Adam the World patrí medzi zaujímavých interpretov mladej generácie, ktorý vo svojej tvorbe mieša rap, alternatívne R&B či DIY punkový prístup k tvorbe. Zároveň je to hudobník, ktorý si svoje produkcie tvorí a nahráva sám, no občas spolupracuje aj s inými producentmi. Nedávno vydal svoj v poradí už štvrtý album s názvom 1111 a myslím, že je vhodný čas, aby ste sa zoznámili s jeho originálnou tvorbou aj prístupom k umeniu a svetu.
Ahoj Adam, prednedávnom si vydal album s názvom 1111. Ideš si nejak numerológiu a synchronicitu alebo je za tým názvom niečo úplne iné?
Nie som moc na numerológiu, skôr sa mi čísla páčia iba esteticky, nedržia pre mňa nejaký transcendentálny význam. Moje obľúbené číslo bola od malička jedenástka a prvý hudobný projekt Bliss, čo som vydal v roku 2020, vyšiel 11.11. Odvtedy mám s číslom 11 spojených veľa životných situácií a keďže mám rád sentimentálnosť, spojil som si to všetko takto na titul.
1111 je zvukovo jemnejší album, čo sa týka beatov aj vokálneho prejavu na ňom. Zamýšľal si ho tak vopred a s nejakým zámerom alebo je to skôr náhoda?
Nahnevaných a tvrdých piesní mám v šuplíku dosť, ale cítil som, že musia ešte počkať. Do 1111 som šiel s istou jemnosťou, no trochu viac ostrou než na minulých projektoch. Mal som pocit, že svet okolo je v istom zmysle veľmi jemný, no surový zároveň, a tento vzťah som chcel zaznamenať zvukom. Veľa častí je zvukovo surovejších práve naschvál. Pieseň Kŕdeľ, vokálne a textovo jemná, je napríklad bez mixu a masteru, nahrávaná na headset. Tá dichotómia jemnosti a surovosti bola pre projekt kľúčová.
Čo sú pre teba momentálne nejaké výrazné fenomény zastupujúce elementy jemnosti a surovosti vo svete? Respektíve, čo vo svete ich dnes najviac zastupuje?
Najväčší fenomén, zastupujúci jemnosť, ak to tak môžem povedať, je pre mňa čoraz väčšie vytváranie a angažovanie komunít, spolkov a priestorov bojujúcich za prijateľnejšie zajtrajšky. Či už sa to týka práce, minorít, udržateľnosti, škôl, kultúry a hocičoho iného. Komunity, v ktorých prestáva existovať hierarchia a začína existovať dôvera. Zástupcom surovosti je pre mňa asi bezohľadnosť. Častokrát vládna bezohľadnosť k takmer všetkému okrem profitu. Bezohľadnosť ku kultúre, k podmienkam pracujúcich, k útlaku v Palestíne, Kongu, Sudáne, Ukrajine, atď. Je toho až príliš veľa.
Vrátim sa k albumu 1111. Ako si riešil produkcie? Sú to spolupráce alebo si hudbu riešiš sám?
Hudba je pre mňa intímna a osobná záležitosť. Projekt je celý produkovaný mnou ako takmer 80% mojich piesní. Málokedy sa stane, že sa niekto naladí rovnako. Preto kolaborujem iba s kamošmi. Čo sa týka produkcií, najviac s Vrilltonom.
To, čo počujeme v trackoch, sú iba sample alebo nahrávaš niektoré nástroje?
Aj aj, ale často nahrávam nástroje, robím si vlastné zvuky, ale niekedy aj samplujem. Všetko, čo môžem využiť, využívam. V piesni Miznúce stopy je gitara, ktorú som hral ja, ale napríklad Kŕdeľ obsahuje sample od The Microphones.
Z tvojej hudby počuť, že ťa inšpiruje viac hudobných smerov. Kam ťa to ťahá momentálne a akú úlohu dnes vôbec podľa teba zohrávajú žánre?
Minule som v ešte nevydanom rozhovore s Otcom Mirecom spomenul termín, že sme hudobní nomádi. Žánre momentálne slúžia len ako výklady, z ktorých si vyberám, čo sa mi zapáči. Vždy to závisí od pocitu a toho, čo ma situačne zaujíma. Teraz nahrávam všeličo od úplných trap piesní až po nejaké alt-rockové ódy.
Máš aj nejaký tajný hudobný sen, ktorý by si si rád splnil?
Ako tak rozmýšľam, tak asi len spoločná vec s Katarziou. Väčšina hudobných snov sa mi splnila alebo sa na nich pracuje.
Prečo zrovna Katarzia? Vie o tom?
Haha, neviem, či vie. Ona hlavne preto, že ma jej zvuk veľmi silno ovplyvnil a myslím, že by to bola riadna fúzia. Môj projekt Apollon (2021) bol inšpirovaný Celibátom od Katarzie a aj pri albume Počujem farby (2022) je to počuť. Vždy, keď mám pocit, že sa hudobne neviem pohnúť, púšťam si Katarziu a ide to. Som tak trochu fanboy.
Koho ešte zo súčasných slovenských projektov ceníš a dá sa o nich povedať, že ťa inšpirujú podobným spôsobom?
Denis Bango! So všetkým, čo robí, od The Wilderness až po Fvck_Kvlta, je to strašne úžasné a teraz nechcem glorifikovať, ale naozaj! Ako moju maturitnú prácu som robil rozbor The Wilderness III. Slovenská hudba je miestami super, inšpiruje ma takmer všetko zdola, všetci moji kamoši a známi. A hlavne nevydané piesne mojich najbližších z Kremnice.
Existuje podľa teba niečo, čo dnes u nás možno nazvať scénou? Čo to znamená pre teba a čo ju charakterizuje?
Myslím, že scéna, alebo teda scény, stále existujú a prepájajú sa. Scéna je pre mňa nejaký pomyselný dynamický priestor, v ktorom sa všetci spoločne pohybujeme na základe tvorby a názorov. Charakterizuje ju všetko od pohľadov na problémy, módu, estetiku, atď. Je to ale riadne roztrieštené aj pomiešané. Žánre podľa mňa už v rozdeleniach scény nehrajú takú rolu, rozdelenie pripisujem viac k názorom na svet či na umenie ako také.
Existuje niečo, čo by si v takejto prepojenej subkultúre vedel označiť ako svoj originálny kód, ktorý ťa charakterizuje? Je to vôbec niečo, čo človek vytvára vedome? V čom podľa teba tkvie originalita u umelca?
Zatiaľ si môj originálny kód moc neuvedomujem a neviem, či si ho niekedy uvedomím, to vie posúdiť asi len okolie. Originalita je totiž veľmi krehké slovo a celkovo rigidný koncept. Niečo ako "originálny kód" vzniká práve z vplyvov okolo ľudí, zážitkov, od veľkej spleti fenoménov, atď. Koniec koncov, nikto nezažíva, nepočúva alebo nevstrebáva rovnaké veci a situácie. V každom opakovaní je aj tak odlišnosť. A ak hovoríme o nejakej originalite, závisí práve od prostredia a všetkého okolo.
Vôbec som sa ťa neopýtal, ako si sa vlastne dostal k hudbe? Čo považuješ za taký ten úplne prvý kontakt a začiatok?
Reálny hudobný svet, ktorý sa mi zapáčil, mi najprv ukázal Vrillton so soundcloudovou vlnou. Ešte osobne ma strašne silno chytil Tyler, the Creator a Odd Future. Veľa sme skejtovali a boli sme silno edgy, tak to k nám všetko sedelo. Slovenskú hudbu som však registroval len cez Haha Crew a keď vyšiel album "Mama neviem kedy prídem domov" od Sameya, rozhodol som sa skúsiť naozaj niečo tvoriť. S Vrilltonom sme spolu v roku 2018 skúšali nejaké hlúposti v FL Studiu a potom sme sa spojili s naším kamarátom Samom (734) aj hudobne. Spolu ešte s Vankúšom sme v roku 2019 tvorili lokálny kolektív a tak sme začali.
Zdroj: Adam Murín
Ako by si charakterizoval to, čo robíš? Dokázal by si o sebe povedať, že si rapper?
Všetko, čo robím, by som nazval akýmsi experimentom. Rád o sebe vravím, že som umelec, lebo sa venujem viacerým remeslám a technikám. Umelec je také honosné, egu ladiace, ale aj rapper je milá prirážka.
Aké sú tvoje najbližšie hudobné plány? Nechceš napísať Katarzii napríklad?
Pravdepodobne len dohrať koncerty, spraviť nejaké zaujímavé lajvky a potom popremýšľať, čo ďalej. Možno skúsiť začať a dokončiť ďalší album, piesní mám za tento mesiac aj milión. Asi sa vrátim aj k obrazom. Kto vie? No a tej Katarzii som už písať skúšal, nevyšlo.
Maľuješ?
Už ani tak nie. Veľa vecí mi zobralo koncertovanie, ale čarbem aspoň trochu. Maľovanie je pre mňa však ešte väčšia a silnejšia forma expresie než hudba. Obrazy robím ako také veľké, voľné koláže myšlienok, ktoré sú najčastejšie abstraktné. Čarbanie a maľovanie mi pomáhalo najviac. Vždy som chcel byť viac maliar ako hudobník. K výtvarnému umeniu mám bližšie, ale nevadí. Otočím ten naratív hudobníka, keď bude viac času. Umenie je super, treba tvoriť čo najviac!
Autor: Renat Khallo
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
