Čarom živých rozhovorov je, že aj keď si vopred pripravíte otázky, vo finále z päťdesiatich percent položíte úplne iné otázky. Najmä v tom prípade, keď je váš respondent zaujímavý. Roland Kánik, klavirista, hudobník, producent a aranžér pôsobiaci v rôznych formáciách naprieč žánrami, držiteľ ceny Aurel za rok 2008 v kategórii world music za album Ultima Rumba (Mango Molas), takýmto respondentom rozhodne bol.
Roland je úprimný a rozvážny človek s jasnou víziou a hodnotami, premýšľajúci o hudbe a o svete. Náš rozhovor sa odvíjal v pokojnom a primeranom tempe v absolútnej pohode a tichu ružinovského popoludnia na Trnavskej ceste 67 v Bratislave, kde sídli on a jeho útulné Sonic Cat Studio. Do jeho sveta a myšlienok môžete nazrieť práve teraz. Nech sa páči.
Ahoj Roland. Tento rozhovor má byť v prvom rade o tvojom štúdiu Sonic Cat Studio, ale začnem tak zľahka. Máme totiž spoločnú vášeň. Víno. Akému vínu fandíš?
Nie som nejaký extra znalec, ale ak víno, tak skôr červené, talianske. Nepohrdnem dobrým Chianti Classico, Nobile Montepulciano. Čo ešte také? Nejaké Primitivo, Montalcino.
A čo Bordeaux?
Napríklad to vôbec nemám preskúmané. Tým, že máme v Taliansku rodinu, neďaleko Florencie, tak som mal aj možnosť trošku si ten región prejsť. Takže naozaj skôr tie suché talianske.
Ako som spomínal, nie som znalec, ale keď idem do obchodu, viem, čo mám hľadať, aby mi to chutilo. A ak by sme sa bavili o nejakej expertíze, tak skôr mám "navnímaný" svet kávy.
Dobre, poďme teda ku káve.
Pred pár rokmi prišiel celosvetový trend výberových káv, teda tzv. specialty coffee. Princípom je, že každá bobula kávy je zberaná ručne a v správny čas. Nie je to ako nejaká supermarketová "no name zmes" zŕn, o ktorých nevieš nič a navyše sú v pražiarni spálené na popol. Pri specialty coffee má každé zrno svoj známy pôvod – farmu, odrodu, nadmorskú výšku, metódu spracovania. To všetko má spolu s vhodným pražením zásadný vplyv na chuť. A tá paleta chutí, ktorá môže vzniknúť, je šialená. Aj keď už mám v tých kávach niečo odpité, vždy ma dokáže niečo prekvapiť. To je myslím podobné aj pri vínach.
Na tvojom webe rolandkanik.com o sebe prezrádzaš okrem náklonnosti k vínu, káve a k dobrému jedlu aj to, že si hudobník a hráč na klávesové nástroje. Tento fakt je uvedený v tvojom CV úplne na začiatku. Je známe, že si členom zoskupenia Modré hory. V akých ďalších projektoch si bol aktívny a kde všade teraz pôsobíš?
Otázka je, koľko máš času, lebo už nejaký ten piatok hrám a tým, že istú časť života som sa pomerne intenzívne živil hrou na klávesy, pôsobil som v mnohých projektoch, spolupracoval s mnohými umelcami, či už jednorázovo, krátkodobo alebo dlhodobo. Ak by som mal vypichnúť zásadnejšie kapely, ktoré ma formovali a v ktorých som fungoval dlhodobo, určite by som spomenul kapelu Mango Molas, ktorá už neexistuje, ale svojho času bola pomerne úspešným reprezentantom world music a hudby Latinskej Ameriky na Slovensku. Potom, ako si spomínal, skupina Modré hory, s ktorou som najprv spolupracoval štúdiovo a neskôr som sa stal aj členom pódiovej zostavy.
Hrával som napríklad ako sideman s Celeste Buckingham, Nelou Pociskovou, Majkom Spiritom, Danom Heribanom alebo Branči Kováčom alias Vecom. Popri tom sa občas náhodne vyskytnem na pódiu s Petrom Lipom či Pressburger Klezmer bandom. Keď sa na to tak spätne pozerám, dosť eklektická zmes.
Ako sa dá skĺbiť producentská práca a práca v štúdiu, ktoré sú časovo náročné, s organizáciou a účinkovaním na podujatiach, koncertoch, plus možno s nejakým skúšaním? Tvoj pracovný deň musí byť poriadne nabitý.
Áno, sedím na dvoch a niekedy aj na viacerých stoličkách, čiže v konečnom dôsledku nič nerobím poriadne. Na druhej strane sú tieto dve aktivity pomerne komplementárne a sedenie v štúdiu alebo za mixom nejakej pesničky mi v konečnom dôsledku dáva iný pohľad, keď tú pesničku hrám na pódiu. Naopak, keď hrám, hneď si predstavím, ako by tá pesnička znela nahratá, viac vnímam svoj part a svoj vklad do pesničky v kontexte iných nástrojov a celkového vyznenia skladby. Zároveň ale platí, že ani jednej sa nevenujem poriadne a keď dva týždne mixujem a nemám žiadny koncert, samozrejme tam odíde nejaká herná technika. A naopak, keď som týždeň mimo štúdia, tak chvíľku trvá, kým si nakalibrujem uši.
Zdroj: Miro Nôta
Ako sa stalo, že si sa stal hudobníkom? Porozprávaš nám svoj príbeh?
Sám neviem, priznám sa. Hovorí sa, že náhody neexistujú, ale možno je môj doterajší kariérny príbeh aj výsledkom sérií náhod. Začalo to, samozrejme, niekedy v šiestich-siedmich rokoch, kedy sa prihlasuje na ZUŠ. Musím podotknúť, že som nebol z hudobníckej rodiny a na klavír som sa prihlásil z vlastného záujmu, neviem, ako mi to napadlo. Možno preto, že u starých rodičov na dome bolo klavírne krídlo a tento obrovský predmet vydávajúci rôzne zvuky ma ako malé dieťa fascinoval.
Možno to ma podprahovo nejako ovplyvnilo, že som išiel na ZUŠ. Ročníkmi som prechádzal relatívne jednoducho, čo malo za následok, že som tomu moc nedával, necvičil som poriadne a koniec-koncov ani som neplánoval študovať konzervatórium a študoval som niečo iné.
Čo si vyštudoval?
Vyštudoval som marketingovú komunikáciu, niečo úplne mimo hudby. K hudbe, aktívnemu hrávaniu a štúdiovej práci som sa dostal až po vysokej škole.
Ako si dospel k finálnemu rozhodnutiu stať sa hudobníkom,?
V čase, keď sa mnoho ľudí rozhoduje, čím by chcelo byť, alebo čo by chceli študovať, nebol som dostatočne presvedčený, že by som chcel byť hudobníkom a ani som nemal to sebavedomie, že by som ním mohol niekedy byť. Viac som sa venoval napríklad počítačom, programovaniu a iným veciam. Popri škole som však stále bol aktívny v hudbe, chodil som na jam sessions, stretol správnych ľudí, ktorí ma vedeli nasmerovať a otvorili mi v hlave nové svety. Začal som viacej študovať harmóniu, začal som trochu viac venovať aj jazzu. Nehovorím, že som jazzový hudobník, alebo že som sa ním chcel stať, ale jazz mi pootvoril dvere ku komponovaniu, alebo k porozumeniu hudby v harmóniách, v súvislostiach.
Zažil si nejaký taký zlom, kedy si si povedal, že sa chceš hudbe venovať naplno?
Dobrá otázka. Mňa to fascinovalo, napríklad aj období vysokej školy. S hudbou som bol intenzívne v kontakte, veľa som aj čítal o hudbe, veľa som písal o hudbe. Chodil som na množstvo koncertov, fakt, že množstvo... Prešiel som všetky možné festivaly – jazzové, popové, worldmusicové, ktoré sa diali od Poľska cez Maďarsko, Rakúsko, Česko, Slovensko, čo ma zásadným spôsobom formovalo. Dôvod, prečo som sa začal venovať hudbe, je, že som dostával od iných ľudí impulzy. Tým, že ma niekto zavolal hrať a potom ma tam počul niekto iný a ten ma potom tiež zavolal hrať... Tam niekde vzplanula nejaká tá prvá malinká iskrička sebadôvery.
Začal vznikať dopyt po tvojich službách?
Z dnešného pohľadu by som to moje vtedajšie hranie nenazval profesionálnou službou. Ale o čo menej to bolo profesionálne, o to viac to bol ambiciózne, pochopiteľne. (smiech)
Ktorú spoluprácu považuješ za tvojmu srdcu najbližšiu?
Tu by som možno povedal, že čím som starší, tým je pre mňa dôležitejšie, aby sme sa všetci v rámci spolupráce cítili komfortne. Aby tam bolo niečo viac, ako len ten prvotný rozmer, že vytvárame nejakú hudbu alebo skladáme nejaké pesničky. Ide o to, aby sme si rozumeli aj ako ľudia.
A v tomto zmysle mám naozaj šťastie, že všetci, s ktorými hrám, s ktorými spolupracujem, sme v tých základných civilizačných a názorových ukotveniach v zhode, rozumieme si a fungujeme aj na báze priateľstva. Toto je pre mňa najdôležitejšie. Mám šťastie, že spolupracujem roky v kapele napríklad s Andrejom Hruškom a s Filipom Hittrichom (predtým aj s jeho bratom Jakubom), s ktorými sme sprevádzali množstvo interpretov. Na rovnakej vlne sme aj v Modrých horách a aj v rozšírenej zostave Modré hory Akustik s rytmickou sekciou Ľuboš Ežo Ambrozai a Michal Šelep. V kapele u Veca je tiež fakt dobrá partia. Čiže viac ako nejaké "veľké meno" si vážim pohodu na pracovisku.
Rovnakú otázku mám aj na album, alebo albumy, na ktorých si sa autorsky podieľal. Ktorý, alebo ktoré z nich sú ti najbližšie?
Najbližším je vždy ten, ktorý som práve dokončil. A ten je zásadne aj najlepší, minimálne teda v danom čase.
Ale nie. Cením, si že môžem spoluvytvárať zvuk kapely Modré hory už tri albumy. Veľmi si cením napríklad spoluprácu na albume Lash & Grey – Blossoms Of Your World. Na niekoľkých albumoch som spolupracoval s Petrom Lipom, naposledy aj so symfonickým orchestrom, s Robom Opatovským so symfonickým orchestrom. To sú spolupráce, ktoré sú tak povediac za odmenu.
Zdroj: archív Rolanda Kánika
Poďme k tvojej práci producenta. Medzi tvojich klientov patria mená, ktoré si už spomínal – Robo Opatovský, Peter Lipa, Lash & Grey, ale aj mnohí ďalší. Prekvapil ťa niekedy svojou kvalitou a invenciou niekto úplne neznámy?
Zaujímavá otázka. Rozmýšľam, ako na ňu odpovedať. Je veľmi relatívne to, čo je známe alebo neznáme. Mnoho mojich klientov môžu byť etablovaní umelci a napriek tomu 99% Slovenska absolútne netuší, že existujú.
Ak by som to povedal v skratke, mám to šťastie a nachádzam sa v tej etape kariéry, keď skôr pracujem s ľuďmi, ktorí už niečo majú za sebou, pretože väčšina mojich spoluprác vychádza z nejakých referencií. Napríklad na základe toho, že sme spolu buď hrali, alebo že som niekomu niečo spravil a niekomu sa to páčilo a niekto ma kvôli tomu oslovil.
Ak smerujeme k tomu, či sem prišiel niekto, koho som predtým v živote nepočul, a o ktorom nikto nevie a zrazu som odpadol, niečo také sa mi stáva málokedy. Väčšinou už keď niekto ku mne príde, tak už viem, že je na určitej úrovni a viem čo očakávať.
Predpokladám, že ako producent v štúdiu realizuješ nahrávanie, mix, mastering a postprodukciu. Ale zaujalo ma, že ako službu ponúkaš aj autorskú kompozíciu hudby. Znamená to, že sa dá u teba objednať pesnička, ktorá bude potom zverejnená na albume klienta, ale s tvojimi autorskými právami?
V tomto prípade ide o kompozície hudby na nejaký účel. Väčšinou buď do reklamy, alebo na nejakú znelku, sound design pre nejakú firmu a podobne. Samozrejme, autorsky spolupracujem aj na hudbe iných umelcov, ale tam je vždy určitý predpoklad, že interpret má hotový minimálne nejaký základ, demo, skicu, od ktorej sa môžeme odpichnúť. Môže to byť aj kúsok textu, nejaký nápad a to rozvinieme. Skrátka, že má sám čo povedať.
V rámci služieb ponúkaš aj výuku základov hudobnej produkcie, práce so zvukom a softvérom... V tomto si asi jedinečný, zatiaľ som sa v žiadnom štúdiu nestretol s ponukou takejto služby. Ako ti napadlo?
Doplnil by som, že pokiaľ ja viem, také štúdio existuje. Neviem vlastne, či je to štúdio alebo je to klub. Volajú sa LFO. Oni ponúkajú aj producentské kurzy. Okrem toho existuje ešte štúdio Audio Wizzards, čo je masteringové štúdio, ktoré takisto ponúka zvukárske kurzy. Možno nie priamo face-to-face, ale myslím, že nejakú online výuku áno.
U mňa táto aktivita vzišla zo spolupráce s komerčnými značkami. Mám dlhodobú spoluprácu ako produktový špecialista s jedným výrobcom klávesových nástrojov, pod ktorého patrí aj softvérové riešenie pre hudobnú produkciu (DAW). V rámci tejto spolupráce som prezentoval niekoľko generácií tohto softvéru u našich viacerých partnerov a vždy to boli veľmi zmysluplné semináre a workshopy. Po skončení oficiálnej časti sme vždy zvykli dlho diskutovať. Cítil som, že dopyt existuje.
Muzikanti si chcú aj sami vedieť nahrať veci doma. Dnes už majú tie možnosti. Potreby sa dajú zredukovať na pár sto eur a človek si doma vie spraviť nahrávku. Muzikanti to chcú, a zároveň hľadajú kľúč. Tiež som hľadal kľúč, ako dosiahnuť, aby nahrávka obstála v konkurencii ostatných. Oni takisto. Ja sa len snažím dať im stručný návod na to, ako so zvukom pracovať a zároveň ako sa nezahltiť s technickými vecami, tak ako sa to stalo mne. Aby sa čo najmenej museli zaoberať zvukom, aby poznali a naučili sa pár princípov, ktoré v zvuku fungujú a viac sa zamerali na tú kreatívnu fázu.
Trend DIY je vlastne všadeprítomný. Vidíme to od najvyšších miest pop music, napríklad u Billie Eilish, ktorá si vedela s bratom doma nahrať album, ktorý získal ocenenie Grammy. Všeobecne u kapiel je na to jednak rozpočtový dôvod, ale aj ten, že chcú mať celý zvuk pod kontrolou, možno aj za cenu toho, že nebude úplne taký dokonalý, ako by mohol byť.
Znamená to, že tak ako už dnes hudobníci nepotrebujú k vydávaniu albumov hudobné vydavateľstvá, tak o chvíľu nebudú potrebovať ani hudobné štúdiá?
Samozrejme, ten trend je daný už niekoľko rokov. A to ešte neotvárame celú kapitolu AI nástrojov, ktoré sú úžasné a ktoré opäť urýchlia prácu. Takisto ako keď vznikla kníhtlač, tak mnísi, čo dovtedy prepisovali knihy ručne, už prestali byť potrební. Rovnako sa skrátia alebo úplne zmiznú niektoré práce v hudobnom biznise.
Aký máš názor na samotnú tvorbu prostredníctvom AI. Myslím tým, keď človek zadá určité parametre a AI mu podľa nich vytvorí hudbu, versus tvorba samotného človeka, muzikantská tvorba?
Nie som proti generatívnej AI a nástrojom, ktoré vedia vytvoriť niečo na základe promptu. Pokiaľ to je hudba, pretože je treba vyrobiť aj veľa spotrebnej hudby – napr. dovoláš sa niekam na ústredňu a hrá tam nejaká hudba – prečo by mal takúto bezemočnú zvukovú vatu vyrábať človek, keď to hravo zvládne AI za pár sekúnd?
Iné je, keď sa bavíme o nespotrebnej hudbe, teda hudbe ako umeleckom vyjadrení človeka, tak tam za tým už musí byť emócia, nejaká výpoveď. A tá výpoveď môže byť na úrovni textovej, hudobnej, a nehovoriac potom o nejakej remeselnej, inštrumentálnej, vokálnej. Keď sa raz AI dostane na úroveň, že sa pri jej počúvaní ľuďom postavia chlpy, tak to už asi bude konečná. Ale myslím si, že zatiaľ tam ešte nie sme.
Zdroj: archív Rolanda Kánika
Čo unikátne alebo jedinečné ešte ponúka tvoje štúdio – napríklad v porovnaní s konkurenciou?
V prvom rade si treba definovať, že moje štúdio je produkčné, teda orientované na hudbu, na ktorej pracujem. Nepredstavujem ten typ štúdia, kde príde kapela, ja postavím mikrofóny a nezaujíma ma, aká hudba do nich tečie. Pracujem s klientami na ich skladbách ideálne vo všetkých fázach, od skíc pri songwritingu, pripravujem aranž, produkciu, zabezpečujem štúdiových hudobníkov, ak treba, oslovujem iné štúdia na spoluprácu, ak viem, že sú napríklad vhodnejšie na nahratie slákov.
Teda ak ma môže niečo od konkurencie odlíšiť, nebude to množstvo outboard techniky či počet zakúpených pluginov (aj keď aj tých mám požehnane). Nech to znie akokoľvek egocentricky, jediným unikátnym prvkom v celom tom reťazci je moja expertíza, môj pohľad a vklad do hudby klientov, či už producentský alebo mixážny. Dvadsať rokov som aktívne hral, pätnásť rokov sa aktívne venujem zvuku, produkcii. To znamená, že som si už vytvoril sieť referencií a ľudia asi vedia, čo odo mňa môžu očakávať.
Čo považuješ pri spolupráci s umelcami v štúdiu za kľúčové?
Dôležité je, že keď s niekým spolupracujem, vždy si musíme porozumieť aj ľudsky. Keď mi kapela, alebo interpret dáva dôveru, dáva mi niečo veľmi krehké, zraniteľné a ja si to v plnej miere uvedomujem. Celý proces tvorby býva rôzny – môže byť easy going, ale môžu nastať aj situácie, kedy treba skĺbiť rôzne pohľady, očakávania, niekedy sú v tom egá. Pri tvorbe nastanú hraničné situácie, kedy sa jednoducho treba rozhodnúť. Interpret to chce takto, ja to chcem inak. Dôležité teda je vedieť manažovať celý tento proces tak, aby umelec vedel, že som zakaždým na jeho strane, aj keď sa nám rozchádzajú pohľady na niektoré detaily.
Čiže, ak by som to zjednodušil – aby nám to robilo úsmev na tvári. Ak sa umelec necíti komfortne, nevie podať stopercentný výkon. Naopak, keď je uvoľnený, zahrá aj nemožné. To sa musí potom pretaviť aj do emócie tej nahrávky. Dôležité sú aj spomienky na nahrávanie. Ak klient nerád spomína na nahrávanie, tak môžeš dodať aj "Grammy winning" zvuk, on sa už nevráti.
Aký veľký je tvoj štúdiový tím?
Čo sa týka obsluhy štúdia, som tu len ja, interných spolupracovníkov nemám. Mám však externých spolupracovníkov, okruh asi piatich ľudí, s ktorými spolupracujem a viem, koho je na ktorý projekt vhodné angažovať. Týka sa to hudobníkov, štúdií, zvukárov, ktorí vedia určité veci nahrať lepšie. Keď napríklad potrebujem dobre nahrať bicie, tak prídem s klientom do iného štúdia, kde tie bicie nahrajú, odtiaľ dostanem bicie v dobrých stopách a ďalej s nimi už robím u seba.
Čo znamená názov štúdia Sonic Cat? Skrýva sa za ním nejaký príbeh?
Tak to je to šialene dávno. Prvé štúdio som zakladal, keď som hrával v kapele Mango Molas. Bolo to asi tak v roku 2005. Vtedy vznikla prezývka – keď sme hrali koncert, ja som bol vždy ten, ktorý išiel z pódia a vybehol dole za zvukárom skontrolovať, ako to hrá vonku do sály. Vtedy mi hovorili, že zvukový kocúr si to ide vypočuť. Z toho vznikol Sonic Cat.
Zdroj: Miro Nôta
Keď sa pozrieš na súčasný vývoj a dianie v oblasti kultúry, kultúrny štrajk a ďalšie aktivity, dotýka sa ťa toto nejakým spôsobom? Má to vplyv na tvoj štúdiový život a biznis? Má to vplyv na ekonomiku štúdia alebo na tvojich klientov?
Odpoviem na túto otázku z opačnej strany. Bolo by veľmi cynické sa zaoberať tým, aký to má ekonomický dopad na štúdio, keď to má v prvom rade dopad na mňa ako člena občianskej spoločnosti. To je pre mňa ďaleko dôležitejšie ako dopad na nejaký môj biznis. Ja sa svojím občianskym postojom netajím. Nesúhlasím s krokmi, ktoré sa momentálne dejú v kultúre. Paradoxne tí, ktorí najviac tvrdia, že chcú, aby bolo počuť iný názor, práve oni najviac pracujú na tom, aby žiadny iný ako ten ich "názor" počuť nebolo. A už to ani neskrývajú.
V prvom rade to bude mať dopad na koncertné aktivity, pretože zaniknú menšie kluby a nezávislé kultúrne centrá, teda tie malé ostrovčeky slobodného myslenia. Tento kobercový nálet bude mať devastačné účinky nielen na centrá, na nás ako hudobníkov, ale aj na ľudí, ktorí v tých mestách žijú. Kvôli tomu zaniknú malé obecné knižnice, kam deti nebudú môcť chodiť. Alebo niekde zanikne festival mladých huslistov, alebo nejaký folklórny súbor, do ktorého by napríklad mohla chodiť moja dcéra.
Toto má devastačné účinky a či to má priamo ekonomický dopad? Sekundárne pravdepodobne áno, ale našťastie môj zárobok nie je závislý od toho, koľko koncertov odohrám v kultúrnych kluboch podporovaných FPU. Nie je mi však ľahostajné to, čo sa momentálne deje v kultúre a nesúhlasím s tým.
Ďalšou tvojou významnou aktivitou je prevádzkovanie audio-video podcastového a streamingového štúdia Smalltalk. O čo ide? Aké služby poskytuješ v rámci tejto aktivity?
Primárny motív bol, že som videl potenciál ako rozšíriť klientelu štúdia na iný ako vyslovene hudobný segment. Hudobný segment z dlhodobého hľadiska nemá veľký potenciál rastu, aj vzhľadom na veci, ktoré sme si už povedali, či už to, že si muzikanti nahrávky už viac-menej "škrečkujú" doma, alebo nástup AI toolov, a tak ďalej.
Podcastový zámer vznikol vtedy, keď začal obrovský boom podcastov. Tie bolo treba niekde nahrať. Nie každý sa s tým chce zaoberať, nie každý si chce kupovať mikrofóny, robiť si miestnosť, ktorá bude akusticky vhodne upravená a nie každý má ten skill a knowledge, ako to urobiť.
Myslím si, že v celom boome podcastov a podcastových štúdií zvukárske remeslo chýba. Vznikajú veľmi rýchlo, ale v tých produktoch to často aj počuť. Chcel som dať možnosť ľuďom nahrať podcast s kvalitným zvukom a obrazom.
Kto sú tvoji klienti v rámci Smalltalku?
Klientov by som vedel rozdeliť na dve skupiny. Jedni sú, takí "hobby podcastoví" alebo "lifestyle podcastoví". To sú ľudia, ktorí nahrávajú podcast, pretože ich to baví a pretože ich to osobne napĺňa. Nie je za tým žiadny ďalší biznis model. Jedným z mnohých klientov je podcast Off the Ice, čo sú dvaja chalani, Tomáš Hudák a Paľo Tehlár, ktorí jednoducho majú radi NHL a radi sa o tom rozprávajú, tak si spravili podcast. Takýchto hobby podcastov mám viac.
Potom sú tu podcasty, ktoré sú dnes pomerne dôležitou súčasťou komunikačného mixu každej stredne veľkej až veľkej firmy. Každá firma, ktorá robí niečo sofistikovanejšie ako predaj skrutiek, už premýšľa aj o podcaste. Napríklad medicínske podcasty. Podcasty sú dnes dôležitou súčasťou marketingového komunikačného mixu, tak ako sú reklamy, tlačové konferencie, eventy.
Využil už niekto aj službu online meeting? Koľko stojí taký hodinový online meeting?
Na cenu by som sa musel pozrieť a áno, využil. Je to taká doplnková služba. Využíva sa tu technológia, ktorá je nastavená na kamery, zvuk, svetlá a streaming. A jednoducho sa mi to zdalo byť dobrým doplnkom toho, že niekto potrebuje prezentovať napríklad svojim klientom, alebo nadriadeným nejakú aktivitu, report, produkt a nechce byť rušený psom štekajúcim vedľa na ulici a zároveň zlou akustikou jeho vlastnej kancelárie. Jednoducho si môže prenajať štúdio, kde si vie spraviť virtuálne pozadie, profesionálne osvetlenie, profesionálny zvuk a o nič sa nestará, iba si v kľude nerušene prezentuje svoje veci.
Viem si predstaviť, že si to môže objednať napríklad firma, ktorá chce získať nejakú veľkú zákazku a chce pôsobiť veľmi profesionálne, ale nedisponuje takým vybavením.
Dobre si to povedal, presne takéto firmy o to majú záujem. Malé firmy alebo jednotlivci majú tendenciu si to produkovať sami hoci aj na iPhone, lebo je to pre nich budgetovo výhodné. Veľké firmy a veľmi veľké firmy, napríklad banky, už mávajú svoje streamovacie štúdiá na profesionálnej úrovni. Pre nich už dáva zmysel takéto štúdio mať, pretože vyrábajú toľko obsahu, že sa im to oplatí. Ale pre tie "mid-size companies", ktoré chcú dostať kvalitnú službu na kľúč a nechcú sa zaťažovať žiadnymi technickými záležitosťami, je táto služba cenná. Oni takto majú priestor riešiť už len svoj obsah a svojich hostí.
Čo je to voiceover?
Voiceover je profesionálna hlasová služba. Hlas voiceoverovej služby poskytujú väčšinou herci, alebo dabingoví herci, ktorí majú profesionálny hlas a tento hlas predávajú pre reklamy, dokumentárne filmy, inštruktážne videá, pre čokoľvek, čo treba nahovoriť. Voiceover služba znamená, že nahrám hlas, profesionálne ho spracujem a odovzdám klientovi. Napríklad aj keď ideš v MHD a tam počuješ hlasy oznamujúce najbližšiu zastávku, aj to je voiceover. Najčastejší klienti pre voiceover sú však reklamy, krátke filmy, dokumentárne knihy, ale napríklad aj audio knihy.
Čo všetko si vyžaduje prevádzkovanie Smalltalku? Kvalitné vybavenie?
Sú tam rozdiely medzi mojím pôvodným štúdiom Sonic Cat a jeho súčasnou nadstavbou Smalltalk štúdia. Aby som to vysvetlil, pôvodne tieto dve štúdiá sídlili na rôznych miestach. Momentálne sú už zlúčené a kooperujú v jednom priestore, ale na rozdielnych technológiách. Pre Smalltalk je hlavne dôležité, že je rozšírené o kamerovú sekciu, strižňu a svetlá. Je tu možnosť profesionálneho nasvietenia a nasnímania videa a dve separátne zvukové réžie.
Keď to celé zhrnieme?
Keď to zhrnieme, hovoríme o obrazovej réžii, zvukovej réžii, osvetlení, streamovacích možnostiach a o ďalších vychytávkach pre workflow. Napríklad keď si chce klient niečo bezdrôtovo premietať a rozprávať o tom napríklad na veľkoplošnej televízii, má tam aj takéto vychytávky. Keď si chce poslať do živého vysielania niečo do nejakého streamu z obrazov, zo svojho notebooku, všetko je prichystané. Premýšľal som vopred nad mnohými situáciami, ktoré môžu pri takom nahrávaní nastať a koncipovať to tak, aby som bol na ne pripravený a celý proces bol z pohľadu klienta hladký.
Prezradíš čitateľom Hudba.sk aj niečo osobnejšie? Si rodinne založený?
Som, hej. Mám manželku a sedemročnú dcéru. Všetok čas mimo hraní a mimo práce sa snažím stráviť s nimi. Snažím sa zmanažovať svoj čas tak, aby som bol čo najviac s rodinou. To znamená, že o niektorých ponukách na hranie premýšľam viac ako v minulosti.
Aký je tvoj životný štýl a aké máš záľuby?
Samozrejme, pestujem také to pôžitkárstvo bežných vecí typu jedlo, káva, víno. Rád zájdem do galérie, na koncert, trávim čas s rodinou. Chodíme na výlety a podobne.
Venuješ sa nejakému športu? Cestuješ?
Mám rád cestovanie, výlety. Snažím sa vždy premyslieť výlet tak, aby tam bolo niečo pre každého. Napríklad aktivity typu múzeá, detské ihrisko, kaviareň, a tak ďalej, aby sme sa tam všetci cítili dobre. Čo sa týka športu, už spomínaný Tomáš Hudák z podcastu Off the Ice, po tom, ako som ho desať rokov plieskal na Xboxe v NHL-ke v priemere 10:0, ma presvedčil, aby som sa postavil na ľad. Tak som sa prvýkrát v živote postavil na ľad v tridsiatich piatich rokoch. Teraz mám 44 rokov a teda deväť rokov sa veľmi amatérsky pokúšam o niečo, čo sa podobá na hokej. Taký je môj vklad do sveta športu.
Aké sú tvoje najbližšie muzikantské, producentské a osobné plány?
Krátkodobé sú vždy také, že sa snažím dodať to, čo mám, s čo najmenším meškaním, a neskúšať trpezlivosť klientov. To je vždy, keď človek robí na piatich-šiestich veciach naraz.
Čo sa týka strednodobých plánov, chcel by som mať viac času venovať sa veciam do hĺbky. Chcel by som cvičiť na nástroji viac, než len to nevyhnutné, čo potrebujem na koncerty. Rád by som si napríklad sadol a vrátil sa k Bachovi. Konkrétne ciele, čo by som chcel robiť, nemám. Jednoducho by som chcel robiť to, čo aj robím a mať na to viac času. A hlavne verím, že ešte stále žijeme vo svete, v ktorom sa oplatí robiť si nejaké plány.
Autor: Peter Ďurinďák
Autor je externý prispievateľ Hudba.sk pôsobiaci v hudobných projektoch Tisíc Viet, Ephemera Veil a Voľne Pohodení.
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2025" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
