Petr Dorůžka (*1949, Praha) je synom známeho muzikológa, propagátora jazzu a prekladateľa Lubomíra Dorůžku a otcom svetovo uznávaného jazzového gitaristu Davida Dorůžku. Hudbou sa zaoberá od šesťdesiatych rokov 20. storočia. Písal recenzie, portréty a state do Aktualít, Melodie, Pop Music Expresu, Gramorevue, Respektu i zahraničných periodík.

Preslávil sa najmä ako špecialista na tvorbu Boba Dylana a Franka Zappu. V roku 1984 vyšla pod názvom Šuplík plný Zappy invenčne napísaná umelecká biografia tohto amerického hudobníka, v ktorej Petr Dorůžka približuje a komentuje jeho tvorbu a názory. Prispel tiež k antológii Rhythm & Blues (Panton 1985) a neskôr sa podieľal aj na knihe Hudba na pomezí (Panton 1991). Od roku 1988 pripravuje rozhlasový program, ktorý je momentálne súčasťou cyklu Sedmé nebe, pôvodný názov bol Hudba na pomezí (Český rozhlas, stanica Vltava.)

Od 2002 externe prednášal o world music na Katedre kultúrnej ekologie Fakulty humanitných štúdií Univerzity Karlovej. Od roku 1992 je českým členom hudobného rebríčka World Music Charts Europe. V roku 2007 bol jedným zo siedmich porotcov showcasového festivalu WOMEX, tzv. "siedmich samurajov". Zaslúžil sa aj o vznik a realizáciu prehliadky Czech Music Crossroads v Ostrave. V roku 2017 získal prestížne ocenenie Professional Excellence Award na veľtrhu WOMEX v Katoviciach za dlhoročný profesionálny prínos v oblasti hudobnej publicistiky. Spolu so svojím londýnskym kolegom, Kenom Huntom, vedie dvojjazyčný web www.doruzka.com.

V rozhovore odpovedá na otázky hudobného redaktora Rádia FM, Vladimíra "Potkana" Potančoka (VP) a Jarmily Vlčkovej (JV), riaditeľky World Music Festivalu Bratislava.

VP: Ako sa prihodilo, že syn legendárneho hudobného znalca Lubomíra Dorůžku, ktorý písal hlavne o džeze a otec skvelého jazzového gitaristu Davida Dorůžku, "zablúdil" k úplne iným hudobným žánrom? A aký je vlastne tvoj vzťah k jazzu?

To slovo "zablúdiť" vidím ako "hľadať" a trebárs "nájsť". Áno, som ten prostredný článok trojgeneračnej postupnosti Lubomír – Petr – David. Každá generácia hľadá vlastnú identitu, a tá sa vymedzuje voči tej predchádzajúcej. S otcom sme sa plavili na dvoch odlišných hudobných platformách, tá jeho bola jazz a moja world music, ale pritom sme mali spriaznené estetické priority. Gustav Mahler napísal: "Tradition ist nicht die Anbetung der Asch, sondern die Weitergabe des Feuers", v preklade  "Tradícia nie je o uchovávaní popola, ale o odovzdávaní plameňa." S čím by predpokladám súhlasil aj David.

VP: Ak internet neklame, tvoja knižka Šuplík plný Zappy vyšla oficiálne pre verejnosť najprv v slovenčine v roku 1990 v preklade Petra Brhloviča a až o pár rokov neskôr v češtine. Ak je to naozaj tak, ako sa to vlastne prihodilo? 

Prvé vydanie knižky vyšlo roku 1984 v pololegálnom pražskom vydavateľstve Sekcia mladej hudby. O histórii tej slovenskej verzie som sa dozvedel až v roku 2023, a to na festivale World Music Festival Bratislava. Vtedy mi skladateľ Vladimír Godár prezradil, že slovenský preklad môjho Zappu odporučil práve on, čo je pre mňa veľká pocta. Až potom vyšli ďalšie české vydania, v roku 1993 v nakladateľstve Paseka a v roku 2016 v nakladateľstve Volvox Globator.

VP: Hudba na pomezí bol nielen titul jednej z tvojich kníh, ale aj názov relácie, ktorú si dlhé roky robil na Rádiu Vltava. Dala by sa aj tzv. world music či po novom global music podľa teba definovať ako hudba na pomedzí?

Tu vyzývam čitateľov, nech sa sami s týmito slovíčkami pohrajú. Pomedzia sú miesta, kde sa stretávajú odlišné štýly, jazyky či kultúry. Nemusia to byť len hranice, ale napríklad aj prístavy. Alebo migračné či obchodné cesty ako Hodvábna cesta. Skúste si vygoogliť Silk Road Ensemble. Alebo v novodobej histórii cestu Highway 61, spájajúcu americký Juh, kolísku blues, so Severom. Ďalšie podnety: prečo tango vzniklo v Buenos Aires a Montevideu, prečo jazz v New Orleans, prečo Beatles vznikli v Liverpoole a potom hrali v Hamburgu?

VP: Dlhé desaťročia sa venuješ pozorovaniu tzv. world music scény – tohto roku ťa čaká už jubilejná tridsiata návšteva veľtrhu WOMEX. Spozoroval si za tie desaťročia nejaké kratšie či dlhšie trvajúce módne trendy alebo vlny, nejaké žánre, ktoré rýchlo prerazili, alebo naopak zakrátko upadli do zabudnutia? Ak áno, čomu to pripisuješ?

Zoberme si fenomén balkánskych dychoviek. Veľa poslucháčov si hovorí, nie je to už rutina? Ale tento rok v Budapešti som videl Džambo Aguševi Orkestar z Macedónska. Je to úžasne zohratá kapela, mimochodom veľmi dobrá voľba pre tohtoročný World Music Festival Bratislava. A potom tu máme afrobeat či rumba congolaise z Afriky, dva dodnes živé žánre presahujúce hranice materského kontinentu. Rai bol jedným z pramienkov širokého spektra štýlov severoafrického Maghrebu, a bol tiež spojený so silnými osobnosťami ako Khaled či Rachid Taha. Nemyslím si, že upadol do zabudnutia, zmenilo sa len to, že Maghreb teraz reprezentujú iní umelci. Cumbia dnes patrí k najsilnejšiemu exportu latinskoamerického sveta, a okrem reggae je tým najsilnejším dôkazom, akú silnú úlohu v hudobnej histórii zohrali výrazné lokálne rytmy. Práve tento zanedbávaný aspekt je kľúčovou témou novej knihy producenta a vizionára Joe Boyda, And The Roots of Rhythm Remain.

JV: Je o tebe známe, že máš veľký prehľad. Tak mi napadá, dokáže ťa po toľkých rokoch ešte niečo mimoriadne prekvapiť v dianí na world music scéne?

Dobrá otázka, ktorá má pointu, no tých prekvapení ubúda. Oproti stavu dajme tomu z roku 1990 máme teraz už skoro všetko zmapované, teda čo sa týka historických štýlov. Ale medzitým prišli nové generácie hráčov a s nimi aj množstvo hudby, ktorá sa ďalej vyvíja. V tomto bode sa uplatní invencia festivalových organizátorov. Napríklad v Marseille na veľtrhu Babel Music boli tento rok dve úžasné vokálne skupiny, Belugueta z Francúzska, Haratago z Baskicka, plus libanonská elektronická kapela Sanam. Hrali hudbu nadväzujúcu na miestne korene, ktorá je pritom úplne nová, aj keď si ctí tradíciu. To je presne to "odovzdávanie plameňa", o ktorom písal Mahler. Podobne objaviteľskú cestu sa darí sledovať aj World Music Festivalu Bratislava či festivalu Respect v Prahe.

JV: Ďakujeme, to je veľká pochvala.

Najväčší slovenský tromf? DIS IS MARKĒTA

VP: Keď si to už spomenul, teší nás, že okrem WOMEX-u a rôznych iných festivalov v rôznych krajinách sveta patríš aj k stálym návštevníkom World Music Festivalu Bratislava, ktorý sa tento rok konal deviatykrát. Čím je pre teba slovenská world music scéna zaujímavá a čím sa líši napríklad od tej českej alebo od iných v Európe?

Konfrontácia s hudbou sveta v slovenskej perspektíve je vždy osviežujúca. Na rozdiel od Česka máte vy, Slováci, pestrejšie a aj vitálnejšie hudobné korene. Inými slovami, Slovensko je vždy spoľahlivý zdroj hudobných prekvapení. Organizovať world music festival v Bratislave, ktorý je zároveň showcaseovou prehliadkou pre zahraničných hostí, je teda počin potrebný pre slovenskú scénu a užitočný pre medzinárodnú verejnosť.

VP: Tu by sa dalo dodať, že slovenská world music scéna sa prebudila pomerne neskoro, hoci niektorí jednotlivci a kapely sa rôznym prienikom s hudobným folklórom venovali už dávnejšie (Zuzana Homolová, Samo Ivaška, Suí Vesan, Družina, a pod.). Čo ťa za posledných desať rokov, odkedy je slovenská hudba počuteľnejšia v zahraničí vďaka prítomnosti na veľtrhu WOMEX, v rebríčku WMCE, či na ďalších platformách, z nej najviac zaujalo? Aké konkrétne kapely či sólisti a prečo?

Slovenský recept na prepojenie ľudových melódií s jazzovou inštrumentáciou je prirodzený a organický, okúzlil aj množstvo českých umelcov, vrátane speváka Dana Bártu, ktorý napríklad hosťoval na albume Horehronie speváčky Jany Kozákovej a skupiny Vlčie Maky. Pre mňa je najväčším tromfom slovenskej ponuky posledných rokov pätica DIS IS MARKĒTA. Jej kvality signalizovali už ceny Radio_Head Awards, kde skupina prenikla do finále kategórií Folk aj World music. Jej najsilnejšia skladba Hrajžemi pôsobí ako prirodzený a nadčasový hit, vytvorený originálnejšie ako hudba komerčných rebríčkov. Zahraniční kolegovia ma vlani na World Music Festivale Bratislava upozorňovali na jedinečnú melodickú stavbu a užívali podobné superlatívy, s akými bol o niekoľko generácií predtým analyzovaný repertoár Beatles.

Hudobné štýly sa na Slovensku menia predovšetkým v smere zo západu na východ. Hudba Slovenska ponúka množstvo jemných štýlových odtieňov, ktoré na českej scéne chýbajú. Pokúsil som sa to zhrnúť v programe pre Vltavu.

JV: Tých posledných desať rokov funguje iniciatíva a platforma World Music from Slovakia, ktorá slovenskú world music scénu podporuje a propaguje. Pozoruješ rozdiel na slovenskej scéne a v jej prijatí medzinárnou komunitou, aká je teraz, oproti tomu, aká bola pred založením platformy? Má táto práca, podľa teba, prínos v exporte slovenskej world music scény?

Má, a je to viditeľné na akciách ako WOMEX, Czech Music Crossroads, či Budapest Ritmo. Ponúka sa porovnanie s krajinami, kde tvorivá originalita získala exportnú podporu: Fínsko alebo Južná Kórea. Koľko dobrej hudby sme z týchto krajín už počuli – a to aj na festivale v Bratislave.

JV: Beriem to ako veľké uznanie našej práce. Cením si ho aj preto, že my stále fungujeme ako iniciatíva pár nadšencov, kým v krajinách, ktoré si spomenul, je export hudby masívne podporovaný štátom.

VP: Áno, a napriek tomu za ostatné roky zaznamenali mladí slovenskí interpreti viacero úspechov v medzinárodnom meradle – koncerty Júlie Kozákovej s projektom Manuša na WOMEX-e 2023, dvojnásobné bodovanie projektu SOLE v TOP 20 rebríčka WMCE v r. 2024, ocenenie skupiny DIS IS MARKÉTA cenou profesionálov na festivale Czech Music Crossroads 2024 – o čom to podľa teba svedčí? Je to príznak nejakej "novej vlny" v slovenskej hudbe?

Pre mňa to nie je "nová" vlna, ale skôr výraz toho, že na Slovensku sú korene oveľa živšie ako napríklad v Česku, Rakúsku, Nemecku. O DIS IS MARKĒTA som už hovoril, ďalším príkladom je Júlia Kozáková so svojimi kapelami SOLE i Manuša. Spolu so svojím kapelníkom, basistom a cimbalistom Ľubomírom Gašparom mi poskytla veľmi obsiahly rozhovor.

JV: Dá sa povedať, že je slovenská scéna lepšie pripravená aj na účinkovanie na medzinárodnej scéne a pre medzinárodných profesionálov už nie je úplne neznáma v porovaní so stavom pred desiatimi rokmi?

Áno, časová os, timeline, to je dôležitý faktor. Západ najprv objavoval Balkán, Maďarsko, až neskôr Poľsko, Ukrajinu. Slovensko má na relatívne malej zemepisnej ploche prekvapivo pestrú hudobnú ponuku. Je to aj vďaka terénu, kde horské hrebene oddeľujú údolia, a v každom z nich sa hrá iný štýl.

VP: Ty si okrem iného aj dlhodobým porotcom slovenskej hudobnej ceny Radio_Head Awards v kategórii World music. Čím je pre teba toto porotcovanie zaujímavé?

Ja sledujem slovenskú hudbu viac ako pol storočia, naučil ma to Dežo Ursiny so skupinou Soulmen, keď v roku 1967 na pódiu pražskej Lucerny vytvoril tak magický zážitok, ktorý všetky tie pražské skupiny kopírujúce anglosaské vzory zatlačil do pozadia. Radio_Head Awards ponúka porotcom výber slovenských albumov za uplynulý rok, čo je pre mňa jednak inšpirácia, aj podklad na prípravu rozhlasových programov. Zaujímavé je, že Slovensko poskytuje inšpiráciu aj tuctom umelcov zo Západu, a to nielen v oblasti world music. Príklad – čisto ženská štvorica Landless z Írska, ktorej doménou sú staré balady. Jedna z nich sa odohráva na brehoch Dunaja, kde sa túla krásna Adela, zatiaľ čo v kraji zúri bitka. Báseň The Wounded Hussar, Zranený husár, teda príslušník jazdectva uhorskej armády, napísal škótsky autor Thomas Campbell v roku 1799. O viac ako dve storočia neskôr prichádzajú Landless na slovenský festival Rozhybkosti vo Východnej, a tam sa naučili slovenskú baladu Ej Husári s pôvodným slovenským textom.

JV: Je to tak, tú pieseň ich naučila Evka Brunovská. Toto je aj pre nás výzva, v rámci festivalu dávať priestor spoločným projektom medzi zahraničnými a slovenskými hudobníkmi. Teší nás, ked tieto spolupráce prerastú festival a pokračujú. Tak to bolo aj v prípade ukrajinského hudobníka Volodymyra Voyta, slovenského Michala Smetanku a poľskej skupiny Wernyhora. Tento rok sme pripravili až dve takéto spolupráce s marockým hráčom na oud, Drissom el Maloumim a so srbským duom Alice in Wonderband. Sú pre teba takéto projekty zaujímavé?

Muzikantské stretnutia, ktoré sa odohrávajú výlučne na festivalovom pódiu, sú nielen unikátnym zážitkom, ale často sa stávajú aj odrazovým mostíkom i k ďalším novým projektom.

VP: World Music Festival Bratislava dáva pomerne veľký priestor talentom. Keďže poznáš slovenskú hudobnú tvorbu, máš odporúčanie pre mladé začínajúce kapely v tomto žánri?

Bez ohľadu na žánre stále platí to, čo povedal Mahler: "Tradícia nie je o uchovávaní popola, ale o odovzdávaní plameňa."

VP, JV: Ďakujeme za rozhovor.

Rozhovor a fotografie redakcii Hudba.sk poskytol Vladimír "Potkan" Potančok.