Emilíana Torrini: Písanie hudby je pre mňa prasknutím balóna. Keď sa len vlní vo vzduchu a nemá vážnosť, tak ma rozčuľuje

Emilíana Torrini a Zoe Flower na obale albumu Miss Flower, 2024Zdroj: artwork

Islandská speváčka Emiliána Torrini sa už v sobotu večer (26.10.) po desiatich rokoch vráti do bratislavského Majestic Music Club (MMC). Spolu so svojou kapelou predstaví úspešne prijatý nový album Miss Flower, ktorý je inšpirovaný odvážnou ženou menom Geraldine Flower a starým kufrom plným listov odhaľujúcich jej príbeh.

Napriek rozbehnutému turné si Emilíana Torrini našla čas poslať nám odpovede na niekoľko otázok. Týkajú sa nielen, ale najmä nového albumu, ktorý rozhodne stojí za pozornosť, pretože má skutočne jedinečný príbeh podporený originálnym autorským prístupom islandskej umelkyne. Ak ešte nemáte program na večer, kupujte lístky na jej koncert na Predpredaj.sk. Bude to stáť za to.

Do Bratislavy prichádzate s novým albumom Miss Flower. Aký je to pocit byť po nejakom čase opäť na pódiu s novou tvorbou?

V roku 2023 som bola na turné s Colorist Orchestra, s ktorými som vydala spoločný autorský album, ale vlastnú sólovú platňu som robila po naozaj dlhej dobe. Je to krásny pocit, pretože som do albumu vložila skvelý príbeh a už sa neviem dočkať, ako ho vyrozprávam publiku.

Na Slovensku ste naposledy vystupovali na festivale Pohoda v roku 2012, mnohí vrátane mňa na ten koncert v dobrom spomínajú. Máte z tohto vystúpenia nejaké špeciálne spomienky?

Keď sme vtedy hrali, bolo to emotívne. Ja osobne milujem tento festival, jeho okolie, ľudí, ktorí na festivale pracujú, a vždy skvelý lineup. Dúfam, že to tak bude pokračovať aj ďalšie roky.

Práve tento rok v lete ste tam mali vystúpiť znova. Boli ste už Trenčíne, keď si nešťastná búrka vynútila zrušenie festivalu? Ako ste to spracovali?

Bolo to dosť drsné už počas cesty na Slovensko, leteli sme cez búrku. A potom v aute cestou do Trenčína sme sa dozvedeli zlé správy, ale ešte sme nevedeli rozsah škôd a či sú ľudia v poriadku alebo nie. Boli to dlhé dve hodiny čakania na odpovede a bližšie informácie, počas ktorých som bola ako v zóne súmraku. Cítili sme sa hrozne kvôli všetkým zúčastneným, pretože vieme, akí sú organizátori aj návštevníci zanietení pre tento festival. Zlomilo nám to srdce.

Váš nový album Miss Flower predstavuje dôležitú kapitolu vo vašej kariére. Mohli by ste sa podeliť o hlbšie inšpirácie, ktoré ovplyvnili album? Aký je to pocit odkrývať milostné príbehy z listov z dôb minulých?

Keď som vďaka mojej priateľke Zoe*, objavila tieto listy, musela som rozlúštiť príbeh ženy, ktorá žila svoj život naozaj veľmi slobodne a bezostyšne. Myslím, že bola skutočnou múzou a nájsť takých ľudí je ťažké. V procese práce s jej príbehom sa odvíjal paralelný príbeh a ja som počas toho objavila veľa aj zo seba samej. Takže to bolo neuveriteľne prínosné a vzrušujúce.

Priznávam, že fascinujúcim aspektom je aj samotná listová korešpondencia. Zatiaľ čo ja patrím ku generácii, ktorá možno v živote napísala aspoň pár listov, dnešná generácia by to považovala za úplne bizarné.

* Zoe je dcéra Geraldine Flower, a zároveň manželka Simona Byrta, s ktorým Emilíana spolupracuje na svojej tvorbe, pozn. red.

Aký je váš prístup k digitalizácii komunikácie?

Myslím, že sme akosi opatrnejší a vedomí si toho, že to, čo píšeme alebo robíme online, nie je len naše vlastné. Už nevlastníme sami seba. Listy sú niečo hlboko osobné a keď sa skutočne otvoríte v liste, dávate tomu človeku kúsok seba, aby ho uschoval v bezpečí. Začnete tomu človeku písať a potom upadnete do prúdu, kedy si takmer píšete aj sami so sebou.

Listy prinášajú veľa sebaobjavovania. Tak ako vedenie denníka. Je to tiež prejav a skúška dôvery a či už je to ľúbostný list alebo nie, v písaní listu niekomu je vždy veľa lásky. Aj keď dostanete pohľadnicu, je to naozaj jednoduchý super radostný darček. Myslím, že je to moja obľúbená vec - najlepšie darčeky, ktoré dostávam k narodeninám, sú krásne napísané pohľadnice. Viete, že ľudia tomu venovali čas, a čas je všetko.

Kto boli kľúčoví spolupracovníci na Miss Flower a ako vám ich účasť pomohla vylepšiť jedinečný zvuk albumu? Bol v štúdiu nejaký konkrétny moment, keď všetko "cvaklo"?

Na tejto platni som pracovala s mojím dlhoročným spolupracovníkom Simonom Byrtom. Veľmi veľa píšeme, nahrávame a produkujeme zároveň. Takto rada pracujem, v neustálom prúde. Prvá skladba, ktorú sme napísali, bola Miss Flower, a bol to prvý list, ktorý som si prečítala, keď Zoe našla kufor s maminými listami. Sadli sme si na zem a ja som hneď po dočítaní navrhla, aby sme so Simonom išli do štúdia a napísali z toho pieseň. Už som to počula v hlave.

Keď sme sa rozhodli urobiť nahrávku z listov, naozaj som chcela, aby bol zvuk tých piesní opakom toho, čo by ste čakali. Namiesto očakávaného intímneho a organickejšieho zvuku som chcela urobiť experiment a viac k tomu pristupovať ako k popovej nahrávke.

Schopnosť zakomponovať do svojej hudby rozprávanie príbehov bolo vždy vašou silnou stránkou. Miss Flower skutočne viac než len hudobnú cestu pripomína výpravnejší naratív. Aký príbeh ste chceli povedať touto nahrávkou?

Natočili sme film, ktorý sa nedávno premietal na Londýnskom filmovom festivale a bol nominovaný za najlepší film. Sme úprimne ohromení a veľmi hrdí, pretože rozprávanie tohto príbehu je veľmi nezvyčajné. Dúfam, že to uvidíte. (Film sa volá The Extraordinary Miss Flower, trailer nájdete na konci článku, pozn. red.)

Príbeh tohto albumu a filmu by bola esej, ktorú teraz nemôžem napísať celú. Má veľa vrstiev. Je to o žene, ktorá žila svoj život tak, ako chcela, nebojácne, v časoch, keď to jednoducho nebolo akceptované a ženy dostávali veľmi málo. Bola slobodnou matkou v Londýne, jej rodina bola v Austrálii, nerobila žiadne kompromisy, bola inteligentná, vtipná a mala veľa nápadov, s ktorými sa vrhala do reality. Žila alternatívne a veľmi nezávisle. Chce to veľa odvahy byť taký, a byť šťastný tak, ako uznáte za vhodné. Bola tiež veľmi milá a všade, kam prišla, vytvorila komunitu.

Môj otec zomrel mesiac alebo dva po tom, ako zomrela Miss Flower, a rozprávanie jej príbehu ma prinútilo premýšľať aj o príbehoch, ktoré v sebe nesú naši rodičia. Sú zvyčajne veľmi zaujímavé, najmä tie časti, o ktorých si myslia, že by sme ich nemali poznať. Sedávala som v krčmách v Londýne a rozprávala som sa s veteránmi z druhej svetovej vojny a len by som si priala, aby som tie príbehy nahrala. Je to o tom byť zvedavý na príbehy, ktoré v sebe nosia ľudia okolo nás. Môžu nás veľa naučiť.

Môj otec má jeden z najbláznivejších životných príbehov a aj on bol obrovský charakter. Miss Flower a on by spolu vychádzali ako horiaci dom. Takže som nebola pripravená rozpovedať jeho príbeh, ale našla som uzdravenie v rozprávaní jej príbehu.

Môj život sa po napísaní tejto nahrávky a po takom ponorení sa do príbehu Miss Flower zmenil. Spojila som sa so slobodným duchom v nej a stala som sa odvážnejšou žiť svoj vlastný život skutočne tak, ako som ho chcela žiť. Viac mimo konvencií. (Doslovne outside the box, pozn. red.)

Islandská hudobná scéna mala vždy svoj jedinečný hlas, ktorý vyvažoval hlboký vzťah k prírode s avantgardným prístupom k zvuku. Aký je váš názor na súčasnú islandskú hudobnú scénu? Vidíte, že sa vyvíja alebo zostáva v niektorých smeroch verná svojim koreňom?

Myslím si, že sa stále vyvíja a uberá sa všetkými možnými smermi. Prichádza niekoľko skvelých vecí, ktoré majú menej toho tradičného islandského zvuku a znejú viac medzinárodne. Milujem Silki kettirnir a mojou obľúbenou letnou piesňou tohto leta boli Spagetti od Pale Moon.

Už ste spomínali, že život na Islande a jeho krajine ovplyvňuje vašu hudbu. Mali ste aj pri Miss Flower pocit, že prírodné prostredie Islandu hralo úlohu v procese písania? Ovplyvnilo ho viac alebo menej v porovnaní s vašimi predchádzajúcimi nahrávkami?

Cítila som, že toto je veľmi anglický príbeh, takže bolo dôležité, aby bol rozprávaný v Londýne. Počas nahrávania som bývala v jej byte. Jej dcéra Zoe a môj spolupracovník Simon bývajú v tom istom dome na prízemí a Simonovo štúdio je v záhrade. Celý čas som tak bola v jej okolí a komunite. Žijem na Islande, takže bolo dobré, že som cestovala tam a naspäť, aby som z času na čas pristála v realite. V Londýne som tým bola už trochu posadnutá a mám to miesto až príliš rada.

Ako sa postupom času vyvinul váš prístup k písaniu piesní a vystupovaniu? Ste teraz pri tvorbe hudby viac reflexívna alebo k tomu stále pristupujete so surovou spontánnosťou?

Stále k tomu pristupujem so surovou spontánnosťou. Písanie hudby je pre mňa ako prasknutie balóna. Nesedím každé ráno, aby som písala, nemám žiadnu disciplínu a len ma znervózňuje zaviesť do procesu písania pravidlá a predpisy. Robím to, keď sa chystám prasknúť, potom prejdem do hyperfocusu a dostanem sa do toho. Musím mať príbeh a účel, inak mám pocit, že hudba nemá vážnosť, len sa vlní vo vzduchu, a to ma rozčuľuje.

Vždy si uvedomujem, že môj hlas je sladký... To je niečo, čo sa mi veľmi nepáči. V mojej hlave, keď píšem skladbu, môj hlas je mezzosoprán, hlbší, šťavnatejší, trochu drsný. No keďže to tak nie je, snažím sa namiesto toho dať väčšiu váhu textom a hudbe.

Keď sa pozriete späť na roky medzi albumami, ktoré boli pre vás niektoré z najdefinujúcejších osobných a profesionálnych momentov? Ako formovali túto aktuálnu kapitolu vašej hudobnej kariéry?

Veľmi sa neobzerám, len pokračujem. Pozriem sa, keď budem mať potrebu cítiť nostalgiu, ale aktuálne cítim vzrušenie vo všetkom tom, čo robím práve teraz.