"Nie som prísny na hudbu okolo mňa, pretože aj keď počujem, čo by sa dalo zlepšiť, viem, akú cestu daný človek musel prejsť. Prísny som preto iba sám na seba," hovorí hudobník a skladateľ Daniel Špiner, ktorého môžete poznať ako dlhoročného klaviristu a spolutvorcu piesní Katky Koščovej. Spolupracuje však aj so Simou Magušinovou, Katkou Knechtovou, či Martinom Geišbergom.
• čím je pre Daniela už 17-ročná spolupráca s Katkou Koščovou stále cenná,
• prečo nemá žiadny strach z prípadných ďalších pandemických obmedzení,
• čo je najdôležitejším aspektom pri spoluprácach s rôznymi umeleckými telesami,
• čím si ho získala pedagogická činnosť,
• kedy najradšej hráva pre svojho syna, a akú spätnú väzbu od neho dostáva,
• prečo on a ani Katka Koščová netúžia po prehnanej pozornosti,
• na akom zahraničnom projekte v súčasnosti pracuje,
• ako sa rokmi popasoval s fyzickými "prekážkami" pri hraní.
Keď som sa pripravovala na náš rozhovor, hneď mi udrel do očí titulok článku, že hrávaš s Andrejom Šebanom a chodíš s jeho dcérou. Začnime preto trochu odľahčene: prečo tento fakt k úspechom, ktoré si doposiaľ v hudbe dosiahol, nestačí?
Tento fakt je výsledkom dlhoročnej práce, cvičenia a neustáleho zdokonaľovania sa. Je to rovnako poctivé remeslo ako napríklad futbal. Pokiaľ niekto poctivo trénuje dennodenne a necháva sa viesť, zvyšuje si šancu, že sa dostane povedzme do futbalového klubu Barcelona. Ten predsa nevezme k sebe niekoho, kto má veľa rečí v krčme a aj veľa futbaliek doma, no nevie hrať futbal. Musí to byť poctivo vybudovaný stav. Ináč to nefunguje. Našťastie. To, že som spravil zo Šebana deda, je súčasťou mojej cesty životom i hudbou. Pri nejakom rozhovore to bolo to prvé, čo som odpovedal, keď sa ma opýtali na môj najväčší hudobný úspech. (smiech)
Máš vôbec vo zvyku čítať články, ktoré o tebe vychádzajú?
Nie. Ja vlastne ani nepočúvam hudbu, ktorú definitívne nahrám a uzavriem na nejakom nosiči, alebo pre divadelnú inscenáciu. Vnímam to ako niečo, čo uzavriem a už je to nemenné. Ako obraz alebo fotka. Chodiť pomedzi svoje obrazy a kochať sa nimi je milé. Ale autora to neposunie nikam. Iba si sám hladká ego. A toho je v umení najviac spomedzi všetkých pracovných odborov. Ale samozrejme, že ma s odstupom času poteší, keď niekde začujem hudbu, ktorú som nahral, prípadne natrafím na článok alebo video spred rokov.
Zdroj: Patrik MinárTvoje meno sa spája nielen s Andrejom Šebanom, ale i s Katkou Koščovou, a to už pomaly dve desaťročia. Priznám sa, že v čase lockdownov som pravidelne sledovala vaše online koncerty. Ako ste v tom čase fungovali? Bývate stovky kilometrov od seba, no v spolupráci ste nepoľavili.
Za hudbou cestujeme a je jedno kto a odkiaľ. Prosto cestujeme. S Katkou sme odohrali, fú, no možno už aj viac ako 1500 koncertov. A za ten čas sme sa aj popresúvali, založili si rodiny. No tá naša spolupráca na pódiu má pre nás oboch s pribúdajúcimi rokmi stále väčšiu hodnotu a vzácnosť. Bol som súčasťou rôznych zoskupení či projektov, kde boli veľké oči, veľké reči a po pár koncertoch už nič nebolo. Ani kapela, ani vzťahy. Čiže aj táto skúsenosť je pre mňa signálom a dobrým mementom, že to spolu ťaháme už tuším 17 rokov. A želám nám ich ešte aspoň raz toľko.
S Katkou máte veľmi pekný vzťah, vidno, že si rozumiete nielen na pódiu ale aj v kamarátskej rovine. Prezradila ti niekedy, prečo tak rada spolupracuje práve s tebou?
Prezradila. A to svoju skúsenosť s hudobníkmi, ktorí nepočúvajú speváčku, ale presadzujú seba. Hrať veľa, zbytočne nahlas, či neštýlovo je prirodzenou súčasťou vývoja hudobníka. Aj ja som mal na začiatku pocit, že keď študujem jazz, tak každý akord musí mať všetky tenzie a všade treba hrať husto. A to samozrejme ničí pesničku, ktorá nič z toho nepotrebuje. Potrebuje iba pozornosť a štýlovosť.
Čo na nej obdivuješ ty?
Pravdivosť hudobnej výpovede. Nie je totiž samozrejmosťou, že si speváci stoja za tým, čo spievajú. Že veria výpovedi. Niekedy sa môže spevák ocitnúť v pasci vlastných piesní, ktoré publikum vyžaduje. A tým pádom motivácia prežiť pieseň spevákovi odchádza a robí to nasilu. My to takto našťastie s Katkou nemáme.
Cením si na nej tiež ľudskosť a zmysel pre spravodlivosť. Vo všeobecnosti si vážim náš "manželský trojuholník" aj s naším manažérom a jej manželom Michalom Pivovarom - manažel. Odkedy s Katkou hráme, je s nami. Odviedol kus dobrej a poctivej práce. A to je veľmi vzácne.
Keď sme sa dohadovali na rozhovor, naznačil si, že máš veľmi nabité leto. Tak schválne, čo všetko si stihol?
Stihol som byť lektorom hudobnej dielne Summer music v Dolnom Kubíne, kde sme spolu s Róbertom Balzarom, Dankom Šoltisom, Jankom Kopčákom a aj s Katkou odovzdávali hudobné skúsenosti uchádzačom. Bolo to, tak ako aj po minulé roky, veľmi srdečné, plné smiechu aj hudby. Koncertne to bolo tiež plné. Každý týždeň tri-štyri koncerty. Keďže hrávam aj s Katkou Koščovou a Simou Magušinovou, tak o vystúpenia nie je núdza. Potešila ma aj premiéra predstavenia "Dobrý ročník" s mojím hudobným vkladom v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, a tiež koncert v Hainburgu, kde bývam, s ukrajinskou speváčkou Milou Medvedovskou, s ktorou som sa cestami života stretol v Bratislave.
A postupne sa začínam pripravovať na tvorbu hudby k druhej Goetheho poviedke, ktorú spracovávame v bábkovom divadle v nemeckom meste Zwickau do virtuálnej reality. Nápad vznikol v čase tvrdých lockdownov, keď mali v Nemecku ešte tvrdšie opatrenia než na Slovensku. Prišla otázka, ako dostať bábkové divadlo k divákovi, keď sa divák nemôže dostať do divadla. Tak si teda nasadíte okuliare, nech ste kdekoľvek, a ocitnete sa v príbehu. Okuliare vám umožňujú dívať sa pod seba, za seba, hocikde, ale stále ste v deji. A ja mám veľkú radosť, že sem môžem komponovať hudbu.
Svojho času si sa "posťažoval", že máš síce široké dlane, no krátke prsty, čo ťa občas pri hraní obmedzuje. Prezradíš nejaké finty, ako sa s tým popasovať, aj iným hudobníkom, ktorí majú možno rovnaký problém?
Počúvať hudbu a ísť stále len po nej. Poetika klavíra od známeho pedagóga Najgauza o tom hovorí jasne a funguje to. Nech je aparát ruky akýkoľvek, prirodzene sa prispôsobí, pretože ho hudba vedie. Ak sa ale sústredenosť kladie na techniku hry, úspech sa dosahuje ťažko. Samozrejme, rád by som mal možnosť hrať veľké akordy ako písal Liszt. Nuž, nedá sa. Čiže som musel občas vyhodiť nejaký tón zo súzvuku, aby som to zahral. Hudba nás navedie sama a miznú problémy s genetickou výbavou.
Nepýtam sa náhodou. Si vo všeobecnosti vďačným prijímateľom rád alebo si tvrdohlavo stojíš za svojím?
Samozrejme. Rád sa dozvedám, počúvam a učím. Tak to mám celý život. Bez toho by som súperil sám so sebou. To by som sa neposunul nikam. Práve čaro objavovania je na tej ceste najlákavejšie. Myslieť si, že vymyslím či objavím teplú vodu, je nezmysel. A to je pasca samého na seba, ak je človek tvrdohlavý a neprijíma nič. Objavuje tú teplú vodu a po pár rokoch zrazu zvýskne, že hurá, mám to. A pritom stačilo otočiť doma kohútik a teplá voda potečie. V dnešnej dobe internetu a kníh je tá teplá voda k dispozícii stále. Napriek tomu mám pocit, že si hľadáme výhovorky, alebo sa nám jednoducho nechce.
Médiá o tebe píšu ako o jednom z najtalentovanejších klaviristov mladej generácie, ktorý je, v rámci hudobných spoluprác, doslova na roztrhanie. Ovplyvňuje tento fakt u teba spôsob, akým zvažuješ nové ponuky?
Média toho popíšu. (úsmev) Ja som najmä šťastný a vďačný za tento dar hrať a byť súčasťou hudby. Iba vrana si k vrane sadne a takto je to aj u mňa. Dlhoročné spolupráce s Koščovou, Magušinovou či Knechtovou sú toho dôkazom. Ak by medzi nami nefungovalo v prvom rade to ľudské a až v druhom rade to hudobné, nedialo by sa to roky. Nových ponúk na spolupráce už veľa nepribúda, pretože už v kalendáriku nemám miesto.
Ak nejaké nové ponuky chodia, sú predovšetkým z divadelného sveta. A ten mám veľmi rád. K dnešnému dňu mám za sebou asi 25 divadelných premiér predstavení, na ktorých som spolupracoval hudobne a autorsky. Je to iný vesmír, a obzvlášť farebný. Nahrávanie a tvorenie hudby môžem teda robiť pomedzi koncerty, doobeda z domu, z hotela. Dnes sú tie možnosti naozaj pestré. Sám som zvedavý, kam ma vietor zaveje.
Máš obavu z toho, že ku koncu roka možno opäť prídu obmedzenia kultúry? Navonok pôsobíš ako človek, ktorý je naladený iba pozitívne.
Ja som nemal obavu ani z doterajších koronových čias. Snažím sa byť zodpovedný k sebe a mojej rodine. Ak by som si zlomil ruku, dohral by som na nie krátke obdobie. Spoliehať sa na to, že o týždeň budem mať koncert a tešiť sa naň, pretože na účte mi bliká nula, je úplne mimo mňa. Tento stres nemám. Čiže kôpku potrebujem mať, aby som sa v ťažších časoch mohol o ňu oprieť. Musím povedať, keďže sa o tom hovorí málo, že sa o mňa Slovensko postaralo v lockdownoch naozaj dobre. Až tomu neverím popravde. Ak si človek platil odvody a robil veci tak, ako sa majú byť, prekvapený nebol.
No samozrejme že tí, ktorí míňali aj to, čo nemali, prekvapení zostali. Ale aký by bol rozdiel, ak by neprišla korona, no zostali by chorí či bez koncertov? Za to ďakujem mojej mamke, že ma naučila šetriť. Ale to som teraz rozprával o našom podnikaní. Tvorenie, cvičenie a objavovanie je iná vec. A práve tieto stránky mojej práce konečne dostali priestor vďaka uplynulým dvom rokom. Čiže ak by som opäť nemohol koncertovať, mám nahromadených veľa nápadov, ktorým by som sa rád venoval.
Máš za sebou spolupráce rôzneho typu, ďaleko nad rámec tých hudobných. Aký je rozdiel v spolupráci s herečkou - napríklad Táňou Pauhofovou, hudobníkom, či rovno s umeleckým súborom?
Rozdiel je v napájaní sa medzi ľuďmi navzájom. Keď sme napríklad iba s Táničkou, povieme si, ako sa máme, strávime spolu čas aj pred samotným vystúpením a aj počas neho. Pri práci so súborom je to iné hlavne z pohľadu počtu zúčastnených. Najviac energie ma stojí udržať kolektív myšlienkovo pokope, aby sa nerozbil. Mať plán práce - čím začať, kam sa dostať. Ale to myslím hlavne na skúšky a prípravu vystúpení, keď som tam "vedúci", ako napríklad v divadlách pri tvorbe inscenácie. No stále platí, že čím viac zúčastnených, tým väčšie dobrodružstvo.
Tiež ma zaujíma, či podvedome inklinuješ viac k oblasti, ku ktorej máš najbližšie – čiže k hudbe, a či preto v rámci projektov býva tvoja príprava v tomto žánri najdôslednejšia.
Aj keď sa človek snaží pripraviť na čokoľvek akokoľvek dobre, realita bude vždy iná, než si predstavoval. Napríklad: rozpisujem partitúru pre sláčiky. V hlave počujem, ako by to znelo, čo, kde a s čím bude najlepšie. Ale akonáhle položím noty pred hráčov povedzme v kvartete, realita sa začne ozývať. Nielen v zmysle hrania napísaného, ale aj s ohľadom na hráčsku a ľudskú kvalitu. Je to živá hmota, ktorá si žije tak, ako sa v ten deň má. A na to sa veru nijako pripraviť nedá. Dá sa ale promptne reagovať a vytiahnuť z danej situácie maximum. Keď tak nad tým teraz premýšľam, musí byť prítomná stála chuť improvizovať.
Zdroj: DubeckySi pri počúvaní tvorby a výkonov iných hudobníkom prísnym poslucháčom?
Ja nie som prísny na hudbu okolo mňa, pretože aj keď počujem, čo by sa dalo zlepšiť, viem, akú cestu daný človek musel prejsť, aby sa dostal tam, kde je. Verím, že rovnaké je to aj pri pohľade na mňa. Ak by ma počul hrať povedzme Keith Jarrett, bolo by mu hneď jasné, čo za sebou mám a kde sa nachádzam. A on vie, koľko energie to stojí. Veď on sám obetoval hudbe všetko. Úplne všetko. Aj zdravie, aj rodinu, aj peniaze. Prísny som preto iba sám na seba. Nechcem sa uspokojiť s niečím, čo viem posunúť ďalej. A vtedy si musím k tomu sadnúť a nacvičiť to, alebo dokomponovať, alebo dočistiť. A tomu treba obetovať svoj časopriestor. No dávam si pozor, aby som o svoje zdravie a rodinu neprichádzal. Nemám až také "gule" ako Keith.
Mnoho ľudí netuší, že okrem klavíra ovládaš aj hru na ďalšie hudobné nástroje a svoje znalosti odovzdávaš ďalej. Prezraď nám viac o tvojej pedagogickej činnosti.
Musím povedať, že veľmi rád učím. Ale nie z pohľadu hladkania si seba, ako som danú informáciu odovzdal niekomu, kto o nej netušil, ale z pohľadu toho, že ja sám konkrétnu problematiku potrebujem uchopiť slovami najvýstižnejšie. Vďaka tomu idem do problematiky hlbšie a dozvedám sa o danom pohári, ako vyzerá zozadu, zdola, zvnútra, a to ešte intenzívnejšie. Pri učení sa teda sám učím. Vyučoval som aj na konzervatóriu a ponuky učiť mi stále chodia, no to už by som vôbec nestíhal. No ak niekto veľmi túži, vyučujem súkromne a to dáva veľkú variabilitu v rámci plánovania hodiny. S tým býva v rámci vzdelávacích inštitúcií problém.
Spolu s partnerkou vychovávate syna. Prekvapil ťa už svojimi hudobnými vlohami?
Hlavne ma prekvapil tým, ako mi zo začiatku vravieval, že tata nehraj. Je to hlučné. Ale prekvapil ma párkrát po koncerte, kde ma videl a počul hrať slovami, že aj on by rád takto niekedy hral. A potom sme mali pár krásnych polhodinových improvizácií pri klavíri ako štvorručnú hru, kde sa jeho dych upokojil a pri hre prehĺbil, vtedy som vedel, že je IN. Že je v tom namočený a už to len tak necháva ísť a sleduje, čo sa s ním deje. To je zázrak.
Snažíš sa mu ako hudobník - profesionál, vštiepiť do života konkrétne rady?
To ešte nie. Snažím sa ho hlavne motivovať vlastným nadšením z hudby. Snažím sa napríklad hrávať po spoločnej rodinnej večeri. Vtedy je najedený a pokojný na počúvanie. A občas príde sám na kolená a hráme. A občas aj nepríde. Ale aspoň počúva a vidí, že keď cvičím, koľko je to roboty. Koľko času to vyžaduje stráviť pri nástroji, aby sa veci hýbali.
Na záver sa ešte vrátim ku Katke Koščovej. Myslíš, že jej je – ako umelkyni, nie ako víťazke SuperStar – venovaná na Slovensku dostatočná pozornosť?
Možno by som tu otázku otočil, že či Katka potrebuje a chce viac pozornosti. Ak by chcela, tak by sa to cez bulvár a mainstream dalo. Ale nechce a ja som za to veľmi rád. Napriek tomu sa nám za tie roky podarilo osloviť ľudí, ktorí na naše koncerty chodia, ktorých Katka oslovuje svojou osvetou, myšlienkami, názormi. Nebojí sa a nehanbí poukazovať na neprávosť a zlo. Hoci aj stratí pár ľudí, jej to nevadí, pretože cíti potrebu nebyť ticho. Tým mám na mysli najmä spoločenské témy. Avšak, aj v hudbe je svoja. Dá sa povedať, že práve tým púta pozornosť médií a ľudí.
A tebe?
Veď predsa robíme spolu tento rozhovor, takže aj mne je venovaná pozornosť. (úsmev) Ďakujem. A popravde, mne je aj celkom dobre, keď som ten vzadu, čo robí všetko, no nie tá tvár lídra. To si ani nevieme predstaviť, aké je to náročné byť známa tvár a nemôcť mať nikde súkromie či pokoj.
Kto je Daniel Špiner?
Narodil sa v Levoči, študoval na konzervatóriu v Košiciach a následne na vysokej škole so zameraním na klasickú hudbu. Štyri roky študoval aj jazzovú hudbu, improvizáciu a jazzovú interpretáciu. V súčasnosti sa venuje koncertnej i skladateľskej činnosti. Koncertne spolupracuje už od roku 2005 s Katarínou Koščovou. Spolupodieľal sa na viacerých jej albumoch. Roky koncertoval s Martinom Geišbergom a ich spoločný album Na modrej planéte bol ocenený v kategórii World Music / Folk na Radio_Head Awards za rok 2019.
Koncertne a divadelne spolupracoval aj na projekte Korene, hudobno-poetickom predstavení Slovenského národného divadla v spolupráci s Táňou Pauhofovou. Autorsky a kompozične sa realizuje v rôznych divadlách na Slovensku a v Čechách, od bábkových divadiel, cez činoherné predstavenia až po muzikály. Účinkuje v nich nielen ako klavirista, autor a aranžér, ale taktiež ako hráč na akordeón.
Autorka: Danka Šoporová
