážitkoch z juhoafrického turné aj o tom, prečo vlastne robia hudbu, sa exotické trio rozhovorilo pred vystúpením v Refinery Gallery.
Prečítajte si tiež:
Electronic Beats 2015 s dvoma headlinermi: Young Fathers verzus Archive
Tvrdohlaví Archive si už 20 rokov robia, čo chcú, a Európa ich za to miluje
Ako bolo v Južnej Afrike?
G: Úžasne. Keď sme odchádzali z Kapského mesta, mali tam práve najteplejšie počasie na svete, 40°C, ale celý juhoafrický zážitok bol skvelý, lepší, než sme si predstavovali. Čakali sme, že tam bude fajn, ale bolo to oveľa lepšie.
Alloysious: Bola tam sranda.
Kayus: Najmä kontakt s ľuďmi. Asi ešte nikdy som necítil, že som dostal toľko od publika. Väčšina ľudí, s ktorými sa rozprávam, si odo mňa niečo vezme, ale nedá nič naspäť.
Energetická výmena s ľudmi teda zafungovala? Cítili ste z publika iné vibrácie, ako pri vystúpeniach v ostatných častiach sveta?
K: Myslím si, že je to ich prirodzené nastavenie, sú komunikatívni. Na tlačových konferenciách nám kládli otázky, nad ktorými sme museli rozmýšľať. Vymieňali sme si s nimi nápady. Boli veľmi nadšení a sústredení na hudbu, veľmi úprimní. Bolo to pre nás mimoriadne osviežujúce, pretože doma (v Británii) to tak nikdy nebolo. Takú tlačovku sme tam nikdy nezažili.
Nemáte radi britských hudobných novinárov?
G: Juhoafričania sú naozaj veľmi otvorení a taký je aj ich prístup k hudbe – nevnímajú ju ako niečo oddelené, ale ako súčasť seba samých. Má pre nich aj hlboký kultúrny význam, dobrá hudba v televízii, rozhlase či vo verejných priestoroch je pre nich veľmi dôležitá. Či už sa im páči alebo nepáči, k hudbe pristupujú špeciálne.
A: A preto sme sa tam cítili tak dobre – máme to nastavené rovnako. Cítili sme sa tam ako doma. Nie preto, že je to v Afrike. Keď hovoria o rasách - biely, čierny, farebný - nemyslia to urážlivo, ako by to určite vyznelo v Británii. Farebný je pre nich proste označenie rasy. A práve tam som si uvedomil, že identita má väčší význam, než sme si mysleli. Možno preto, že som vyrastal v Británii a tam sa to berie ako samozrejmosť. Ale v Juhoafrickej republike je identita veľká vec. Samozrejme najmä kvôli udalostiam z minulosti, v mysliach ľudí je to stále čerstvé a rany sa stále ešte celkom nezahojili - ani emocionálne, ani fyzické. Je úžasné, že 22 rokov po skončení apartheidu sú ľudia takí otvorení a zvedaví. To sa nám veľmi páčilo, aj akí sú pokrokoví a robia si, čo chcú.
Takže to bolo doteraz najlepšie miesto, kde ste koncertovali?
K: Určite jedno z najlepších miest.
G: Publikum bolo rozhodne najlepšie. Pamätáme si atmosféru z viacerých miest, kde sme vystupovali – Johannesburg, Kapské mesto, Varšava, Žilina... Aj na Žilinu spomíname veľmi radi.
Stretli ste sa, keď ste mali 14, teraz máte 27 - poznáte sa polovicu života. Ako to, že ešte stále tak dobre spolu vychádzate? Ľudia sa počas dospievania často odcudzia...
K: My sme ako rodina. Nehovorím, že sa nikdy nehádame – hádame sa dosť často, ale vládne medzi nami akési porozumenie a láska, ktoré nás držia pokope.
A: Niečo ako bratská láska. Niekedy ľudia naopak dospievajú spolu.
Takže ste rodina s hudobnou identitou.
G: Funguje to medzi nami presne ako v "normálnej" rodine - keď sa hádame, je to, ako keď sa hádate s vlastným bratom či mamou, aj napriek tomu ich máte radi. Nerozdelí nás to.
Myslíte si, že vaše texty sú politické?
G: Niekedy, keď chceme, sú.
K: Áno, všetci ľudia sú politickí.
A: Človek sa zamýšľa nad spravodlivosťou, rovnosťou a podobne, a iba preto, že robí hudbu, neznamená to, že by sa z neho mal stať len nezainteresovaný pozorovateľ. Práve naopak - máme k dispozícii fórum, na ktorom môžeme niektoré veci povedať nahlas. Nerobíme to s cieľom ľudí nahnevať, vyburcovať či vyvolať u nich nejakú reakciu - proste hovoríme to, čo máme na srdci.
Neoslovuje vás myšlienka protestsongu?
A: Protestsongy sú nuda.
G: Dalo by sa povedať, že aj Get Up je protestsong - a aj tak pri ňom ľudia tancujú. Hrali sme na podujatiach, kde zaznelo mnoho protestsongov - napríklad na marxistických či antifašistických zhromaždeniach, a podľa nás tam stráca význam byť na pódiu. Prostredníctvom protestsongu zaujmete len ľudí, ktorí už majú podobný názor ako vy. Takže si zužujete okruh potenciálnych poslucháčov. My sa snažíme o niečo iné - urobíme protestsong ako napríklad Get Up a vypočuje si ho veľmi veľa ľudí, spievajú si ho, hrajú ho v rádiách, a tak sa názory, tlmočené v skladbe, môžu dostať k širšiemu okruhu. Tak je možné ovplyvniť aj inak zmýšľajúcich ľudí.
A: Dobrý príklad je Bob Marley. Väčšina jeho skladieb boli protestsongy, spieval v nich o histórii svojej krajiny a o tom, čo sa tam stalo, a to všetko formou jednoduchých rýmov, takmer detských riekaniek, takže si ich všetci mohli spievať. To je najlepší spôsob, ako šíriť protestsong.
G: Bob Marley či Marvin Gaye alebo niektorí souloví speváci vedeli, ako na to. Podarilo sa im ovplyvniť verejnú mienku a kultúru asi najviac, najmä v Británii. Napríklad postoj môjho otca k multikulturalizmu zmenila hudba. Preto je taká dôležitá. Samozrejme, skladba s myšlienkou musí byť kvalitná aj po hudobnej stránke.
K: Akonáhle začnete v skladbe "kázať", väčšina ľudí automaticky prestáva vnímať. A tí, čo počúvajú a páči sa im to, už sú rovnakého názoru.
A: Ak mám počúvať takéto "prednášky" v pesničkách, radšej si pozriem správy, prečítam noviny či literatúru k téme a dozviem sa oveľa viac.
Myslíte si, že hudobníci majú dostatočný vplyv na to, aby dokázali niečo reálne zmeniť?
G: Hudba dokáže zmeniť svet.
A: Určite. Hudba je veľmi silný nástroj a funguje na samostatnej úrovni.
G: Môžete sa snažiť o zmenu pozitívnym alebo negatívnym spôsobom. Keď sa pozrieme do histórie, hudba ovplyvnila aj množstvo politických postojov a rozhodnutí. Hudba má často väčšiu silu, ako rozhodnutia vlád.
K: Nigérijský hudobník Fela Kuti hovorieval, že hudba je zbraň a ten, kto ju drží, by mal vedieť dobre strieľať.
Remixovali ste Trickyho skladbu Nicotine Love. Stretli ste sa s ním?
G: Nie, zatiaľ nie, ale máme veľmi radi jeho hudbu, tak snáď raz...
A: Rešpektujeme jeho prístup k hudbe a k životu, napríklad že odmietol filmové úlohy platené šesťmiestnymi sumami, pretože ho to nezaujíma. Nechce byť slávny.
Plánujete nejaké zaujímavé spolupráce?
A: Plánujeme niečo s jednou veľkou britskou kapelou, ale zatiaľ o tom nemôžeme hovoriť. A páči sa nám niekoľko speváčok z Južnej Afriky, napríklad Zaki Ibrahim. Uvidíme, čo z toho bude. Chceme byť otvorenejší, doteraz sme skoro vôbec nespolupracovali s inými umelcami, boli sme dosť izolovaní, vystačili sme si sami. Ale robiť s inými hudobníkmi je výborná skúsenosť, otestovali sme to na novom albume.
Čo máte na hudbe radi? Prečo ste sa vlastne vydali touto cestou? Chceli ste byť niekedy niečím iným ako hudobníkmi?
G: Chcel som byť architektom, ale keď som začal robiť hudbu, úplne som sa na to vykašľal. Hudba je schopná zmeniť náladu človeka v priebehu tri a polminútovej skladby. Som závislý na hudbe, na pocitoch, ktoré mi dáva, keď ju tvorím.
A: Neplánoval som sa stať hudobníkom, ale vždy som chcel robiť niečo kreatívne - pravdepodobne herectvo. Alebo by som hral futbal.
K: Keď som mal sedem rokov, mama ma vzala so sebou do práce. Vtedy som jej oficiálne oznámil, že chcem byť ministrom zahraničných vecí (smiech).
Autorka: Michaela Ivaničová
Foto: Marko Erd - Hudba.sk
