Pre Mira Žbirku bol rok 2016 z pracovného hľadiska veľmi rušný. Okrem koncertného projektu Road to Abbey Road za účasti hudobníkov z legendárneho londýnskeho štúdia, súčasťou ktorého bolo po dlhých rokoch aj spoločné vystúpenie s Marikou Gombitovou, stihol vydať novú životopisnú knihu Zblízka, ktorej autorom je uznávaný český publicista Honza Vedral.
Už niekoľko týždňov je na svete tvoja nová životopisná kniha Zblízka. Už tretia, keďže v nedávnej minulosti vyšli o tvojom živote knihy Meky (2002) a Čo bolí, to prebolí (2012). Autor tej aktuálnej Honza Vedral v jednom rozhovore naznačil jeden z motívov vedúcich k jej napísaniu, keď po prečítaní tých starších mal pocit, že o samotnej hudbe sa z nich dozvedel pomerne málo. V čom je nová kniha iná, podľa teba?
S knihami je to podobné ako s hudobnými albumami. Za vznikom každej knihy je nejaký vývoj, každá niečo zaznamená v konkrétnom čase. Honza Vedral si vybral svoj vlastný model, do ktorého sa riadne zahryzol. Všimol si totiž na mne jednu črtu, a potvrdila mu to aj Katka (Mirova manželka, pozn. red.), ktorá sa na tom často baví, že stačí spomenúť nejaký časový údaj z minulosti a ja hneď reagujem informáciou, ktorý album alebo pieseň som vtedy nahral alebo vydal. Míľnikmi môjho života sú vlastne albumy, ktoré sa viažu na jednotlivé etapy mojej minulosti. A tento princíp si Honza pri písaní knihy vybral za určujúci.
Kniha však mapuje aj tvoje detstvo.
Samozrejme, najprv som sa musel narodiť (smiech), neskôr naučiť hrať nejaké akordy na gitare, spoznať hudbu Beatles,... LP-čky som, pochopiteľne, hneď vydávať nemohol. Len čo sme sa však v rozhovoroch s Honzom dostali do obdobia prvého albumu skupiny Modus (1979), začal to so mnou rozoberať podrobnejšie, a postupne prechádzal môj hudobný a osobný život cez všetky moje nahrávky po až súčasnosť.
Takže model písania knihy Zblízka je tým, čím sa odlišuje od predošlých dvoch životopisov?
Nielen tým. Okrem toho, že Honza Vedral je skúsený hudobný publicista, funguje aj ako aktívny hudobník (vystupuje ako saxofonista medzinárodnej skupiny The Chancers, pozn. red.), vďaka čomu pozná hudobnú branžu z rôznych uhlov pohľadu. Doteraz sa ma nikto nespýtal napríklad na súvislosti vzniku pesničky Vzpomínky z albumu Chlapec z ulice (1986), Honza bol prvý. V tejto piesni totiž boli zakódované moje spomienky na rozstrieľaný Václavák v roku 1968. Pravdou je, že sám od seba som to nikomu nespomínal, no práve Honza sa zaujímal presne o tie skutočnosti, ktoré sú pre mňa podstatné.
Hoci je autor knihy príslušníkom mladšej generácie (alebo práve preto), bolo zrejme príjemným zistením, že ste pri rozoberaní hudobného diania, ktoré bolo a je súčasťou tvojho života, našli spoločné témy?
Honza Vedral sa tiež detailnejšie zaujímal o obdobie polovice 80. rokov, kedy sa v mojich pesničkách prejavili vplyvy elektronickej hudby a začali sme používať automatického bubeníka a ďalšiu techniku. Pýtal sa na súvislosti, o ktorých som bežne nezvykol hovoriť - zaujímal sa o konkrétne skladby, dôvody, prečo majú práve takýto aranžmán, prečo som si vybral text Kamila Peteraja, prečo som naopak inde napísal text sám... A to sa mi veľmi páčilo, keďže to bolo z môjho pohľadu niečo nové, a nemusel som už po niekoľký raz znovu hovoriť o tom, že moja mama pochádzala z Londýna, a podobne. Dôvod, prečo som sa najprv do projektu novej knihy až tak nehrnul, bol práve ten, že som už nechcel znovu opakovať známe fakty o sebe.
Koľko stretnutí a rozhovorov ste s Honzom Vedralom absolvovali?
Nemám to presne spočítané. Stretávali sme v nepravidelných intervaloch niečo vyše roka. Tušil som, že to bude náročné. Každé stretnutie netrvalo kratšie než štyri hodiny, počas ktorých sme vypili litre kávy... K tomu množstvo telefonátov a mailov. Naozaj to nebolo jednoduché, ale keďže som mal oproti sebe novinára a hudobníka v jednom, bolo to zmysluplné. V predošlých knihách som rozprával viac-menej o osobnom živote a z neho vyplývajúcich súvislostiach s hudbou, teraz to bolo naopak. Honza sa zameral na hudobné míľniky, na ktoré nadväzovali osobné zážitky. Z môjho hľadiska to napísal veľmi príťažlivo a naplnil tak svoju ambíciu, aby bola kniha "čtivá", čo je český výraz vystihujúci kvalitné čítanie.
Prečítajte si tiež: Autor knihy o Žbirkovi: "Nebyť doby, mohol uspieť v medzinárodnej konkurencii"
V knihe sú spomenutí mnohí hudobníci a ďalší spolupracovníci z branže. Si s nimi v kontakte?
To je individuálne. Nedávno som úplnou náhodou stretol Duška Hájeka (dlhoročný bubeník v skupine Limit, pozn. red.). S niektorými sa vídavam častejšie, s inými menej. S mojimi kľúčovými spolupracovníkmi, akými boli Laco Lučenič, Kamil Peteraj, či fotograf Peter Stanley Procházka, sa obvykle vidíme pri príležitostiach, akými sú krsty albumov alebo moje koncerty v Bratislave. S nimi ma totiž stále spájajú aj pracovné dôvody. Niektorých blízkych ľudí som nevidel dlhé roky, potom sa zrazu objavia, a všetko je inak, čo je prípad môjho kamaráta Stanleyho Velického, žijúceho v Los Angeles, ktorého som sa tam stretol, keď sme koncertovali pre našich krajanov, a zrazu je na chvíľku v Bratislave.
Stále si veľmi aktívnou súčasťou slovenskej i českej hudobnej scény, keď prichádzaš s novými projektmi a nápadmi. Koncom minulého roka sme sa takto stretli v bratislavskom V-klube na krste dvojalbumu Miro, ktorý si nahral v legendárnom londýnskom štúdiu Abbey Road. Nerozmýšľal si o tom, že by si dal dokopy bývalých členov Limitu, a urobili spolu koncert alebo celú šnúru a zahrali piesne, ktoré už dávno alebo vôbec nezazneli naživo?
Je fakt, že tomto smere cítim určitý dlh voči albumom Nemoderný chalan a Chlapec z ulice...
Tieto albumy sú pritom považované v rámci slovenskej pop music za priekopnícke. Dokonca skladba V-klub z albumu Nemoderný chalan je podľa niektorých historicky prvý slovenský rap.
Možno to bol naozaj prvý slovenský rap. Ale s priekopníckymi vecami je to obvykle tak, ak niečo zavedieš a ľudia si na to zvyknú, a potom prídeš s niečím iným, mnohí to odmietnu, lebo už si zvykli na to zavedené. Práve kvôli tomu sa nikdy neuskutočnili osobitné koncertné projekty k albumom Nemoderný chalan a Chlapec z ulice. Skladby z týchto albumov sme na vystúpeniach vždy kombinovali so staršími piesňami ako Zažni alebo Ako obrázok. Je zaujímavé, že v 80. rokoch sme takmer vôbec nehrali naživo 22 dní, čo dnes znie neuveriteľne. Iné piesne z týchto albumov sme zase zahrali len niekoľkokrát, čo je aj prípad piesne Kúp mi knihu. V našich podmienkach bolo vtedy príliš skoro na tento druh hudby vzhľadom na isté predsudky u poslucháčov. Než sme vybojovali tento boj, prišiel rok 1989, a zrazu bolo všetko úplne inak.
Myslím, že nielen podľa mňa boli skladby Do člna alebo Mesto spí z toho obdobia skvelými príkladmi toho, že domáca tvorba nezaostáva za európskymi trendmi, akurát sme boli limitovaní možnosťami jej konfrontácie so svetom.
Škoda, že sme o tebe vtedy nevedeli... (smiech). Musela vyrásť nová generácia poslucháčov, aby sa stotožnili s elektronickým zvukom tejto hudby. Odlišnosť oproti mojej predchádzajúcej tvorbe bola aj v textoch, ktoré dotvárali temnú atmosféru tých piesní. Pri skladaní som mal k dispozícii klávesové nástroje, ktoré dokázali udržať tóny a vytvárať tú správne mrazivú atmosféru striedaním dur a mol, ktorá mi akosi automaticky prihrala temnejšie texty. Keď sa na to pozerám s odstupom času, som až prekvapený, kde sa to vo mne vzalo.
Pristavme sa teda pri textoch. Všeobecne je známe, že Biely kvet mal byť pôvodne čierny. Bolo často náročné presadiť si svoj text?
Boj so schválením textov bolo treba mnohokrát ťažké vybojovať. Tu si pozitívne spomínam na básnika Vojtecha Kondróta, ktorý mal na starosti schvaľovanie textov. Ako správny rocker som vôbec nemal potrebu riadiť sa zavedenými pravidlami tvorby básnických veršov. Ale on ma dokázal prinútiť pozrieť si aspoň základné pravidlá veršovania a na oplátku bol zase ochotný ustúpiť mne tam, kde som tieto pravidlá porušil "šarmantne" a text mi odsúhlasiť. Argumentoval som tým, že pokiaľ je niečo urputne dokonalé a učesané, nie je to obvykle až také zaujímavé a príťažlivé.
Recept na hit zrejme neexistuje, každá pieseň si žije svojím vlastným životom - platí to aj v tvojom prípade?
Spomínam si, keď mi jeden pražský hudobný redaktor po tom, ako po úspešnej piesni Biely kvet prišiel song 22 dní, tlmočil svoj skeptický názor: "No, neviem, neviem...". V princípe má každá nová skladba tento problém, že poslucháči veria starším piesňam. Keď ponúkam novú skladbu, napadne mi, či sa bude niekedy hrávať v nejakom oldies rádiu.
To, či bude novinka aj hitom, môžu ovplyvniť aj rádiá, resp. dnes už aj iné médiá...
V minulosti to boli naozaj rádiá. Napríklad na mojom prvom sólovom albume Doktor sen bola ako prvá v poradí pieseň Klaun z domu číslo 6, lebo to mal byť pôvodne prvý singel, ktorý sme chceli nasadiť. Ale nakoniec z albumu boli nasadené iné skladby, keď hudobný redaktor Fero Hora začal hrať v relácii To je náš rytmus pieseň Ako obrázok a neskôr duet s Marikou V slepých uličkách. Mierny šok znamenal úspech Balady o poľných vtákoch, až taký sme nečakali.
Nahrávaním v londýnskom štúdiu Abbey Road si si splnil velikánsky sen, ďalší sa ti podarilo naplniť spoločným vystúpením s Marikou Gombitovou na jesenných koncertoch.
Bol som jedným z mála ľudí, ktorý stále veril a nestrácal nádej, že sa Marika vráti na koncertné pódiá. Mnohí ma presviedčali, že sa to nepodarí. Na koncertnej šnúre sme mali spoločný rituál, keď som ju po našom vystúpení vždy poprosil, nech ma uštipne, aby som uveril, že sa to naozaj stalo. Ak ti na koncertoch na bicie búcha človek, ktorý nahrával s Paulom McCartneyom, a ty sedíš vedľa Mariky Gombitovej na jednom pódiu a spolu spievate V slepých uličkách, je to nielen splnený sen, ale aj obrovská satisfakcia.
Máš ešte nejaký ďalší veľký sen?
Ako hovorí Katka, ja si vždy niečo nájdem. Ak by som však svoje sny prezradil, tak by som možno len "kecal", lebo by sa mi nemuseli splniť. V každom prípade mám hlave ďalšie plány!
Tvoji priaznivci i kritika oceňujú, že svojou aktuálnou tvorbou si v súlade s dobou, zároveň však stále zostávaš sám sebou.
Mnohí z môjho okolia sa čudujú, že stále chcem byť súčasťou diania, sledujem trendy, nové albumy a kapely. Ráno si vypočujem hitparádu a keď si popoludní sadnem za klavír, vypadne z toho čisto moja skladba. Vôbec sa v nej neprejaví, čo som počul v hitparádach, z čoho je v miernom šoku môj syn David. S novými piesňami je to ako s detektívkami. Sherlocka Holmesa môžem čítať do nekonečna, hoci viem, ako sa to skončí. Stále v ňom popri zavedenej schéme však nachádzam nové nuansy. Na novej detektívke ma zase baví, že neviem, ako to dopadne. Rovnako preto stále kombinujem počúvanie starých piesní s aktuálnymi, čo ma spolu s inými podnetmi motivuje ísť ďalej. Pre tých, ktorí sú na scéne dlhšie, môže byť zradné zastaviť sa, lebo hrozí, že si glorifikujú svoju minulosť.
Dnešná hudba je neoddeliteľne spojená s novými technológiami. Aký je tvoj vzťah k nim?
Keď sa zamyslím nad technologickými výdobytkami dnešnej éry, zdá sa mi neuveriteľné, čo sa všetko dá s nimi robiť. Aj tento rozhovor nahrávame do mobilu, do ktorého môžem kedykoľvek zaznamenať aj svoj hudobný nápad hneď, ako ho dostanem. Môžem si sadnúť ku klavíru a zaznamenať svoju hudobnú myšlienku, poslať ju niekomu, zdieľať, atď. Ak si chcem vypočuť hocijakú svetovú skladbu, rýchlo si ju vyhľadám cez príslušný hudobný servis a obratom je k dispozícii. Kedysi som mal najvyšší výdobytok doby, aký sa dal u nás zohnať, kotúčový magnetofón Sonet Duo a čakal na to, kedy zaznie nejaká skladba v rádiu. Jednoducho, som fascinovaný dnešnou érou. Samozrejme, v prípade nahrávania albumov majú stále nezastupiteľnú úlohu nahrávacie štúdiá.
Aj napriek tomu, že čas beží, hlavne tvoji fanúšikovia majú pocit, že sa vôbec nemeníš.
Áno, často počúvam, že sa nemením a vyzerám stále rovnako. Nie je to celkom pravda, lebo ak si pozriem niektoré fotografie, videá alebo DVD, tak v istom období som vyzeral inak, lebo som nenosil okuliare (smiech). Mnohí fanúšikovia mi to vtedy vyčítali, dokonca sa za to na mňa hnevali!
Autor: Ivan Straka
Foto: Marko Erd
Súvisiaci interpreti: Miro Žbirka
