Štefan Štec a jeho sprievodná formácia Fajta patria k neprehliadnuteľným hudobným telesám, ktoré sa tešia obľube širšieho publika. Hoci ich často vídať na pódiu, štúdiovo sa na dlhší čas odmlčali. Nedávno priniesli na trh tretí album KarpaTY&JA, o ktorom sme sa v košickom štúdiu STVR osobne porozprávali so Štefanom.

Vaše prvé dva albumy vyšli veľmi rýchlo po sebe. Váš aktuálny album KarpaTY&JA ste vydali so značným časovým odstupom. Aké boli hlavné príčiny?

Jednou z príčin bola pandémia. V roku 2020 sme mali naplánované niečo vydať, no bolo to neisté obdobie, tak sme sa nechceli pustiť do komplexnejšieho albumu. Skôr sme sa zameriavali na vydávanie singlov. Potom nám do rodiny pribudol prírastok v podobe syna a riešili sme skôr rodinné záležitosti. Je však isté, že KarpaTY&JA je odrazom ostatných piatich rokov so všetkým, čo sme počas nich zažili, vnímali a cítili. Pre mňa predstavuje i ukončenie istej hudobnej etapy. Skončila nám aj spolupráca s Universal Music, čo bol signál, aby sme si našli naše vlastné fungovanie.   

Vznikla firma Fajno preto, aby zastrešila ďalšie vaše fungovanie?

Nie, táto značka vznikla už skôr a ide o firmu rodinného charakteru, kde sa riešili iné veci. Fajno ma prebralo, aby zabezpečovalo nejaké veci v rámci produkcie, bookingu, apod.

Zachycuje obal albumu myšlienku z videoklipu Karpaty&Ja, že karpatská krajina existuje aj v panelákovej obývačke, kde majú ľudia vystavené napríklad dekoratívne predmety?

Tu ide o môj, ale zistil som, že nielen môj životný príbeh. Vyrastal som na košickom sídlisku a zvonku tie bytovky vyzerajú dosť podobne. No v bytoch sa ukrývajú rôzne miesta, kde sa traduje kultúra, jazyk, mentalita, nátura, atď. Hoci som nevyrástol na dedine, náš domov bol taký malý ostrov, malá krajina, ktorá sa vymedzovala, platili tam iné pravidlá než na sídlisku. Dlhší čas som žil v dvoch paralelných svetoch, lebo mama i otec pochádzali z rovnakej dediny pri Medzilaborciach a rozprávali po rusínsky. Vonku na ulici bol zase úplne iný svet. Potom som zistil, že v podstate každý má doma nejakú "Karpatyju". Aj v mestskom prostredí totiž môže človek preberať nejakú tradíciu, nemusí žiť na dedine. A hoci by sme v byte vymenili nábytky, identita stále zostáva – mení sa len obal, no vnútro pretrváva.

Obsah novej platne je veľmi rôznorodý. Prvú skupinku tvoria skladby typu Šambron, kde poslucháča ovanie surový autentický folklór.

Všetci v kapele máme fundament tradičného folklóru. Nezvyknem používať slovíčko autentický, lebo to je folklór, hraný v istom časovom období, označme to radšej ako tradičný, pôvodný alebo neštylizovaný folklór. V niektorých rusínskych obciach sa dochovala práve taká pôvodná podoba. Príkladom je obec Šambron, kde sa dodnes vďaka miestnej folklórnej skupine dochoval tento tradičný spev. Niekedy sa môže javiť, že takýto spev nie je dokonalý, ale to je práve tá esencia folklóru. Je typické pre obce okolo Starej Ľubovne, kde takzvaná sekunda nemusí vždy sedieť pri skladaní všetkých hlasov. Skôr je dôležitejšie hudobné cítenie a estetika, ktorá sa vymedzuje štandardizovanej hudobnej estetike folklóru na Slovensku.

Toto vyjadrovanie nie je nesprávne, je len odlišné. Konkrétne ma zaujala aj starobylosť prejavu mužských spevákov zo Šambronu. V dedine sa hľadaním starých piesní zaoberá Milan Ščigulinský, je veľmi zapálený v tomto smere. V kapele staré nahrávky stále radi počúvame a vraciame sa k nim. I na koncertoch hovorím, že nikdy to nezaspievame tak ako pôvodní obyvatelia, ale dôležité je učiť sa tie techniky a snažiť sa ich interpretovať. Už len kvôli tomu, aby sa na takýto prejav nezabudlo.    

Posun k iným žánrom

Páči sa mi, že na vašich albumoch sa okrem tradičného folklóru nachádzajú aj skladby, posúvajúce tento žáner vpred modernými aranžmánmi, ktoré nie sú prvoplánové. Príkladom by mohla byť skladba Žaľ, kde počujem gospelové vplyvy.

Možno je to prirodzeným vyústením toho, ako vnímame túto hudbu. Žaľ je pôvodná ľudová skladba, bola nahraná v rôznych verziách. Mám k nej osobitý vzťah, pretože nikdy som ju nepočul s hudbou a tradovala sa len ústnym podaním. Keď som ju chcel podať v hudobnom šate, bolo to ako s nepopísaným papierom. Ten gospel by tam mohol byť, lebo máme vo Fajte jedného člena, hrajúceho na organ. Kolektívnou prácou v skúšobni sa vplyvy od hudobníkov prejavia v prípravách songov. Teším sa, ak tam niekto počuje aj takýto rozmer hudby, lebo to našej a mojej práci dáva zmysel. 

Mám pocit, že spisovný text skladby Chvíľa je autorský, pre vás možno až netradičný. Ako vznikla hudobná časť tejto piesne?

Skladba je autorská, ale základná hudobná linka pochádza z tradičnej lemkovskej piesne. Lemkovia sú Rusíni, pochádzajúci z Poľska. Keď som po strednej škole študoval v Prahe, bol som na dňoch lemkovskej kultúry. Videl som tam spievať Juliu Došnu z Lemkoviny, od ktorej som si z jednej piesne vypožičal melódiu pre Chvíľu. V niektorých momentoch sa odkazuje na pôvodnú skladbu, ale nový text napísala Silvia Kaščáková. Prostredníctvom neho hovorím svoj príbeh, ktorý je sčasti o hľadaní môjho domova, o spomínaní na isté momenty, resp. chvíľu, ktorá sa už nebude nikdy opakovať.

V tejto skladbe, prípadne v songu Sľidy počujem ozveny jazzu, menej pravidelný takt, viac kontrastných častí, apod. Ako vznikali tieto tituly a aký je váš vzťah k jazzu?

Tieto veci vznikli z improvizácie s kapelou na skúškach. Stále prídem s nejakou linkou, ktorú sa snažíme hrať. Ak sa chceme niekam posunúť, z tradičného hrania sa dostaneme mimo nášho žánru. Ak sa mení rytmus, mení sa aj interpretácia a hudobníci hľadajú nový spôsob, ako s nástrojmi pracovať. Snažia sa nájsť niečo príbuzné, čo sa blíži tomu nášmu. Niektoré žánre, nielen jazz, má korene v ľudovej tvorbe, hoci nie z nášho regiónu. Tieto štýly si vedia nájsť prieniky, ktoré nepotlačia našu ľudovú estetiku, ale skamarátia sa s inou "ľudovosťou", pochádzajúcou z odlišného prostredia. Chceli sme experimentovať a ukázať, čo nás baví na skúškach. Ísť s kožou na trh nie je jednoduché, ale ako sa hovorí, kto sa bojí, nech nejde do lesa (smiech).

Nebáli ste sa, že to konzervatívnejší fanúšikovia môžu vnímať negatívne?

Pre mňa ako interpreta je to náročná situácia. Ortodoxnejší alebo tradičnejší poslucháči zvyknutí na môj prejav môžu byť zaskočení, ale ľudia z koncertov vedia, že medzi ľudové veci vsúvame aj iné hlasové polohy a žánre. Naživo na to reagujú pozitívne. Niekedy dostanem spätnú väzbu, že to už nie je také tradičné, ale nikdy som sa nestretol s "hejtom". Myslím si, že moja fanúšikovská základňa so mnou rastie a vyvíja sa. Ľudia vidia, že nezostávame na mieste a napriek tomu sa stále vraciame k našim základom. Mojim odkazom je, že dôležité je vedieť, kde máte korene, odkiaľ ste, byť stále ukotvený a mať jasno v tom, čo chcete povedať.

Výborné spolupráce

Ako by ste opísali spoluprácu so speváčkou Dennyiah?

Skladba Sľidy je ďalšia autorská kompozícia, pochádza od ukrajinskej autorky Klaudie Petryvnej. Pre mňa bola táto pieseň v istom období života dosť zásadná. Pri nahrávaní mi chýbal ženský spev, ktorý by dodal piesni hlbší rozmer. Text je o rozpadávajúcom sa vzťahu, resp. o odchode človeka z miesta, ktoré mal rád. S Dennyiah sme sa mali možnosť počuť na rôznych akciách a keďže je Košičanka, rozhodol som sa jej nesmelo napísať. Jej odpoveď bola pozitívna, tak sme sa do toho pustili. Jej profesionálny prístup, ktorý predviedla spolu s gitaristom Ľubom, nespočíva len v navrstvení viacerých vokálov alebo zladení druhého hlasu k môjmu hlasu. Vynikajúce je to, ako pochopila ten text, akú emóciu tej skladbe dala, ako sa toho celého zmocnila. Úplne ma to dostalo a myslím, že ide o najobľúbenejšiu skladbu albumu. Verím, že sa nám spolu ešte niečo podarí vymyslieť.

Spoluprácu s raperom Hektorom si vysvetľujem tak, že hoci ste žánrovo veľmi odlišní, spája vás veľmi silné rusínske cítenie. Aký je váš názor s odstupom času?

Rap je medzi mladými obľúbený žáner a Hektora som si našiel na Instagrame, kde v rusínskom jazyku rapuje o veciach, ktoré ho trápia. Reprezentuje generáciu, ktorá sa z tohto regiónu v súčasnosti sťahuje do zahraničia, vracia sa späť, apod. Ako folklorista môžem interpretovať tradičné piesne, hovoriť za Karpatyju generácie ľudí, ktorí sa narodili v 80. rokoch, ale Hektor je predstaviteľ súčasnej Karpatyje. Je autentický v tom zmysle, že modernými postupmi hovorí o problémoch Rusínov. Navyše odbúrava stereotyp, že rusínsky jazyk sa dá použiť len v rámci ľudovej tvorby. V klipe pri našom stretnutí výborne vidieť, že aj takýto môže byť obraz súčasnej rusínskej kultúry.           

Počuť aj niektoré single, ktoré sme od vás (naživo) počuli už skôr, ale konkrétne v Ľubov ste nepoužili dvojhlas s Janou Kirschner. Aký je dôvod iného aranžmánu?

Spolupráca s Janou vznikla cez telefón v období pandémie. Jana mi napísala, že skladbu Láska neumiera zložila na základe piesne Duje vitor, ktorú pre mňa produkoval jej manžel Eddie Stevens. Preložil som na základe jej prosby text do rusínčiny a potom sme ju na striedačku spolu spievali. Mne ten text zostal, s Fajtou sme ju hrali naživo a ľuďom sa veľmi páčila aj tá dvojjazyčnosť. Vedel som, že Ľubov musím dať na album, v takej podobe, ako je. Pre mňa ide o veľmi silnú pieseň, istým spôsobom symbolizuje obdobie pandémie. 

Nevyhnutné zmeny

Za predchádzajúce albumy ste získali platinové platne. Aké sú vaše terajšie očakávania v súvislosti so zmenami predajov na hudobnom trhu?

Tieto záležitosti som v minulosti veľmi nesledoval, až kým mi z vydavateľstva nezavolali, že je tam tá možnosť. Sám som zvedavý, ako to teraz dopadne, ale to sú veci, ktoré záležia od ľudí. Možno si k nej nenájdu cestu tí, ktorí odo mňa očakávajú niečo iné. Zareagovať pozitívne by však mohli ľudia, ktorí odo mňa čakajú nejaký posun. Pre mňa je dôležité, že sme ten album vydali. Je to ako keď si po túre dáte zo seba dole ťažký batoh. Dal som tieto piesne ľuďom, všetko čo sa nakopilo za päť rokov. Presne toto som im chcel nimi povedať.  

Nerozmýšľali ste nad vydaním tohto albumu na vinyle?

Áno, mali sme takú myšlienku. Zistili sme, že ľudia by o to mali záujem. Postrehol som, že CD-čka si už poslucháči pomaly nemajú na čom pustiť, ale LP by radi vlastnili a počúvali. Hoci sa trh zmenil smerom k digitálnej podobe, stále je dôležité vlastniť fyzický nosič. Každým rokom je cennejšie mať niečo v rukách. Digitál je veľmi dôležitý, jednoduchý, ale pocit reálneho sveta, v ktorom chcú ľudia napríklad vidieť skutočnú prírodu, zažiť kapelu na pódiu, odložiť si album na poličku, je veľmi upokojujúci.

Ako ste sa za posledné roky posunuli ako folklorista, resp. odborník na rusínsky folklór? Viem, že ste v minulosti pôsobili v súbore Hornád. Ako je to teraz?

Vo folklórnom súbore Hornád už aktívny nie som, ale na konci roka 2024 som im pripravoval výročný program Vlny Hornádu, keďže oslavovali 60 rokov od založenia. Trochu som sa vrátil ku choreografickej, tanečnej zložke folklóru. Tesne pred pandémiou som mal pocit, že si od toho musím dať pauzu, bál som sa vyhorenia. Teraz mi to začalo chýbať, tak sme sa pustili do tvorby. A či som sa v tomto smere posunul, to by museli posúdiť ľudia na samotnom predstavení. Možno to bolo v niečom iné než som robil predtým.

Kedysi som folklór vnímal tak, že ho musíme podať čo najvernejšie, aby to bolo presne také, ako to spievali ľudia v minulosti. Ale čím som starší, zisťujem, že nemôžem sám seba potlačiť a musím do folklóru preniesť aj svoju osobnosť a autenticitu. Lebo bez toho by to bola len imitácia, kopírovanie, atď. Aj starší speváci, tanečníci a hudobníci z archívnych záznamov často prezentovali seba samých. Pre etnológov sú výnimoční v tom, že stále do toho folklóru pridali časť zo seba, svoju hlasovú ozdobu, tanečnú cifru, alebo spôsob vyšívania. Hoci nám predkovia dali nejakú predlohu, nezabúdajme na seba a vklad, ktorý sa ďalších ľudí dotkne.

Zo skladby 2022 mám pocit, že pochodovým rytmom a svojím názvom odkazuje na začiatok vojny na Ukrajine. Je môj dojem správny alebo nie?

Je to vaša fantázia, je však veľmi presná. Túto skladbu som sa naučil, keď som bol v roku 2012 na výmennom študijnom pobyte v Kyjeve. Chodil som po večeroch k veľmi fundovaným ľuďom, študujúcim a prezentujúcim tamojší folklór. Ich prístup bol veľmi inšpirujúci. Na svoj starý telefón som si túto skladbu nahral a odvtedy som si ju takmer každý deň spieval. Keď v roku 2022 začala vojna na Ukrajine, hneď som si na túto pieseň spomenul. Spieva sa v nej o tom, že človek závidí slávikovi jeho slobodu, že si postaví hniezdo, spieva si kde chce a ako chce. Muž sa slávikovi prihovára, že on takú možnosť rozhodovať o sebe nemá.

Samotný text "Neščebeči solovijko" (v preklade Neštebotaj slávik) vypovedá o ukrajinskom národe, stále to v tomto národe rezonuje. V tom období som skladbu poslal ostatným hudobníkom z kapely, či by sme si ju nezahrali na skúške. Marš na bubne vznikol spontánne, nebol to cieľ, ale atmosféra vtedy bola taká pochmúrna, neistá, ľudia odtiaľ utekali, armáda sa mobilizovala. Zhudobnenie tomu zodpovedá. Pieseň má síce názov Neščebeči, ale ja som jej dal názov 2022, lebo navždy sa mi bude spájať s 24. februárom a spomienkami na Kyjev. Sú tam priatelia, s ktorými stále komunikujem, ktorí to na vlastnej koži prežívajú. My sme to prežívali z bezpečia, ale pre mňa bolo dôležité dať ju na tento album.

Autor: Marek Danko