Všetka ezoterika bokom, Longital sála novou energiou. Po akustickej "očiste" a príchode bubeníka Mariána Slávku dvojica Šina a Dano Salontay akoby dostala druhý dych. Strhujúce koncerty, nový život v starších skladbách a postupne aj nové piesne - Longital naozaj prežíva akýsi tvorivý vrchol.
Rozsynchronizovaní s trendami
Ako vznikol nápad urobiť takýto album?
Šina: V prvom rade sa nám zdalo, že je to dosť dobré, ako to hráme naživo, dokonca najlepšie, ako sa nám doteraz podarilo, vo verzii bez elektroniky. Mali sme pocit, že sme dospeli do nejakého vrcholného štádia s repertoárom, ktorý práve hráme. Ale nemalo to byť nejaké zarchivovanie, povedali sme si, že si dáme výzvu nahrať to všetko naraz. Čiže hráme ako skupina na koncerte a nebudeme na tom po nahratí nič meniť. Žiadne editovanie ani prehrávanie, jediné, čo bolo dovolené, bolo dohrať nejaký nástroj. V podstate jediné dovolené úkony boli v štádiu mixovania, aby sa to dalo do pomerov.
Vzniklo to možno aj preto, že sme s Danom hrávali tie piesne dvaja s elektronikou, potom bez nej a potom ešte s rôznymi ľuďmi, niektoré s Milanom Caisom (Tata Bojs), niektoré so Stroonom (Dalibor Kocián - vibrafón, pozn. red.). Obohrali sme si ich za rôznych okolností. Ten materiál sme mali tak zvládnutý, že už nás to až tak neprekvapovalo a boli sme pripravení to znovu nahrať, uzavrieť.
Dano: Poučili sme sa, keď sme prestali hrať s elektronikou. Najprv sme museli u poslucháčov dosť bojovať za rovnoprávnosť elektroniky v našej hudbe a vo chvíli, keď bola už zrovnoprávnená, keď už sa elektronický songwriting stal štandardom, tak sme s tým skončili. Nás asi baví vždycky bojovať a keď už na to naskočí väčšina sveta po nás (smiech), tak nás to opustí. Vždy sme takí trochu rozsynchronizovaní s trendami, niekedy možno popredu, niekedy pozadu. Ja rytmicky väčšinou popredu.
Keď sme hrali pár koncertov so Stroonom a už sme vlastne aj začali robiť nové veci, chceli sme aj natočiť album, ale potom sme zistili, že sa to nedá. My robíme jednu vec a Dalibor asi milión, čiže tá pozornosť, dostupnosť, aj vôbec možnosť dohodnúť sa na nejakých termínoch bola náročná. Ale oľutovali sme, že sme sa do toho nepustili, lebo demáčov máme veľa a veľmi sa nám páčili. Povedali sme si, že keď sa k nám ešte niekto niekedy prilepí, tak sa budeme snažiť zachytiť a nahrať práve keď to bude v tom svojom najlepšom, ako si to vieme predstaviť v danej chvíli.
Šina: Rozmýšľam nad tým, že keby sa nám to nebolo podarilo, čo by sme urobili.
Čo to znamená, nepodarilo?
Šina: Že by sme prišli do štúdia, nahrali to, ale bolo by to hrozné, napríklad.
Dano: Je to odvážne. Keď si vezmeš, ktorá kapela na Slovensku alebo aj mimo, si dovolí urobiť album takto, tým starým spôsobom?
Marián: Talent Transport. (všetci smiech - ide o Mariánovu ďalšiu kapelu, pozn. red.)
Dano: Ale to nie je len kapela, ale fenomén. Áno, je to vlastne jazzový princíp, že muzikanti prídu do štúdia, naladia sa na seba, Marián sa naladí na kávu a na cigarety, a proste dajú to v tej chvíli. To je podľa mňa sila, tak ako to robil Miles Davis kedysi. Takže to je jedna vec, či to my dokážeme zahrať tak dobre. Druhá vec, čo sme riešili, bolo ako to nahrať tak, aby to malo koncertnú energiu, ale pritom štúdiovú kvalitu. Aby to bol v podstate štúdiový album, ale s tým niečím živým, pridanou hodnotou. Špekulovali sme, kde nahrávať a nakoniec som zistil, že jediný človek je Ondřej Ježek z Prahy, ktorý točí všetky podľa mňa najlepšie albumy v Čechách ako napríklad Květy, Zrní, či Monikino kino. Vie nahrať hardcorové kapely, aj folkové, je odvážny. Keď mu tam udriem do akustickej gitary tak, ako sa na gitaru akože nehrá, tak mi nezačne hovoriť hraj potichu, alebo nezačne krútiť gombičky, aby to skrotil.
Šina: A prečo vlastne mlátiš do tej gitary?
Dano: Teraz už nemusím mlátiť, lebo mláti Marián. Ale odkukal som to od Glena Hansarda z The Frames. On vie sám s gitarou urobiť zvukovú stenu, totálny noise. Chcel som, aby tam boli tieto pasáže po vzore Frames, že ideš od ticha do veľkého rámusu a vzápätí je tam opäť ticho. Obrovský dynamický rozptyl, toho sa v bežnom štúdiu zvukári boja ako čert kríža, dokonca to považujú za neprijateľné. A my sme chceli to, čo na koncertoch robíme, tieto extrémne polohy, mať aj na nahrávke a Ondřej to vie zachytiť, lebo ho neprekvapia ani hardcorové kapely ani nič. Sám som tomu neveril, až kým som nedostal posledný mix a kým som sa to nenaučil počúvať. Myslím, že ako som si to predstavoval, že by to malo znieť, tak to aj znie.
Celá myšlienka albumu teda vznikla z koncertov? Aj môj pocit z nich bol, že je tam obrovská nová energia. To je to, čo ste chceli zachytiť?
Marián: Myslím, že to je nejaká prirodzená súčasť toho, keď nejaká kapela spolu hrá a robí im to dobre. Cítia sa spolu dobre na pódiu a cítia sa navzájom, tak to je prirodzený výsledok, že si spolu nahrajú album. To je ako keď sa dvaja ľudia milujú, tak majú spolu dieťa, a toto je vlastne také hudobné dieťa, ten nosič. Išlo to úplne prirodzenou cestou, bola tam silná energia, tak sme to chceli nahrať. Treba to zachytiť, kým je to dobré. Napríklad ja, keď niekedy prídem do kapely, tak to je ako keď vstupujem do vzťahu. Poznám aj niektoré ženy, ktoré potrebujú meniť vzťahy a najsilnejšia energia je, keď je to ešte niečo nové, to na začiatku. Ale našimi skúsenosťami už vieme, že takéto niečo je pominuteľné. Ja už som v takom veku a už som toho v hudbe tak veľa zažil, že práveže niekedy sa môže energia kapely načas vytratiť, ale aj tak to treba podržať a robiť to, lebo to má svoju hodnotu.
Šina: Množstvo kapiel má takúto energiu a sú naživo úplne parádni, ale málokto niečo takéto urobí. Skôr je bežné, že sa nahrá koncert a potom sa to ešte celé poprehráva trošku, lebo na koncerte je človek taký excitovaný, že jeho výkony sú niekedy neprimerané. Veľakrát sa poprehráva spev alebo niektoré nástroje, lebo sa zistí, že je tam síce tá energia, ale jednotlivé prvky môžu byť dosť mimo. No a toto sme fakt nechceli robiť, že niečo nahráme a budeme prehrávať a vymýšľať, ako by sme nahradili veci, ktoré nie sú celkom v poriadku. Z koncertov vieme, že výkon je ovplyvnený tým, aké publikum máš pred sebou. Mne pripadalo ísť s tým do štúdia, za takých podmienok, ktoré si vytvoríme, oveľa lepšie. Aby sme tam nemuseli pracovať ešte s týmto ďalším prvkom, ktorý je síce super, je to ešte väčšie vzrušenie, ale zároveň to na výkony môže vplývať.
Dano: Sú tam dohrané klavíre vo chvíľach, keď Marián hrá na bicie a my sme sa tešili, čo zahrá, lebo nikdy nehral celú pesničku na klavír a aranžoval sa za chodu.
Marián: Fakt tam vznikali magické situácie, čo je vzácne.
Zdroj: Ivana ŠataníkHrať potichu a nestratiť energiu
Marián, pre teba to bolo aké, keď si do toho celého vstúpil?
Marián: Keď ma zavolali, tak ma to veľmi potešilo a tá konštelácia tak presne vyšla, že som mal aj čas.
Šina: A Stroon nemohol. (všetci smiech)
Marián: Stroon nemohol a ostatných muzikantov nepoznajú. Ja už som nad tým rozmýšľal aj predtým, veľakrát mi napadlo, že čo by sa asi stalo. Ale neveril som tomu, lebo som si myslel, že mi nikdy neodpustia, že som v tom dávnom období odišiel. Nevedel som si predstaviť, že by mi dali druhú šancu. Videl som ich však hrať a veľmi sa mi to páčilo, tak som si to nejako vysnil, podvedome, že by som si to rád zahral.
Šina: To bolo v júni a potom v septembri chcel Tibor Holoda koncert s hosťom na festivale Waves Bratislava a my sme teda zavolali Stroonovi, lebo on bol jediný, s kým by sme vedeli zahrať. Ale Stroon nemohol a presne si pamätám, ako som sedela za počítačom a hovorila si, že dokelu, toto je teda situácia, asi to odmietneme. Pozerala som z okna a napadol mi tento človek (Marián). Úplne sa mi zjavil a normálne sa tá jeho myšlienka zhmotnila v mojej hlave. Čo by mi predtým absolútne nenapadlo, lebo mali rozbehnutú kapelu s Katarziou, z ktorej som bola úplne nadšená. Keď s ňou hral Pod hladinou na klavíri, skoro som padla na zadok. Veľmi mi to robilo dobre, že hrali spolu, a tak mi ani nenapadlo, že by sme ho volali. Ale práv vtedy bola Katarzia v Portugalsku a vyzeralo to tak, že ešte nejaký čas nebude hrať, a tým pádom sa nevtierame a bude to len jeden koncert a hotovo. Tým chcem povedať, že ak si človek niečo takto v hlave vymyslí a nejakým spôsobom na tom priebežne trvá, tak ono to presne dôjde tam, kam to má dôjsť a stisne gombíček. Presne tak mi to prišlo, stislo gombíček a hovorím Dankovi, volaj Mariánovi, skúsme, či by nešiel na pár skladieb.
Ty si priebežne sledoval, čo robí Longital ďalej?
Marián: Nie, ale môj guru Oskar Rózsa to sledoval, on vás veľmi uznáva. A videl som vás na Katinom krste a tam sa mi to veľmi ľúbilo. Dvaja hrali a taký dobrý plný zvuk to malo... Dano sa ma aj pýtal, že čo by som vytkol na tom koncerte a ja som povedal, že nič, lebo fakt sa mi to páčilo. Potom mi akurát jedna vec napadla, že pred tým koncertom ste tam stále chodili, Šina pobehovala v šatičkách. Muzikant musí byť pred koncertom v šatni. Takže v šatni buď viac.
Dano: Udržať tajomstvo, hej? Neprezradiť košeľu.
Šina: Lebo sme to organizovali, cédečká, brigádnici, povedať na vstupe, čo majú robiť. Ale správne, však už nechceme ani organizovať tie koncerty, nech to za nás niekto urobí. To tam daj, ako inzerát.
Dano: Ja som nechcel Mariána volať aj kvôli tomu, že on sa vlastne vrátil do toho nášho paralelného vesmíru s Talent Transport a z toho som sa veľmi tešil. Pre mňa je ich debut jeden z najlepších albumov Slnko Records a jednoznačne najlepší album minuloročnej sezóny. Sú tam super albumy, ale toto je pre mňa najviac hudby, čo vyšlo na nejakom albume minulý rok. Takže som to tak rešpektoval, že nebudem vyvíjať nejaké aktivity a po Mariánovi sme vlastne ani nechceli hrať s bubeníkmi, lebo to sa moc nedá, nájsť bubeníka, ktorému povieš, že hraj potichu, ale aby to nestratilo energiu. Takých je málo a taký bol Marián už vtedy, keď mal 18 rokov a hral s nami v Dlhých dieloch. Našťastie to nestratil a ešte sa aj vyvinul s tým klavírom, ktorý je teraz veľmi dôležitý. Čím ďalej, tým viac robíme nové veci a tam sa vlastne ukázalo, že bude klavirista.
Prešiel si cez dosť veľa kapiel, čím je Longital pre teba iný?
Marián: Všetko, čo som hral, každý jeden projekt, za tým všetkým si stojím. Nikdy som nehral hudbu, čo by mi bola nejako proti srsti. A v čom je iný... No, dobre mi je s nimi.
Šina: My si robíme takú psychoterapiu, vieš? (smiech)
Marián: Otvárajú sa pri Shine, keď sme spolu, také iné veci vo mne. Možno tým pádom aj inak hrám. Je to dosť ovplyvnené tým, ako sa s tými ľuďmi cítim, a tuto, si musím zaklopať, je to zatiaľ v poriadku. A nie, že by som nepočúval spevákov, o čom spievajú, ale niektorých spevákov akoby tak prepočujem, že nejako to, o čo tam ten spevák spieva, nezavnímam, a pri Shine ma to teda dosť zaujímalo, o čom spieva. Som si to pretáčal, dokonca som sa nad tým zamýšľal, že ma zaujíma aj tá poetická časť.
A teraz teda už robíte na nových veciach?
Šina: Boli sme teraz na našej chatičke a veľmi nás to potešilo, lebo vypadli dve krásne veci na svetlo sveta. Boli to len motívy rozpracované, ale ako sme tam boli mimo nášho bežného prostredia, tak zrazu sa to nejako celé sformovalo, aj s textami. Teraz ešte budú musieť nabrať nejakú energiu samozrejme, ale v podstate v tomto štýle chceme pokračovať.
S Danom sme mávali vo dvojici pri nahrávaní predchádzajúcich albumov stavy, že sme sa roznahrávali a už sme dokončovali poslednú vec na album a vtedy sa nám najviac chcelo nahrávať ešte ďalej. Zrazu sa v tom tvorivom procese zabývaš, už vieš ako na to, ako s tým robiť tentokrát, zájdeš si na tú správnu cestu, už si na nej a zrazu to musíš ukončiť. To bolo vždy, aspoň pre mňa, také jemne bolestivé, ukončiť tvorivý proces a dať sa naspäť do procesu produkcie a koncertov a vybavovať to všetko okolo vydania. Teraz tým, že sme nahrali tento album, tak to bol úplne iný proces ako predtým. Niečo v nás akoby zostalo otvorené z toho nahrávania a tak sa mi zdá, že sme teraz vkĺzli do tvorenia nových vecí pomerne bezbolestne.
Dano: Taká veľmi častá otázka, aj keď trošku nezmyselná, býva, že prídeš propagovať nový album a oni sa spýtajú: no a už robíte na nových veciach? To sa nám stalo kedysi v Prešove a vtedy sa mi až zastavil rozum. A teraz sme na túto otázku pripravení. Svet sa veľmi zrýchľuje, ale my sme momentálne pripravení (smiech).
Nová generácia tých istých pesničiek
Tento album, čo ide von teraz, je pre vás plnohodnotný alebo je to skôr také uzavretie kapitoly, upratanie pred novým?
Dano: Keď sme do toho šli, vôbec som nevedel, čo od toho môžem čakať. Len som vedel, že chceme nahrať pesničky, ktoré s nami žijú a sú pre nás také najtrvácnejšie, lebo s nami vydržali celé tie roky. Album Výprava vyšiel v roku 2006, Gloria 2008, Teraz 2010.
Šina: Niežeby na tých albumoch neboli aj lepšie pesničky, ale tieto prežili a doteraz sa nás držia.
Dano: Chcel som, aby tam bola zachytená tá nová situácia, tá energia. Teraz, keď sme to nahrali a keď som si to tak počúval v kľude, tak mi došlo, že pre mňa je to možno aj viac, než plnohodnotný album. Naozaj. Existujúce pesničky z minulosti nahrané znovu.
Šina: To je viac ako nové pesničky! (smiech) Sú to tie isté pesničky, ale je to už nová generácia, lebo je v nich už niečo iné. Deti svojich rodičov, ktoré sa na nich veľmi podobajú, a zároveň sú už iné. Z mojej strany, keď píšem tie texty, niekedy ešte vôbec neviem, keď mi prídu, že o čom presne sú. Je to také tušenie významu, priťahovanie, ale do úplného prežitia a pochopenia im chýba to, že nejaký čas s nimi prežiješ a stráviš a potom sa ti to vylúpne, že aha, tak toto tam bolo, teraz som to už aj zažila a už presne viem.
Dano: Samu seba pochopíš.
Šina: No a o čo iné ide? Nič iné tu nerobíme celý čas, na tejto zemi. Prídeme takí sprostí a odísť by sme mali múdri. Aj keď deti mi niekedy pripadajú najmúdrejšie. Ale nie o svete sa učiť, ale o sebe. V tomto svete.
Dano: To podľa mňa povedia ľudia, či je plnohodnotný alebo nie, ale je to dosť výživný materiál aj rozsahom. Má čosi vyše hodiny, ale rozhodli sme sa tam dať to, čo sme nahrali, nekalkulovať, že vyberieme iba časť a tak.
Šina: Je to taký zážitok, od začiatku do konca.
Dano: Robíme ekologicky, bez odpadu. (smiech)
Plánujete opäť aj zahraničné šnúry?
Šina: Už si nerobíme plány tohto druhu, hoci ani kedysi sme si ich nerobili. To, čo sa nám stalo, že sme hrali v toľkých krajinách, prišlo prirodzene s tým, ako tá hudba znela a boli to veľmi otvorené časy. Slovensko sa stalo súčasťou Európskej únie, na Západe bolo veľa ľudí zvedavých, že čo sa tu hrá. Zároveň sme boli veľmi mobilní a zrazu sa to všetko stretlo, že možností bolo toľko a takých rôznorodých, že sa to dalo uskutočniť. Boli aj iné kapely, ktoré pozývali, ale väčšina nebola na to pripravená, lebo mali buď nejakú prácu, alebo neboli až takí mobilní. Bolo to celé náročné a my sme skrátka boli pripravení.
Lenže doba sa dosť zmenila, v posledných rokoch stúpla konkurencia a s novým hudobným digitálnym svetom prišlo totálne zahltenie hudbou. Mám pocit, že je ešte náročnejšie sa teraz niekde vonku prebiť týmto polo-náhodným spôsobom, treba tomu venovať oveľa viac peňazí a práce a nájsť tých správnych ľudí, ktorí ťa uvedú na zahraničné trhy. A už aj pre nás začali fungovať také tie západné šablóny.
Aké šablóny?
Dano: Že čo všetko treba mať, aby sa kapela umiestnila na zahraničnom trhu. Treba mať vydavateľa v každej krajine, promotéra, manažéra... Už je naozaj ten proces celý nalinkovaný.
Šina: A my sme zistili, vlastne teraz naposledy, keď sme boli v Austine na SXSW, že sú možnosti a sú cesty, ale naozaj je to veľmi drahé. Musíš si zaplatiť výbornú agentúru, ktorá spraví perfektnú prácu, ale potrebuješ na to x-tisíc euro. A hlavne potrebuješ na to energiu, že si ochotný a schopný vycestovať. My sme boli z cestovania už dosť unavení v istej chvíli. Keď som si predstavila, že mám pokračovať tým cestovateľským spôsobom ďalej, tak som si naozaj potrebovala oddýchnuť.
Dano: Posledná veľká cesta bola na Ukrajinu. Tá nás zdemolovala tak, že sme mali naplánovanú Áziu, Čínu, Indonéziu, Japonsko, a my sme to zrušili, lebo Šina povedala, že nie je schopná absolvovať ďalšiu cestu.
Šina: Úplne sa človek môže z toho zblázniť, keď musíš absolvovať takéto rôznorodé kultúry v priebehu niekoľkých dní. My sme absolvovali len východnú a západnú Ukrajinu, Kišinev a Krym a skoro sme sa rozpadli z toho, hoci nie ako skupina. Tak veľa si do seba musíš vpustiť jazykov a všetkého, no človek má len určitú absorpčnú schopnosť na tieto veci. Museli sme si dať oddych, lebo sme boli unavení. Ale teraz cítim, že sme si tak nejako oddýchli, že by som bola schopná sa do toho znovu pustiť. Ale v prvom rade by sme na to museli začať myslieť, že toto je náš cieľ a úplne sa zamerať na ten cieľ, lebo len tak sa začnú objavovať správni ľudia, peniaze a všetky potrebné veci.
Zaujímavé bolo, že v minulosti nám naše cesty na Západ skôr prinášali peniaze, než by sme do toho museli investovať. Boli sme za koncerty oveľa lepšie zaplatení ako doma. Ale postupom času sa to nejako celé tak prevrátilo, že človek než sa niekam dostane hrať, tak musí najskôr platiť. No toto sa tiež mení v určitom čase a prichádzajú rôzne vlny. Nevieme vlastne, či Marián vôbec znáša také cesty.
Marián: Veď toto. Máme sny s chalanmi (Talent Transport), že takú európsku šnúru by sme si urobili a uvidíme, či sa nám to podarí, ale chceli by sme začať tak, že Čechy, Poľsko, Maďarsko a skončiť v Montreaux na jazzovom festivale. A najprv musíme odohrať Rožňavu, Vráble, Svidník...
S vydavateľstvom Slnko Records za sebou máte naozaj hyper úspešný rok a zaujíma ma, čo ste si z toho celého zobrali pre vlastnú kapelu a tvorbu?
Šina: Ako sme sa vrátili z tej Ukrajiny, asi týždeň na to mi zavolala Jana Kirschner, že teda chcú ten album (Moruša Biela) vydať na Slnku a ja som pochopila, že toto je moja nová výzva. Že si idem oddýchnuť, nebudem cestovať, že Longital teraz ide na chvíľu spať. Nie, že by sme nič nerobili, veď koncertov sme mali dosť, ale pochopila som, že niečo mám v ceste, čo musím urobiť. Tak som sa toho chytila, bola som zvedavá, čo to bude a čo ma to naučí. Na čo sa ale ukázalo, že to nebude len Jana, ale ešte kopec ďalších vecí, vlastne dva roky boli takéto po sebe. 2013 aj 2014 boli silné, nikdy predtým sme toho toľko nemali, ani také úspešné. S Korben Dallas, to sme len pozerali, že čo sa deje, ale aj všetky ostatné - Modré hory sa vrátili vo veľkom, Katarzia sa objavila... Zrazu sa začali diať veľké veci a ja som pochopila, že tomu musím dať 100%, lebo o toto všetko sa fakt treba postarať. Že to nemôžem len tak nechať, že urobte s tým niekto niečo, lebo to bola moja práca. Tak som si vravela, že asi to teda musím s tým Slnkom nejako potiahnuť ďalej, hoci som nemala až takú veľkú chuť to nejako rozbiehať, práveže vôbec ma to tým smerom až tak veľmi neťahalo.
Ale dobre som urobila, lebo som sa veľmi občerstvila, čo sa týka našej hudby. Tie naše veci som dala nejako nabok v hlave a ony si tam tak "oddýchli", občerstvili sa. Zároveň som si mohla naštudovať tých našich super interpretov zo Slnka, že čo robia a ako to robia. Veľká inšpirácia je napríklad pozorovať ako Jana s Eddiem (Stevensom, pozn. red.) robia s vecami, ako si budujú vízie, ako s nimi pracujú, ako trvajú na ich dodržaní a rozvití, dokončení. Takže pre mňa bolo veľmi zaujímavé celé tie dva roky stráviť s týmto a je fakt, že ma to veľmi občerstvilo. A teraz sa mi znovu ako keby vymieňajú priority, medzi vydavateľstvom a kapelou a do popredia ide Longital.
Chceli by ste ešte niečo povedať?
Šina: Na čom fičí kapela?
Dano: Ja fičím na čipsoch, obyčajných slaných.
Šina: Káva, čipsy, koňak.
Dano: Marián fičí na káve a cigaretách.
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Ivana Šataník
Súvisiaci interpreti: Longital
