Hudobníci Robert Pospiš a Martin Sillay prišli v novembri minulého roka s projektom, do ktorého oslovili obľúbenú a oceňovanú slovenskú poetku Milu Haugovú. Na ploche desiatich skladieb na albume Srna pozerajúca na Polárku rozprestiera výber zo svojej tvorby zameranej na vzťahy rôznych druhov.
Málokedy má človek príležitosť rozprávať sa s básnikom, v mojom prípade poetkou, keď si vypočuje jeho tvorbu. Hoci ponúkané umelecké obrazy dávajú príležitosť nahliadnuť do mysle autora alebo autorky, predsa možno vznikajú otázky, ktoré by sa poslucháč rád spýtal.
Ako hudobného redaktora, autora knihy a fanúšika psychológie či filozofie ma zaujímal kreatívny proces uznávanej poetky. Niektorí velikáni pili veľké množstvá alkoholu, iní tvrdili, že práve disciplína je cesta, no mňa zaujímalo, akým kľúčom odomyká svoje podvedomie práve Mila Haugová. Tiež som sa mohol opýtať na to, ako vlastne funguje poézia a čo potrebujeme k tomu, aby sme jej rozumeli.
Rozhovor vznikol 14. februára.
Dnes je sviatok sv. Valentína. Zvyknete ho oslavovať?
Nie, nikdy. Ja som stará generácia. Za mojich čias Valentín neexistoval. My sme oslavovali Deň matiek, Deň žien, Vianoce, Veľkú noc a možno letný slnovrat. Valentín je taký importovaný sviatok, takže nie.
Na Valentín sa pýtam preto, lebo je preplnený gýčom v súvislosti s láskou a vy sa vo svojej tvorbe venujete subjektívnym témam, hlavne láske. Na druhej strane ste vedeli byť objektívna pri hodnotení iných v časopise Romboid. Protirečí si to či ani nie?
Ja som intuitívna a nie racionálna. To sú recenzenti a tí, ktorí sa vedia pozrieť na moju poéziu alebo na vašu a zhodnotiť ju. Druhá vec, existuje krásny výraz od geniálneho francúzskeho vedca, filozofa a spisovateľa Blaisea Pascala tzv. "raison du coeur", čo znamená "rozum srdca". V tom je jedno aj druhé. Píšem inštinktívne, ale môžem povedať, že keď zostavujem knihu, tam už pracuje aj to racionálne. Som sama sebe tou, ktorá povie: "Toto áno, toto nie". Nikdy to nie je osobitne.
Možno mám ja to šťastie alebo je nás viac, ale aj Robo (Pospiš, pozn. red.) je taký, že vie svoju nádhernú hudbu zaspievať inštinktívne a ja som presvedčená, že to s tým nádherným hlasom robí bez toho, aby čakal, že niekomu sa to bude páčiť alebo nie. Musí to urobiť tak, ako to urobí, ale vie aj svoj výkon ohodnotiť. Možno to niekedy povie, možno nie. Netrhajme rozum a srdce tak od seba. Jednoducho to dobre funguje, keď to spolupracuje.
Čiže tá poetika je vlastne výsledkom súladu medzi emóciami a rozumom?
Ja by som povedala, že pri štýle, akým píšem, áno. Raz prevláda jedno, potom druhé. Podľa toho, v ktorej fáze ste pri písaní. Vždy píšem s rizikom, že už možno nenapíšem nič ďalšie, čiže sa k písaniu básní nenútim. Povedzme, že keď píšem o niečom inom, napríklad esej alebo úvahu, alebo prekladám, poviem si: "Mila, sadni si a teraz preložíš štyri básne z nemčiny alebo angličtiny." To sa dá, ale nemôžem si povedať: "Mila, dnes napíš báseň!" To nejde.
Rozumovo tam viete byť, ale musíte mať aj emocionálne nastavenie?
Musí to byť nejaký zvláštny stav, v ktorom tá prvá veta vyjde, a potom to ďalej ide. Keď to napíšem, odložím to. Keď sa na to o dva týždne pozriem, poviem si: "Á, dobre!" Alebo to odložím na bok. Je to prelínanie racionálneho a inštinktívneho. Ani to nie je dobré, keď to inštinktívne vyhrkne a dáte to bez kontroly ďalej, a naopak, nie je dobré, ak sa človek neustále kontroluje. Napríklad, mňa zaujíma aj pôvod slov a všetkého možného, no zistila som, že keby som sa do toho pustila teoreticky, bude mi to prekážať v písaní.
Nastaví vám to mantinely.
Áno, a preto jednoducho nejdem do toho vedeckého.
Hovoríte, že nie je dobré, keď prevláda jedno alebo druhé, no stalo sa vám niekedy, že ste z ruky napísali niečo tak dobré, že druhý a ďalší pohľad by to len pokazil?
Volá sa to "alla prima" a určite sa aj to dá pokaziť. Som bežkyňa na krátke trate. Moje básne sú tak do dvadsať riadkov. Ak je nejaká báseň dlhšia, je skomponovaná z viacerých úsekov ako štafetový beh alebo také niečo. Nie som bežkyňou maratónu, nerobím nejaké dlhé kompozície. Ak sa básne podaria alla prima, nechávam ich. Ak nie, povedala by som, že veľmi ťažko nachádzam slová na opravovanie. Vtedy radšej vynechám celú báseň. Odložím ju a koncom roka v dome v Zajačej doline nahádžem do kachieľ a spálim. Nikdy neľutujem ani jednu báseň, ktorú som takto spálila.
Takže nikdy neprerábate?
Ale hej! Určite niečo zmením. Posuniem. Radšej však potom z tých krátkych, ktoré zostali, skomponujem dlhšiu báseň. Má to označenie od I. do XII. alebo ABCDEFG. Skomponujem, ale radšej vynechám celý verš ako jedno slovo. Akonáhle mám pocit, že niečo nefunguje, radšej to ide celé preč. Ak by som vymýšľala, ako sa to dá nejak inak, už by to bolo sekundárne. Každý je iný typ. Napríklad, Marcel Proust prepisoval ešte do korektúr. Písal rukou a na okraje prilepoval korektúry pomocou cesta od svojej chyžnej. Tlačiari boli z toho zúfalí. Videla som nádherné Dostojevského rukopisy, tam tiež boli také zúrivé škrty. Takže ten tvorivý proces je nezachytiteľný a presne nedefinovateľný.
Aký je potom rozdiel medzi prvoplánovosťou a prirodzenosťou?
Nepíšem básne na rozkaz alebo na nejaké témy. Asi dvakrát v živote som napísala. Venovala som sa posledným štyrom dňom života Ľudovíta Štúra a urobila som báseň kombinovanú s úryvkami z jeho životopisu, a k tomu ešte môj kvázi komentár. No neviem veľa povedať o prvoplánovosti. Napríklad, Hemingwayova kniha Starec a more je prvoplánová, ale je geniálna. Nedávala by som také striktné ohodnotenia, že prirodzené a prvoplánové. Niektorý spisovateľ má v hlave presne, čo napíše, lebo niekto si nosí už celú báseň v hlave. Niekto si sadne s prvou vetou a príde to ostatné. Je to veľmi rôzne. Ide hlavne o to, aby sme zachytili to, čo chceme povedať, presnými slovami a aby bola tá dráha myšlienky od hlavy do ruky či pera čo najkratšia.
Je to boží alebo vesmírny dar, keď sa to dobre podarí. Aj na CD, ktoré sme robili s Martinom Sillayom a Robom Pospišom, sú aj fragmenty mojich básní, ktoré boli spojené, a funguje to. Keď už niečo napíšem, je to otvorené pre druhých, aby z toho niečo urobili, ale ja to chcem vidieť. Aby niekto neurobil z môjho textu niečo, čo mne nekorešponduje. Práve preto bola táto spolupráca s Robom a Martinom nádherná, lebo v tom bolo všetko. Aj alla prima, aj komponovanie. Práca srdca aj rozumu.
Zdroj: obal albumu
Vypočujte si album Srna pozerajúca na Polárku: Spotify | Bandcamp
Ako došlo k spolupráci?
V roku 2016 sa v Kaviarni Berlinka na koncerte, kde spieval Robert, rozhodlo, že mne sa páči to, čo s Martinom robia. A na základe toho som projekt prijala úplne naslepo. Ja sa na nich spoľahnem, čo oni v tomto smere urobia. Martin Solotruk vybral básne. Spýtal sa ma: "Mila, chceš si vybrať básne ty?" Povedala som: "Nie, vyber ty." Jednoducho preto, aby to bol vonkajší pohľad.
Potom som v hudobnom štúdiu asi štyri hodiny čítala básne a Robert s Martinom to nahrávali. Martin Solotruk mi robil pri čítaní publikum! Výber na CD bol z toho, čo som načítala. Vôbec som sa do tvorenia CD ďalej nezapájala; hudobníkom a aj ostatným tvorcom nahrávky som absolútne dôverovala a výsledok bol úžasný. Skrátka, musíme veriť, a tu použijem ten dar, ktorý som dostala – inštinkt na ľudí, že sa musíme spoľahnúť na toho druhého.
Nie som veľmi zvyknutá na tímovú prácu, lebo písanie je osamotená činnosť. Sedím, píšem a moja maminka po dvoch hodinách zaklopala na dvere, opýtala sa ma: "Miluška, čo tu tak dlho píšeš tie krátke básne?" (úsmev) Ani neviem, koľko času je potrebné napísať tých mojich dvadsať riadkov, ale jednoducho som potrebovala aj ten čas okolo toho. Sedieť v izbe, pozerať sa von oknom…
Akoby prežiť tie fragmenty.
Áno. Potom som hudbu počula, až keď bola spojená so slovom. Ja som si myslela, že vybraté básne bude Robo spievať, ale nechali moje nahrávky s hovoreným slovom. Bolo to pre mňa prekvapenie aj taká radosť, že o tri generácie mladší ľudia, ktorí vyrastali inak ako ja, tak nádherne spojili hudbu a slovo. Pri prvom počúvaní nahrávky v štúdiu som mala zo spojenia mojich básní a hudby pocit transcendentna, krásy vzájomného splývania myšlienok citov a hudby. Hudba je to najvyššie, čo sme my tu počas bytia za stáročia vytvorili. Nedýchala som od úžasu, lebo Robert Pospiš, Martin Sillay, Roman Harvan a Juraj Šušaník vzali moje básne tam, kde inak smie byť len hudba.
Chcem sa dostať ešte k tomu páleniu básní na konci roka.
Pálim v krásnych starých kachliach básne rukou písané na papieri, ktoré neobstáli v autocenzúre.
Čiže taká duševná očista?
Áno. Oheň je veľmi očisťujúci. Musím povedať, ak môžem, že by som svoje básne nevhodila do smetného kontajnera.
Aby sa s nimi nestalo niečo, nad čím by ste nemali kontrolu.
Áno! Presne. Radšej to zoberiem z Bratislavy do Zajačej doliny a spálim to tam. Mám fotku, kde pálim listy od milenca. Tiež som si musela očistiť život.
Petrovi Gettingovi, kolegovi zo SME, ste v rozhovore povedali, že pálite patetické básne. Čo je podľa vás patetické?
Bez urážky voči Petrovi, to pomenovanie vymyslel on. Nechala som to tam. Povedala som si pri autorskej korektúre, že je to dobrý titulok. Povedala som si, že treba byť aj trochu expresívny, zaujme to. Bol to jeho výrok. Skôr ten akt pálenia je patetický. Pátos je po grécky vášeň, neviem, prečo máme voči tomuto slovu takéto výhrady.
Keď je niekto vulgárny, je úžasný
A nežijeme zvláštnu dobu? Na jednej strane je všetko hra na emócie, ale na druhej strane tie emócie už ani veľmi nevyjadrujeme, lebo nechceme či nemôžeme.
To je vaša generácia. Moja generácia žila v inom zriadení. Ja som sa narodila v roku 1942, takže som mala dvadsať rokov v roku 1962. City sa vyjadrujú aj podľa temperamentu človeka. Ja som sa zaľúbila do môjho exmanžela, ktorý je introvertný, nevyjadruje city, či je v socializme, alebo žije teraz v Rakúsku. Keď mu napíšem o dcére a rodine dvojstranový mail, odpíše, že: "Áno, zaznamenal som. Srdečne pozdravujem a želám, aby ste boli v poriadku." Možno v tom hrá úlohu aj doba, ale skôr by som to rozdelila podľa toho, ako ste vy ako človek naladený.
Aj teraz sú ľudia, ktorí vyjadrujú svoje city. Včerajšia víťazka Ceny Nadácie Tatra Banky Ivana Gibová (za literatúru, pozn. red.) dostala túto cenu za knihu, ktorá je plná citov a udržala ich na hrane a nad priepasťou tak, že je to prijateľné pre čitateľa, a zároveň je to pravdivé aj ako text. Ja si myslím, že umenie by malo byť expresívne aj patetické, aj uzavreté… Podľa toho, kto tvorí.
Na druhej strane si myslím, že dnes sa vyjadrujú city, ale len tie hrubé. Nie je odvaha vyjadriť pozitívny cit. Veď to vidíte na sieťach. Ten hnev. Aj to je cit tak ako láska, len z opačného pólu. Keď niekto povie "dobro", majú ho pomaly za konzervatívneho archaického človeka, ktorý tu nemá čo robiť. Keď je niekto vulgárny, je úžasný – toto je ten problém.
Keď už sa bavíme o vulgárnosti, väčšinou sa o básnikoch a poetkách hovorí ako o bohémoch, lenže vy na mňa pôsobíte skôr ako dáma, ktorá má rada poriadok v živote aj v básňach.
To je pravda. Ak som aj išla s priateľmi do klubu alebo do kaviarne, už keď som išla o desiatej domov, sa mi zdalo byť neskoro (smiech). V živote som sa neopila. Mám to z domu. Keď sme sa aj mali zle, že otecko bol vo väzení, mama prestrela biely obrus. Jedla som príborom aj to málo, čo sme vtedy mali. Musela som za všetko poďakovať. Mali sme veľký žiaľ a mali sme problémy, ale musela som sa držať.
Mala som taký rozhovor vo Fraktále (literárny časopis, pozn. red.) s maďarským kolegom básnikom Gabrielom F. Veľmi dávno sa ma opýtal, či som v živote brala drogy, alebo pila, či iné takéto veci (smiech). Nie. Moja jediná závislosť, ku ktorej sa priznávam, je závislosť na láske – či ja milujem a či mňa milujú. Možno je prekročená miera lásky. Skoro nikdy toho nie je dosť. Ako keď niekto chce veľa piť a nevie, kde má mieru, tak ja by som povedala, že v tej láske nemám mieru. Dokonca by som povedala, že niekedy by som mala viac rozumieť a menej milovať, ale to by som už nebola ja. Správanie mám z domu, ale bývala som aj spoločenská, hoci hneď prestali škaredo rozprávať, keď som si sadla k stolu (smiech).
Ani tetovanie (smiech)?
Za mojej mladosti boli tetovaní len väzni a vojaci. Vnučka chcela tetovanie, ale chvalabohu už od toho upustila. Povedala som jej, že ak skončí základnú školu, môže. Keď som sa jej vlani na konci roka spýtala, povedala, že už to nechce. Dobre, že sme nepodľahli jej tlaku.
Tetovanie… mali to v Polynézii, to sme obdivovali na obrázkoch v cestopisoch Zigmunda a Hanzelku. V National Geographic fotografie Maurov, považovali sme to za divokosť. Akoby sme sa radi vracali do stredoveku. Sú to také regresy, pričom ten vývoj tak nepostupuje. Nie je to vertikálne hore. Niekedy sú také zákruty a vývoj pomaly ako serpentíny do kopca, myslím naše ľudské správanie, nie techniku.
Ja mám pocit, že vývoj je špirála.
Alebo. Výborne. Špirála je ešte lepšia.
Mám pocit, že tie dekády sa opakujú, len vždy v iných farbách.
V iných farbách. Ale povedala by som, že to ľudské a humanistické, čo sme si za tie storočia nazbierali, by nemalo vypadnúť.
Niekde sa to podľa mňa obrusuje, zmenší, pridá...
Áno, citlivosť na určité veci.
Prečítajte si viac o nahrávke Srna pozerajúca sa na Polárku
Ak sa vrátime k závislosti na láske, je to aj vrátane sebalásky?
Ja som vyrastala ako veľmi milované dieťa. Napriek tomu, že moji rodičia žili vzájomne búrlivý život, ich láska ku mne bola absolútna. Aj od mamy, aj od otca. To mi veľmi pomáha. Týmto odkazujem ženám a dievčatám, ktoré tento rozhovor budú čítať, a mužom tak isto: ja som bola pre môjho otca najkrajšia a najmúdrejšia. Predstavte si, že chcel mňa, ktorá som mala občas štvorku z matematiky, deskriptívy, fyziky, aby som išla študovať atómovú fyziku. Táto bezpodmienečná láska je pre mňa doteraz oporou. Aj v mojich vzťahoch to bolo tak, že nech už sme sa rozišli, či už z mojej strany, alebo jeho, vždy som myslela na to, že za mnou niekto je, takže: ak ma neľúbiš, odíď.
Je fascinujúce, že ste mali starú mamu Maďarku, viete po maďarsky, ale ste najoceňovanejšia a najuznávanejšia slovenská poetka. Obzvlášť, keď vezmeme do úvahy, že ešte donedávna boli tieto národnosti neustále huckané proti sebe.
To je história. V roku 1938 v Mníchove rozdelili Československo a môj otecko z Vrábeľ, ktorý študoval v Čechách a bol Čechoslovakista, začal s rodinou patriť do Maďarska. Tam sa zoznámil s mojou mamou. Vo Vrábľoch vedeli ľudia po maďarsky. Otec odišiel pracovať do Miškolca, kde sa s mamou zoznámili a vzali sa. Po roku 1945, koncom vojny, sa presťahovali späť do znova vznikajúceho Československa. Jazykové problémy neboli, len keď sa hádali, každý kričal vo svojom jazyku. Píšem v jazyku otca. Celé moje vzdelanie od roku 1948 je v slovenčine. Nepíšem materinským jazykom.
Nikdy ste nič nenapísali po maďarsky?
Jednu knihu, volá sa Őzgerinc (z maď. Srnčí chrbát) a vyšla v Kalligrame s veľmi zásadnými korektúrami, lebo som nikdy nechodila do maďarskej školy. Má veľmi krásnu, zaujímavú obálku. Je na nej obrázok priateľky z Bolívie Marty Cailas, ktorú som spoznala na literárnom pobyte v Iowe 1996. Jej farebný obrázok je niečo také tajomné a krásne. A tiež je krásne, že ľudia, s ktorými by ste si rozumeli, sú roztrúsení po celom svete. Niekedy máte šťastie, že aspoň časť tých ľudí nejako pozbierate. Verím na to, že s kým sa máte stretnúť, stretnete sa.
Na albume Srna pozerajúca na Polárku ma zasiahla skladba Videnie telom. Rozumiem tomu správne, keď v nej vnímam aj sexuálny podtext?
Je aj o sexe, ale predovšetkým o všetkých kontaktoch s ľuďmi. Ako som spomenula, som človek, ktorý verí láske na prvý pohľad. Neviem, či ako sova, že s videním do 180 stupňov (smiech). Je zázrakom evolúcie, že je vám niekto blízky hneď, ako sa na neho pozriete. Alebo ho počujete spievať. Tak vzniklo priateľstvo s Robertom a jeho hudbou. A teraz prejdem od vzťahu muža a ženy k priateľským vzťahom, lebo aj tam to prebieha rovnako. Ale bez sexu! Aj tam musí fungovať tá iskra, že nám to ide nielen duševne, ale že ten celý človek je u mňa prijatý tak, ako je. To je to videnie telom.
Okrem toho som v týchto veršoch našiel zo začiatku túžbu, no ďalej už len zraniteľnosť a strach, či ten človek zostane v našom živote.
Áno, lebo tá smrť druhého muža, ktorého som po mojom manželovi milovala, spôsobila to, že máme aj strachy, s ktorými len ťažko vieme pracovať. Dovtedy som sa nebála. Potom už nikto iný nezomrel. Teda, už len iným spôsobom. Buď ja som sa oddelila, alebo oni. Básne, ktoré sú na tomto albume, sú z celej mojej tvorby, takže môžete nájsť aj niečo zo začiatku.
Postupom veku a naberaním skúseností sa tá optika mení, ale základná vec v človeku by sa nemala meniť. Musíme meniť všetky svoje vlastnosti, ale jadro by malo byť pevné. Žijem už dlho sama, ale preto, že nechcem už robiť žiadne kompromisy. Jednoducho sa nenašiel nikto. Ak by sa predsa našiel, aj v mojom veku by som veľmi rada skúsila spolužitie. Láska je rovnako zložitá ako poézia a definovať tieto dve veci sa vlastne ani nedá.
Netreba všetkému rozumieť, treba to len vedieť prijať
Dobre, ja to predsa len skúsim (smiech). Chcem, aby ste vedeli, že sa nevyznám v interpretácii poézie, a preto môže moja otázka vyznieť hlúpo, ale je pravda, že čím je poézia nezrozumiteľnejšia, tým je cennejšia? Lebo niekedy to tak pôsobí.
Ale, toto odkiaľ máte? (smiech) Nie. Existujú hermetickí básnici, ktorí žijú v rovine symbolov a iných skutočností. Alebo si zoberte poéziu Jacquesa Préverta, nič jednoduchšie a nádhernejšie neexistuje. Skúste to zopakovať. Alebo Bob Dylan! Je to básnik, ktorého texty sa dostali pomocou hudby k miliónom ľudí. Kedy som ja mala milión čitateľov? Moja kniha vyjde v náklade tristo alebo štyristo výtlačkov, a to sa tak za dva-tri roky minie. To je ten okruh čitateľov poézie na Slovensku a dovolím si povedať, že aj v Rakúsku, Nemecku či inde.
Texty Boba Dylana sú krištáľovo čisté a jednoduché. Nekomplikuje tam veľa vecí. Jeho metaforika je každému prístupná. Keď dostal Nobelovu cenu, všetci hovorili, že je to textár a spevák, hudobník… Ale je to poézia, ktorá sa dá definovať tým, že je prístupná veľmi veľa ľuďom. Záleží na vás, do akej miery ste v tej poézii prítomný.
Ale "semipermeabilnú membránu" som si musel vyhľadávať. Znamená to, že potrebujem viac inteligencie, skúseností alebo emočnej zrelosti?
Netreba všetkému rozumieť, treba to len vedieť prijať. Napríklad, keby ste sa ma teraz opýtali, či ja rozumiem Schubertovej hudbe, ktorú tvoril ako mladý človek a milujem ju nadovšetko, dostávam sa znovu k tomu, že to nemožno rozdeľovať. Ak vás osloví slovné spojenie "semipermeabilná membrána" (už viem, že je to polopriepustná blana, pozn. autora), vyhľadáte si to. Kto nechce, nevyhľadá si to. Ja by som súčasnej generácii nevyčítala nedostatočnú citovosť, ale nedostatočné vzdelanie v klasike, latinčine, cudzích slovách… A vo veciach, ktoré tvorili našu základnú slovnú zásobu.
Čiže "semipermeabilná membrána" bola pre vašu generáciu bežným výrazivom?
Pre tú vrstvu inteligencie, ktorá sa neustále stenčuje, čiže tá stredná vrstva spoločnosti, áno.
Literárny kritik Valér Mikula o vás v roku 1985 povedal: "Mila Haugová je autorka, ktorá sa výrazne, od knihy ku knihe zlepšuje." Je to vedomá snaha alebo iba tým, že často píšete?
Málokedy si beriem slová kritikov k srdcu. Prečítam si kritiku, ak je dobrá, poteším sa. Ak nie je veľmi dobrá, zabudnem. Toto Valérove som si zapamätala. Ešte povedal aj niečo v zmysle, že verí, že Haugová bude mať čo povedať slovenskej literatúre aj v budúcnosti. Prepáč, Valér, ak to necitujem presne. Bolo to od neho veľmi pekné, lebo je to od jedného z našich najostrejších literárnych kritikov. Neboli sme kamaráti, len dobrí známi, takže je to z Valérovej strany veľmi objektívne, za čo ďakujem.
Ale je pravda, že je to tréningom alebo vedome ste si povedali: teraz chcem byť ešte lepšia ako predtým?
Bolo to tým, že som sa začala venovať písaniu ako jedinej mojej hlavnej činnosti okrem rodiny. Predtým som bola zamestnaná ako agronómka, potom som učila na škole. Keď som sa ohľadom tohto rozhodovala, prestala som učiť a začala som pracovať v časopise Romboid, kde som sa dostala do kontaktu s literárnou obcou. Nebola som z Bratislavy, ani som neštudovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, ale na Agronomickej fakulte v Nitre. Všetkých tých ľudí, spisovateľov a redaktorov som spoznala po svojich dvoch knihách, až vtedy som sa pomaly dostávala do spoločenstva básnikov a poetiek. Uvedomila som si v roku 1985, že buď sa tomu budem venovať naplno alebo nie.
Väčšina ľudí, ktorá písala, to robila, až kým sa dalo. Ako ste povedali predtým, pohybujem sa po takej špirále pomaly a je to na tej semipermeabilnej membráne vedomia, a podľa toho vpúšťam niečo do svojho vedomia, niečo vypúšťam. Žiadne úsilie nevynakladám na to, aby som nenapísala niečo, čo nechcem.
Myslím si, že pokiaľ ide na Slovensku o poetiku, je vysoký záujem o hip-hop a rap, prípadne slovné hračky, ale nie o poéziu. Prečo to takto podľa vás je?
Poznám dva národy, ktoré majú hlbší vzťah k poézii ako my, a to sú Maďari a Íri. Ostatní majú asi taký ako my. Neexistuje maďarská slávnosť, školská alebo pracovná, kde by sa nerecitovala poézia. A to isté aj Íri. Keď som bola v Írsku, privítali nás básňou. Nikde inde sa mi to nestalo. Ešte k tomu v gaelčine.
Nezatracovala by som nás. Je tu určitý počet stálych tvorcov poézie aj ich čitateľov. Niekedy sa mi dokonca zdá, že je viac tých, čo píšu, než tých, čo čítajú (smiech). Napriek tomu môžem povedať, že aj mladá generácia má niekoľko výnimočných poetiek a básnikov. Poézia je aristokracia ducha, nie je to vec, ktorá sa šíri na internete, že napíšem tri pekné vety a mám z toho radosť. Je to v poriadku, nezatracujem to. Poézia je niečo, čomu sa musíte venovať a nejakým spôsobom tým žiť. A to je ťažké. Mnohí mladí ľudia odídu z literatúry, ale takí, ktorí naozaj chcú písať, zostanú, aj keď budú mať ťažkosti, lebo to nebude finančne nádherné. Zostanú v umení, lebo to musia robiť. Poznám veľa kníh, kde to zostalo len pri vydaní jednej. Druhá je podstatná. Môj milovaný Krasko nám všetko pokazil, lebo napísal len dve knihy a teraz každý, kto napíše viac, je už považovaný, za niekoho, "kto veľa píše".
Potrebuje sa úspešný autor pohybovať v literárnych kruhoch? Vy ste pracovali v Romboide, kde ste sa zoznamovali so spisovateľmi/spisovateľkami a poetmi/poetkami, a už spomínaná Ivana Gibová dokonca študovala slovenský jazyk a literatúru.
Toto si nemyslím, je potrebné mať talent a písať. Pohybovať sa v "literárnych kruhoch" je dobré, môžete mať pocit, že nie ste v tom písaní osamotená. Získate skvelých priateľov. Ivanu Gibovú, nesmierne talentovanú, mám veľmi rada a ona mňa tiež. V jednej knihe uviedla, že chce byť ako Mila Haugová, hoci sme obe veľmi rozdielne. Anna Ondrejková žije sama na dedine v Bobrovci a píše jedny z najskvelejších básní v slovenskej literatúre.
Mila Haugová – … a napriek vôli, ktorá chce pevnú formu…
...a napriek vôli ktorá chce pevnú formu sa
rozhodla milovať...
klesanie do neobývanej tmy
ostrý lúč osvetlí čím sme mohli byť
tu už stojí náš chrám mala by
sa uskutočniť pravda lebo len nádej
sama o sebe nie je prirodzená ...
a písaním sa stala svojou skúsenosťou
a na okamih mohla mať pocit
že je tu naozaj prítomná…
(Rukopis básne je uschovaný v časovej kapsule mesta Bratislavy v hlave pozlátenej sochy Archanjela Michaela na Michalskej veži.)
Autor: Marek Majzon
