Karpatské Chrbáty, skupina zo stredu sveta a vesmíru, má 30 rokov. Pri tejto príležitosti sme sa rozprávali s lídrom formácie Braňom Jobusom, ktorý sa okrem nej venuje aj ďalším hudobným projektom, organizovaniu letného festivalu vo Vrbovom a iným aktivitám, kvôli ktorým ho miestni zvykli nazývať bláznom.
Hlavne zdravie, lebo keď budeme zdraví, budeme môcť robiť všetko to, čo doteraz.
Kapela prešla vo svojich začiatkoch viacerými zmenami názvu – z pôvodného Harmasan na Veget a následne na Karpatské Chrbáty. Bolo to teda len o názve alebo sa menili aj iné veci?
Svojho času vás porovnávali s Pražským výběrom, hoci sám si niekoľkokrát podotkol, že tá podobnosť je čisto náhodná...
A aj bola. V tom čase sme mali dvanásť rokov a o nejakej kapele z Čiech sme ani len netušili. Dozvedeli sme sa o nej až vďaka nahrávke Straka v hrsti, ktorá pre mňa zostane neprekonaná. Bolo veľmi príjemné zistiť, že aj niekto iný robí to, čo my. Dalo by sa povedať, že mi to zoficiálnilo našu existenciu. Predsa len to boli dospelí ľudia, ktorí to mali do posledného detailu prepracované – od kostýmov, cez pódiovú šou, až po ich nezameniteľnú energiu. Na Pražskom výběre ma dosiaľ fascinuje to, že svoje skladby robili srdcom a umom. Práve preto to je, aspoň pre mňa, revolučná kapela.
Ako si už spomenul, v časoch kedy ste začínali to mali kapely ťažké. Nebolo to pre vás o to ťažšie, že ste akosi vytŕčali z radu?
Nepovedal by som, že sme až tak vytŕčali. Čo sa zmeny názvu týka, tak v tej dobe to bolo bežné. Jednoducho nám povedali, že to máme spraviť, lebo inak nebudeme hrať. Tak sme si ho zmenili...
Iné tlaky zo strany úradov teda neboli?
Boli sme deti, takže sme to tak nevnímali. Samozrejme sa ale pritrafilo všeličo – na jednom koncerte v Partizánskom sme napríklad zahrali pesničku Krstný tato a hneď na to nás vyhnali z pódia. Šťastím bolo, že sa nás vtedy ostatné kapely zastali a povedali, že ak nám nedovolia hrať, tak ony nevystúpia. O nejakú dobu na to sme hrali v Trenčíne a tam nás zas stopli po druhej pesničke. To však nebolo nič zvláštne – bol komunizmus a také veci sa jednoducho diali.
Podľa zoznamu koncertov Karpatských Chrbátov bol ten v Rádiu_FM posledným pre tento rok. Ďalšie už nepribudnú?
Ale hej, len nikto nevie kedy. My jednoducho mávame aj také obdobia, počas ktorých nás nikto nezavolá hrať. Musím však podotknúť, že sme stále funkční a činní, takže mi pokojne môže ktokoľvek brnknúť a objednať si nás. Tento rok ešte nejaké vystúpenia určite mať budeme, no asi nie veľa. Do úvahy napríklad pripadá ďalší koncert s Pražským výběrom... Na druhú stranu ale treba povedať, že ja osobne mám koncertov pomerne dosť. Ak má nejaký klub problémy s peniazmi, tak si môže pokojne zavolať Vrbovských víťazov alebo Abusus. Jednoducho, ak sa chce so mnou niekto stretnúť, dá sa to zariadiť.
Keď sme pri tvojich ďalších projektoch – v jednom rozhovore si uviedol, že Vrbovskí víťazi sú najaktívnejší a zároveň najuniverzálnejší. Čím to?
Je to kapela vhodná do škôlky aj do domovu dôchodcov, i keď niekedy sa ocitneme aj na nečakaných miestach. Pred nedávnom napríklad pozvali Chrbáty na jarmok, a to sa musím priznať, že som sa bál. Našťastie to ale bolo v dobrom čase a ľudia sa bavili. Ak by tam pozvali Víťazov, tak to pochopím, no toto sa mi zdalo zvláštne. Keď nad tým tak rozmýšľam, aj s Chrbátmi by sme mohli ísť do škôlky. Akurát ten domov dôchodcov ešte nie – to si ešte takých desať rokov budú musieť na nás počkať a potom tam aj zapadneme. (smiech)
Okrem Chrbátov a Víťazov sa venuješ aj spomínanej sólovke Abusus, pod hlavičkou ktorej by mala vyjsť nová nahrávka Abusus 3. Ako to s ňou vyzerá?
Abusus musí byť snom každého promotéra, keďže technické požiadavky projektu znejú – "ništ, fotelu a jeden mikrofón si môžem doniesť aj so sebou"...
Ako by som to povedal... Je pomerne jednoduché ozvučiť "skupinu" Abusus. Veď keby niekto veľmi chcel, tak aj bedne si môžem doniesť. (smiech)
Zoznam aktivít spojených s tvojím menom však tým nekončí. Zostáva ti popri písaní knižiek, organizovaní festivalu a ďalších veciach ešte čas na niečo nové?
Robím všetko, čo ma baví, a to je dôležité. Každý rok sa mi ale zjavujú nejaké nové krásy sveta. Už veľakrát som si povedal, že stačí a potom vždy natrafím na niečo, čo ma zaujme a do čoho sa pustím. Dobrým príkladom je turistika. Celý život som bol antišportovcom, no po tom, čo som začal abstinovať, som sa pustil aj do nej. Podobne to bolo aj s behom. Keby si mi pred tromi rokmi doniesol kufrík, v ktorom by bol milión a povedal – "ak zabehneš desať kilometrov, dostaneš ho" – nespravil by som to. Ani by som sa o to nepokúsil, lebo by som vedel, že to nedokážem. Začal som však postupne od svojho domu k elektrickému stĺpu a po troch mesiacoch som prebehol desať kilometrov. Milión som síce nedostal, no zistil som, že človek v sebe dokáže nájsť silu aj na takéto veci.
Mnoho ľudí ťa kvôli tvojmu vzťahu k Vrbovému nazýva lokálpatriotom. Stotožňuješ sa s týmto označením?
To je úplná blbosť. Môj brat je lokálpatriot, ja som Zemeguľčan – mne je jednoducho dobre všade. Samozrejme to v minulosti bolo inak, no ten okruh sa postupne zväčšoval a teraz sa cítim doma takmer kdekoľvek, kde prídem.
Ako ťa vlastne vnímajú miestni?
Prvých dvadsaťpäť rokov ma mali za úplného blázna, no teraz to už aspoň nehovoria nahlas, za čo vďačím najmä knihám. Beriem to tak, ako to je – Vrbové je malé mesto so 6000 obyvateľmi, kde to predtým bola len samá diskotéka a zábava. Už to, že sme hrali svoje vlastné pesničky, bola malá revolúcia. Vďaka knihám, ktoré píšem, som však začal dostávať aj akúsi spätnú väzbu. Bolo všelijako, no ja som s miestnymi nebojoval nikdy – to skôr oni so mnou...
Počas rokov na scéne si však bojoval s problémami s alkoholom. V čom ťa to najviac obmedzovalo?
Takže alkoholizmus bol to najväčšie bremeno, ktoré ťa celé roky ťažilo?
Tak alkoholizmus nie je len o tom, že sa váľaš ožratý po zemi. Je najmä o tom, že na chľast stále myslíš. Ja to vysvetľujem na takej príhode. Ideš voziť svoje dieťa v kočíku po meste a robíš zo seba vzorného otca, no pritom ideš na pivo. A presne o tom je alkoholizmus – sústavné kalkulovanie. Ráno napríklad idem do roboty kde fúkam a viem, že si môžem dať najviac päť pív. Dám si aj to šieste, no s malou dušičkou. Zrazu ale príde dovolenka a už netreba počítať – môžem si ich dať aj dvadsať. Kvôli tomuto mi v živote ušlo množstvo vecí. Teraz si ale predstav, že toto všetko odpadlo a zrazu mám kopec priestoru a voľnosti. To je úžasný pocit.
Je to už sedem rokov odkedy si prestal piť, čo každoročne oslavuješ spoločne s Ľubom Petruškom z Chiki liki tu-a. V čom sa tvoj život zmenil?
Padla zo mňa obrovská ťarcha. Ja mám hlavne veľké šťastie, že ma to baví. Raz mi jedna sestrička povedala, že sa mám držať – ale prečo? Veď ja si to užívam! Držím sa vtedy, keď mám diétu. Vtedy sa umelo ovládam, aby som sa neprežral, ale to sa nedá porovnať s alkoholom.
A čo tvoje plány na najbližšie roky?
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Chrbaty.sk
Súvisiaci interpreti: Karpatské Chrbáty
