Dva roky po albume Jednou tě potkám, ktorý Vladimírovi Mišíkovi na sklonku kariéry priniesol šesť sošiek Anděla, vydáva legendárny český spevák a skladateľ ďalší album Noční obraz. Nahral ho opäť s o generáciu mladším hudobníkom a skladateľom Petrom Ostrouchovom a jeho kapelou. Prečítajte si rozhovor, ktorý k vydaniu novinky pripravilo vydavateľstvo Animal Music.
Vladimír Mišík: Človek je zakaždým nervózny, než platňa vyjde, a je zvedavý na reakciu publika. Natočili sme toho síce veľa, ale ETC… predsa len boli takí rockovejší, aj Jednou tě potkám, prvá doskas Petrom Ostrouchovom, bola miestami taká až inštrumentálne nadrzlá. Ale tentoraz sme zamierili do pokojnejších vôd. Koniec koncov, nahrával som to v 73 rokoch, tak dúfam, že to poslucháči prijmú.
Avšak ty máš za celú kariéru viacero balád a nie typických rockových piesní. Začína to vlastne už pesničkou Já a dým z albumu Kuře v hodinkách.
VM: Áno, ale taká bola na albume vždy jedna alebo dve, inak tam vždy bolo celkom dosť "kraválu"... Tu je tých kľudných piesní omnoho viac.
A to bol zámer, urobiť pokojnejší album?
VM: Nie, my sme si s Petrom žiadnu koncepciu nedohadovali. Len sme si vzájomne posielali materiál a ono to takto vyšlo. Na predchádzajúcom albume sme mali nejakú zvukovú predstavu, odvodenú od našich obľúbených producentov ako napríklad T Bone Burnett. Ale tu sme si nechali voľnosť. Jediné, čo sme si povedali, bolo, že budeme nahrávať, až bude sila, chuť a nápady. A trvalo to s prestávkami rok.
Petr, ako to vidíš z producentského hľadiska, urobiť takmer kompletne "pokojný album"?
Petr Ostrouchov: Mne až taký pokojný nepripadá, hoci piesní s pomalšími tempami je tam viac. Vláďa to väčšinou posudzuje podľa toho, ako veľmi je pieseň rýchla a hlasná, čo je u človeka s rockovou históriou pochopiteľné, ale ja skôr posudzujem vnútornú energiu tých piesní a tam tej "údernosti" nachádzam dosť, rovnako tak v tom, ako úžasne to Vláďa naspieval. Tempo a údernosť piesne sú vždy výsledkom toho, čo si vyžaduje text, takže za celkovú náladu albumu zodpovedá básnická štvorica Skácel - Hrabě - Hrubín - Orten a pochopiteľne aj sám Vláďa, ktorý dodal šesť textov a jeden z nich - pieseň Příbeh - opatril aj skutočne ráznou hudbou. Myslím, že máme pestrú kolekciu naprieč tempom aj náladami.
Bola práca na albume Noční obraz nejako zásadne odlišná od Jednou tě potkám?
VM: Myslím, že atmosférou v štúdiu, spôsobom zaznamenávania alebo muzikantmi ani nie. Mňa fascinuje, že táto Petrova partia vie dokonale zahrať šlapavé blues a potom sa dynamicky a obrazuplne preorientovať do úplne inej nálady. Sú to naozaj šikovní hráči, ktorí dokážu niekedy až nečakaným spôsobom slúžiť piesni, a to vrátane textu. V tom ma spolupráca s nimi baví.
Ty, Petr, tiež nevnímaš rozdiel medzi vznikom oboch albumov?
PO: Snáď jedine v tom, že impulzom k vzniku albumu Jednou tě potkám boli Vladove piesne, ktoré mi poslal a dal mi za úlohu repertoár doplniť niečím svojím, zatiaľ čo tu to bola naopak moja nedočkavosť. Začal som nenápadne posielať Vláďovi už vlani na jar demonahrávky svojich nových piesní zložených na básne Skácela, Hraběho alebo Ortena, až pochopil, že to myslím vážne a začal mi aj on posielať svoje texty, ktoré som mu posielal späť zhudobnené. Poslal mi aj niekoľko hotových piesní. Ďalšia ľahká odlišnosť spočíva v tom, že základný "káder" z minulého albumu, tj. našu kapelu Blue Shadows v zložení Josef Štěpánek, Martin Novák, Matěj Belko a ja, sme tentoraz doplnili o dvoch vynikajúcich klávesistov Ondřeja Pivca a Honzu Steinsdörfera a viacmenej celý album sme nahrali v šesťčlennej zostave.
Zdroj: artwork - Karel Haloun & Aleš Najbrt, foto: VáclavObal albumu Noční obrazAlbum je plný zaujímavých a slávnych zahraničných hostí. To bola vaša pôvodná dohoda?
VM: Nie nie. To prebiehalo tak, že sme napríklad raz išli v aute zo štúdia a Peter hovoril, že by si v pesničke Šedesátá léta predstavoval “niečo ako Blind Boys of Alabama". Lenže on je tvor, ktorý nielen hovorí, ale aj koná. Takže im naozaj napísal mail. A ono to vyšlo! Tým mu narástli krídla a začal oslovovať stále ďalších a ďalších hudobníkov. Je tam napríklad Jerry Douglas, považovaný za najlepšieho hráča na dobro na svete. Ale ono to vlastne nie je nič nedosiahnuteľné. Nechcem to vulgarizovať, ale títo muzikanti to jednoducho majú ako normálny "kšeft". Príde ponuka za nejakú cenu, a keď ju akceptujú, nahrajú to doma vo svojom štúdiu a zarobia si za jedno popoludnie honorár, ktorý im prináleží. Samozrejme si tú nahrávku vopred vypočujú. A tí Blind Boys dokonca chceli dopredu preklad textu, pretože sú veriaci a neradi by sa podieľali na nejakej vulgárnej svetskej piesni.
Práve v pesničke, v ktorej spievajú, je verš "Keď hrali Stouni, to zas diabol stepoval"...
VM: Ale to s ich vierou súvisí, že diabol je niekde prítomný... Navyše je to v tej pesničke vyvážené slovami "Keď hrali Beatles, aj pánboh tancoval”. Takže to schválili.
Petr, bolo prizvanie všetkých tých veľkých hviezd tak jednoduché, ako to popisuje Vláďa? A oslovil si niekoho, kto z nejakého dôvodu odmietol?
PO: Ja som si spoluprácu s viacerými z tých ľudí doslova vysníval, pretože to sú ľudia, ktorých dlho počúvam a mám ich veľmi v obľube. Napríklad ten Jerry Douglas alebo Jamey Haddad, perkusionista od Paula Simona, prípadne írsky hráč na flauty Davy Spillane. V zime som si s nimi začal písať, že možno z toho niečo vyplynie. Blind Boys boli skôr až jedni z posledných, s ktorými som sa dohodol, pretože to bolo produkčne zložité - nie sú z jedného miesta a počas covidu sa stretávali sporadicky. Našu pieseň nakrútili v Nashville až v dobe mixovania albumu, keď sa tam zišli k nejakému online koncertu. Nemyslím si, že by to bol pre našich zahraničných hostí normálne "kšeft", prekvapilo ma, že všetci chceli preklad textov, aby ich hra súzneli s významom skladby ako celku a nielen s hudobnou zložkou. Zodpovednosť, s ktorou k tomu pristúpili, bola úžasná. Odmietol ma len jeden ultra slávny gitarista, meno si ponechám pre seba, ani Vláďa to nevie. Zdvorilým dôvodom bolo, že sa koncentruje na nahrávanie svojho nového albumu. Ale už to, že mi odpovedal, bol dôvod, aby som buchol šampanské.
Ty si, Vláďa, pred časom vyhlásil, že končíš zo zdravotných dôvodov s koncertovaním. Existuje napriek tomu možnosť, že by pesničky z nového albumu, čo i len pri príležitosti krstu, zazneli naživo?
VM: Priznávam, že sú tu takéto návrhy aj úvahy, ale ja som momentálne v takom zdravotnom probléme, že to jednoducho nechcem zaspievať zle. Čo by sa asi stalo, pretože naozaj skoro nemôžem dýchať. Takže kým si nebudem istý, že budem v kondícii natoľko, aby som to urobil dobre, jednoducho to radšej robiť nebudem. Aby som vyliezol na javisko len preto, aby ma publikum videlo a ja tam iba chrčal, to fakt nechcem.
Sedíme na záhradke letenskej krčmy, v ktorej si vlani so svojimi spoluhráčmi čakal na to, koľko nominácií na Andělov premeníš vo víťazstvo - nakoniec sa to podarilo vo všetkých šiestich prípadoch. Čo očakávaš v tomto zmysle od nového albumu?
VM: Svetská sláva - poľná tráva... Ale samozrejme, že sa takéto myšlienky vyskytnú. Navyše, bez toho, aby som bol namyslený, si naozaj myslím, že Noční obraz je dobrá nahrávka. Na druhej strane dobre viem, že teraz vychádza veľa výborných albumov, pretože skoro rok nikto nemohol hrať a všetci mali pretlak, ktorý sústredili do nahrávania. Takže áno, mám rôzne myšlienky, napríklad pred zaspaním, ale úprimne povedané, ja na tie ceny moc nie som. Čím nechcem povedať, že by mi nerobili radosť. Ale hlavne ma poteší, keď ten album budú ľudia kupovať a počúvať.
Ako si na tom so vzťahom k oceneniam ty, Petr?
PO: Ceny pochopiteľne urobia radosť, rovnako ako priaznivá recenzia, pochvalné esemesky od priateľov, a tak. Človek je vždy rád za priaznivé ohlasy toho, čo robí, to je jasné. Ale nič z toho nesmie byť dôvod, prečo to robí.
Malý sprievodca skladbami na albume Noční obraz
1. Krok sun krok
VM: To je taká vtákovina. Keď si také texty píšem, nemám na mysli konkrétne situácie. Že blúdim po Letnej a popíjam rum, to sa mi občas prihodí. A niekedy sa nad ránom prebudím skôr, než by som chcel, dokonca nezmyselne skôr, napríklad o piatej hodine, a niečo sa mi melie hlavou. Skôr som mal po ruke zošitok, teraz mám iPad, a hneď si ďatlujem nejaké fragmenty, ako napríklad v tomto prípade "krok sun krok". A k tomu potom dopĺňam nejaký smiešny príbeh. Tento text bol jeden z prvých, ktoré som Petrovi poslal a on ich rovno zhudobnil.
PO: Typický Vláďov hravý a pritom osobný text. Keď mi prišiel esemeskou, išlo to hneď, za chvíľu som to poslal Vláďovi naspäť hotové. Pepa Štěpánek potom v štúdiu vymyslel ten nosný gitarový riff. Ideálný otvárak albumu, Vláďa, ako ho poznáme.
2. Noční chodec
VM: Mám rád blues a tu mi do tej nálady zapadla ako Petrova hudba, tak Skácelov text. Ale inak je to úplne Petrova práca.
PO: Jeden z troch Skácelov, čo som vlani na jar v čase lockdownu pre Vláďu zhudobnil. Pieseň výborne doplnili perkusista Jamey Haddad a trubkár Oskar Török.
3. Nad útesem dění
VM: Inšpiráciou k tomuto textu bola spomienka na našu dávnu cestu s manželkou Evou do Normandie. Nie som žiadny mystik, uvažujem celkom reálne, ale musím povedať, že tu sa stalo niečo zvláštne: zrazu sa mi "zhora" začali doslova sypať všetky tieto slová. Ja som ich len zapisoval. Pripomínalo to také to automatické písanie, ktoré používali napríklad Beatnici. Potom som si to prečítal a povedal si - kruci, veď ono to skoro pripomína báseň... No a Petr to potom celé zhudobnil a zaranžoval v tom írskom duchu, k čomu prizval úžasného írskeho flautista Davyho Spillanea a perkusistu Dónala Lunnyho. Myslím, že sme sa tam s Petrom pekne zišli.
PO: Z tejto piesne mám veľkú radosť. Keď som ju poslal prvýkrát Vláďovi s hudbou, napísal mi naspäť niečo ako "myslím, že je to celkom vydarené”, čo je asi tak najväčší kompliment, ktorého sa od neho človek dočká. Keď ju potom v štúdiu zaspieval, sadli sme si všetci na zadok.
4. Vianočná pohľadnica
VM: Vôbec som netušil, že je Václav Hrabě takýto "bezodný", už som bol presvedčený, že som s ním dávno skončil. Túto básničku som naozaj nepoznal, našiel ju Petr a mne sa hneď zapáčila. Sprvu som si hovoril, že taká "veľká pieseň" vybočuje z môjho vkusu, ale nakoniec som rád uznal, že je to fakt dobré a vďaka vznosnému aranžmánu to dostalo ešte ďalší rozmer. V čase, keď sme ju točili, práve nahrávala v tom istom štúdiu svoj album Lenka Dusilová, a tak sme ju požiadali o hosťovanie. Mne sa vždy páčilo, ako úžasne intonuje, ani v dlhých tónoch sa "nepohne" - a práve to Petr, aby som tak povedal, vyťažil. Lenka spieva senzačne a ja jej ďakujem.
PO: Lenke som pieseň pustil vlani v lete, keď sme spolu robili album Rěka. Povedala, že sa jej veľmi páči, čo ona nikdy nehovorí do vetra. Tak som bol potešený, keď potom prijala pozvanie zaspievať ju s Vláďom. Ďalším skvelým hosťom je tu hornista Radek Baborák so svojím súborom.
5. Šedesátá léta
VM: To je pesnička, ktorú som mal pomerne dlho nahratú v mobile. Vytiahol som ju už na minulý album, ale ja som ju pôvodne hral tak trochu ako reggae a to sa chlapcom moc nepozdávalo, takže sme ju dali bokom, pretože nasilu sa v tejto skupine hudobníkov nepracuje. No a teraz ju Petr na jednej skúške opäť vytiahol a niekomu napadlo, že by to mohlo byť také trochu claptonovské blues. A tak to chlapci nahrali a vyšlo to. Dokonca tak, že sme túto pesničku vybrali ako prvý singel, klip je animovaný a režírovala ho Michaela Pavlátová sa Sašou a Martinom Májovými.
PO: Áno, je paradox, že táto pieseň už bola v zbierke demáčov na minulý album, ale nám sa do nej nechcelo, Vláďa ju nahral ako reggae-funky a nehodila sa hudobne do kontextu albumu. Avšak mne bolo ľúto textu, tak som ju oprášil a v štúdiu sme sa koncentrovali na to, ako ju prerobiť. Nápad "claptonovské blues" vznikol v rámci štúdiového post-nahrávacieho žúru, kde sme sa všetci chopili gitár a fliaš červeného. Harmónia i melódie zostali, štýlovo je to ale úplne iné, než ako to Vláďa pôvodne vymyslel. Našu verziu si ale rýchlo obľúbil a nakoniec je z toho singel. Ukazuje sa tu (ale nielen tu), ako skvelým klaviristom je Honza Steinsdörfer.
6. Dech
VM: Františka Hrubína som nikdy nespieval a táto báseň sa ma vyložene dotkla. Je tam vlastne veľmi poeticky a pritom nepateticky naznačené, čo mám za sebou.
PO: Keď som túto báseň našiel, hneď mi prišlo, že pre Vláďu je obsahom úplne ideálna. Je to subtílna a intímna pieseň, tu sa zase blysol mandolínista Mike Marshall.
7. Příběh
VM: To je ďalšia z tých mojich krčmových. Nad tým nemusím ani premýšľať, ono to vždy nejako vyplynie. A ten Petrov nápad na konci nasadiť dixieland je takmer geniálny.
PO: Čo dixieland, ale valcha! Jamey Haddad, ktorý posledných dvadsať rokov hral s Paulom Simonom, na ňu hrá skvele, na Simonových koncertoch sa tým vždy blysol v takých tých cajun-zydeco piesňach zo 70. rokov. Tak ju nahral aj do Příběhu, hovoril, že už to od neho poriadne dlho nikto nechcel...
8. Sen
VM: Je tam síce refrén "Dýchám, tudíž jsem”, ale nie je to o tom, že som astmatik. Mne sa tento text naozaj sníval. Je to jeden z tých príbehov, ktoré máš v hlave, keď sa prebudíš a musíš si ich hneď zapísať, než ich zabudneš.
PO: Keď sme pieseň nahrávali, nemali sme vymyslené, ako urobiť koniec, tak ho priamo na mieste zložil Ondra Pivec a nakoniec je z neho regulárna druhá časť piesne, ktorá je postavená na všetkom dobrom, čo sa Ondra naučil praxou kapelníka v brooklynskom kostole - južanské hammondky, gospelové vokály a skvele zaranžovaná dychová sekcia. Prvá polovica, tá "moja", je žánrovo úplne iná, a pritom to k sebe pekne pasuje. Okrem Jerryho Douglasa, ktorého dobro je zlatou niťou celej prvej polovice, ma tu veľmi potešila ochota Roberta Křesťana a Lenky Novej prísť naspievať vokály do refrénu, mal som takú "CSNY" predstavu, ktorú - s prihliadnutím k inej farebnosti všetkých troch hlasov - skvele naplnili.
9. Andělé
VM: To je Petrova záležitosť, ale Skácelova báseň je mi opäť veľmi blízka, pripadá mi, akoby ju písal priamo pre mňa.
PO: Hudobne sme sa tu asi najviac vzdialili z Vláďovho sveta, k akémusi súčasnému indie-folku. Je to taká atmosférická pieseň bez bicích a basy, ale s množstvom roztodivných zvukov - autoharfa, melotron, päťstrunné husle, éterické perkusie Jameyho Haddada.
10. Noční obraz
VM: Úprimne povedané, pri tomtoo texte som trochu váhal. Tá predstava, ako sa tí dvaja chlapci stretnú v parku, to mi úplne blízke nebolo, ale nakoniec mi došlo, že ako poézia je to veľmi zaujímavé.
PO: Toto bola prvá pieseň, ktorú som na novú platňu urobil, už na Vianoce 2019. Myslím, že obrazotvornosť textu ide oveľa ďalej, než len k tomu, že sa dvaja chlapíci stretnú v parku, bohvie či sa napríklad nestretáva jeden sám so sebou. Je to typický Václav Hrabě, poézia mladého človeka, mestská atmosféra. Som veľmi rád, že sme ju nakoniec urobili, Vláďa ju spieva neprekonateľne.
11. Slovo
VM: Toto je možno na pochopenie trochu zložitejšia báseň, ale inštrumentácia je svižná a ja som ju snáď svojím spevom nepokazil.
PO: Poňali sme túto pieseň ako príležitosť vybočiť z baladickej atmosféry smerom - ako Vláďa hovorí - ku svižnejšej hudbe. Hrá tu skvele na saxofón František Kop, zbory spieva Markéta Foukalová a v zásade všetky gitarové sóla Pepu Štěpánka na tejto platni sú koncentrované práve do tejto piesne.
12. Nemohu spát
VM: Klasická bluesovka. Má ju rád, ona ho má rada, on trošku chlastá... Ale myslím, že to končí celkom dobre, zvedie sa to na pána boha...
PO: Vláďa o všetkých svojich piesňach hovorí ako o "typických bluesovkách", to sa mi páči. Síce ich tým akoby trochu zľahčuje, akože "len blues", ale ja to vidím inak: zachytiť atmosféru okamihu a dať jej jazykovo zrozumiteľnú, pritom nie triviálnú textovú podobu, to je to pravé bluesové umenie. A Vláďa ho ovláda.
13. Jiná báseň o srdci
VM: Ten text som poslal Petrovi už keď sme robili minulý album, ale už bol skoro hotový a piesní bolo dosť. Tentoraz chlapci vymysleli tento aranžmán a ja som mal radosť, pekne sa mi to spievalo. Mám rád, keď je text poézia, ale zároveň sa tam prelína nejaké konkrétne prostredie. A tu sa mi páčilo, že sa to odohráva v tej krčme, v ktorej človek posedáva a zrazu sa tam objaví "v židličce, která zbyla” vyrezané srdce. To je predsa veľmi pekný obraz.
PO: Je to ďalšie ľahké hudobné vybočenie a ďalší z príkladov, že báseň napísaná pred mnohými rokmi môže pôsobiť súčasne a akoby napísaná spevákovi na telo. Vláďa síce trochu polemizoval s tým, či má spievať "srdce křivo vyrezané", v čom videl Skácelov moravismus, zatiaľ čo on, človek z Letnej, by mal spievať "nakřivo", alebo "krivě”. Nakoniec som mu zakázal do básne zasahovať, tak pokorne zaspieval Skácelovo pôvodné "křivo".
14. Děkuji
VM: Už sme v podstate končili s nahrávaním a Petr priniesol tento text s tým, že by sme ho zaradili ako akúsi spomienku na Davida Stypku, a že jeho rodina, s ktorou je v spojení, súhlasí. Priznám sa, že sa mi to najskôr zdalo trochu patetickejšie, než by som si ja sám vybral. Ale po niekoľkých prečítaniach mi došlo, že je to vlastne veľmi silný text. On vedel, že je chorý, a ja som vlastne v podobnej situácii. A tak som si povedal - prečo tento odkaz neodovzdať?
PO: Pred dvoma rokmi, po vydaní albumu Jednou tě potkám, mi od Davida Stypku prišla jednaz najkrajších "súkromných recenzií". Vôbec sme sa nepoznali a on mi napísal, ako ho album zasiahol a ako je ponorený konkrétne do piesne Jednou. Potom sme sa na Morave raz stretli a obšírne spolu hovorili o živote i hudbe. Spoznal som nesmierne hĺbavého, sympatického a ozajstného človeka. Keď tento rok v januári odišiel, chcel som ho pripomenúť práve prostredníctvom piesne, ktorú by naspieval Vláďa, ku ktorému David prechovával hlboký rešpekt.
Text: Animal Music (perex a preklad: Hudba.sk)
Foto: Zuzana Bönisch
