Je najmladšou členkou kapely Billy Barman, polovicou dua Meowlau x Val a svojím talentom a neprehliadnuteľným štýlom stihla zaujať aj Lennyho Kravitza či najznámejšiu svetovú gitarovú značku Fender. Laura Jašková si už vo veľmi mladom veku spravila meno ako basgitaristka, no túto jeseň prekvapila sólovým singlom.
Pieseň Ruksak s vlastným textom v slovenčine sama nahrala aj naspievala. Nie je to pritom ojedinelý kúsok – pripravených má viacero skladieb, ktoré vznikli len nedávno počas veľkej tvorivej explózie a budúci rok ich plánuje vydať na albume.
"Hudbu som vnímala tak, že každý interpret alebo inštrumentalista musí byť dokonalý. Tento rok som ale svoje vnímanie výrazne prehodnotila a som zástancom toho, že ak má človek potrebu niečo vyjadriť alebo vypovedať, je správne to urobiť," hovorí Laura Jašková o tom, ako sa z basgitaristky a producentky známej pod "mačacím" pseudonymom Meowlau stala autorka a speváčka.
Nedávno som si písal s Jakubom Tvrdíkom (klávesák skupiny Billy Barman, pozn. red.), lebo zhodou okolností mi v ten istý deň, keď som počul tvoj nový singel, aj on posielal svoju novú tvorbu. V tejto súvislosti povedal, že u vás teraz nastalo obdobie sebarealizácie. Prečo a kedy si sa rozhodla vydať sólový singel?
Myslím si, že jeseň je už raz taká. V lete, kedy je všetko krásne a živé, sa skladby píšu len ťažko. Aspoň v mojom prípade intenzívne kreatívne obdobie prišlo práve začiatkom septembra. Tentokrát som sa však otvorila v najväčšej možnej miere a naspievala si svoje texty. Skladieb je viac, vznikli za veľmi krátky čas a beriem ich ako určitý spôsob terapie a očisty. Ruksak má pre mňa špeciálne miesto, a preto vychádza ako prvý.
Pre fanúšikov oboch tvojich kapiel je to asi dosť veľké prekvapenie, keďže doteraz sme ťa spievať nepočuli, možno len ako druhý hlas. Akú úlohu v tom zohrali ostatní členovia Billy Barman a Val? Predpokladám, že ťa povzbudili, aby si išla s "kožou na trh", je to tak?
Kapela Billy Barman má na mňa životný vplyv. Už štyri roky sa vzájomne inšpirujeme a mám to šťastie, že sa môžem učiť od Ďura (Podmanického) a Jožka (Vrabela), ktorých považujem za textárskych kráľov s perfektnou schopnosťou strhnúť poslucháča čistou úprimnosťou. So zdieľaním vlastnej hudby som však vždy bola opatrná. S malou dušičkou som Ruksak poslala Rumkovi (bubeník Barmanov Matej Ruman), ktorý ma neskutočne potešil a posmelil feedbackom, že je na mňa veľmi pyšný. Dnes už skladbu počula celá kapela a boli tak zlatí, že mi ju navrhli spievať aj na barmanských koncertoch. To je pre mňa nepredstaviteľná pocta, už len nabrať odvahu.
Prekvapilo ma, že skladba je v slovenčine, tvoj hlas v nej znie krásne a absolútne prirodzene. Je to tvoj prvý slovenský text? Prípadne skúšala si niečo vlastné spievať už predtým?
To si neskutočne vážim, ďakujem. V minulosti som naspievala featuring Kamilovi Hoffmanovi v skladbe Čas, ktorá je súčaťou EP Je to len v nás, na ktorom sme spolupracovali. Vtedy to bola textovo z mojej strany jednorazová záležitosť. Človek sa počas života vysporiadava s mnohými vecami a až doteraz bolo pre mňa spievanie nepredstaviteľné. Hudbu som vnímala tak, že každý interpret alebo inštrumentalista musí byť dokonalý. Tento rok som ale svoje vnímanie výrazne prehodnotila a som zástancom toho, že ak má človek potrebu niečo vyjadriť alebo vypovedať, je správne to urobiť.
Rozumiem, prečo si sa týmto smerom nerealizovala v Meowlau x Val – hudobne aj samotnou výpoveďou a náladou je pesnička Ruksak niečo úplne iné. Ale pri jej počúvaní mi napadlo, prečo sa tvoje spievanie v slovenčine nestalo už v kapele Billy Barman? Vieš si predstaviť, že by ste s Jurajom spravili duet? Skúšali ste to niekedy?
Odpovede na tvoje otázky píšem na kapelnej chate a presne včera sme sa o tomto bavili. Svoju hudobnú cestu som si predstavovala naozaj všelijako, ale duet s Ďurom alebo akýkoľvek priestor pre sólový spev v kapele Billy Barman by mi v živote nenapadol. Asi preto, že v auguste som ani len netušila, že niekedy budem spievať. Chalani mi mnohokrát ponúkali spievať vokály, ale hanbila som sa, nechcela som im to kaziť.
Ako tvoj prvý sólový singel vznikal a s kým si na ňom spolupracovala?
Ruksak vznikol celkom vtipným spôsobom. S Barmanmi sme nahrávali v štúdiu LVGNC a počas spoločného zvučenia s Rumkom mi do jeho bicích (ktoré znejú aj tak úplne inak) napadol inštrumentálny motív, v podstate celé intro skladby. Ako to mám vo zvyku, vytvorila som kompletný inštrumentál, a čo teraz… Ruksak sa nehodil ani do jednej kapely a necítila som to ani na žiaden konkrétny featuring. Na ďalší deň mi napadol refrénový text s melódiou a už to išlo. Na pesničke som spolupracovala s Matejom Turcerom, ktorého prístup k hudbe si získal moje srdce. Proces prebehol veľmi rýchlo vďaka absolútnemu porozumeniu.
Ja mám z toho textu pocit, že to bolo niečo, čo muselo ísť von. Nepôsobí ako text, ktorý vznikal napasovaním do existujúcej hudby, takže skôr by som tipoval, že najprv si napísala slová, až potom hudbu.
Hahah, prvá vznikla hudba. Nemyslím si však, že som do nej slová musela napasovávať. Text je naozaj to najúprimnejšie, čo som s pokorou a dobrým úmyslom potrebovala vypovedať. Verše zo mňa vychádzali samé a až neskôr som ja sama pochopila ich význam. Silno tu zapracovalo podvedomie a dlhodobé vnútorné trápenie.
Je pesnička predzvesťou sólového EP alebo albumu?
Vo februári vyjde album s názvom Kvety. Tento album bude mojou veľkou životnou výpoveďou. Zažila som si šialený rok a vlastne úplne rozumiem, že to takto vypálilo. Teším sa, že si takýmto spôsobom zmapujem spomienky a určitým spôsobom sa od nich oslobodím.
Keď som si hľadal rozhovory s tebou, medzi prvými na mňa vyskočil podcast inTolerant. V ňom si otvorene hovorila o úzkostiach, workoholizme a s ním súvisiacou životosprávou, ktorá ťa veľmi negatívne ovplyvnila psychicky aj fyzicky. Tými spomienkami, od ktorých sa chceš oslobodiť, myslíš toto obdobie? Mala si aj pri iných skladbách pocit, že vyšli z podvedomia a v istom zmysle sa "napísali samé"?
Nie nie, tie časy neboli dobré, ale mám pocit, že som tento rok objavila úplne nové levely všetkého. Ruksak spolu s nadchádzajúcimi skladbami reflektujú iba na "zážitky" a spomienky z roku 2025. Ten bol úplne masakrálny, konečne mám pocit, že rok má naozaj 365 dní. Veľakrát som sa popálila a bol to suverénne najhorší a zároveň aj najlepší rok môjho života. Úplne všetky texty vyšli z podvedomia a ich význam som nachádzala a nachádzam až spätne.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Ako basgitaristka a gitaristka prinášaš na koncertoch veľa energie a si neprehliadnuteľná. Láka ťa aj spievať vlastné veci naživo?
Chcem to vyskúšať. Ako určite vieš, som extrémne hanblivý introvert, takže si zatiaľ celkom živo neviem predstaviť rolu frontmanky, Je to pre mňa asi najväčší challenge ever a rozhodne sa s ním popasujem.
Viem, a zaujímalo by ma, čo s extrémne hanblivou introvertkou spravia roky hrania v jednej z najpopulárnejších kapiel? Inak, mnohí slávni frontmani sú v súkromí skôr introverti. To znamená, že sa to asi dá prekonať/naučiť...
V niečom som sa zlepšila, v niečom vôbec nie. Podarilo sa mi nájsť pekný kompromis v mojej nadpriemernej pohybovej aktivite na pódiu, ktorá, dúfam, kompenzuje divákom to, že sa na nich takmer vôbec nepozerám. Vďaka tomuto kompromisu je na koncertoch cítiť energiu, ktorú odovzdávam, a zároveň sa cítim bezpečne vo svojej bublinke. Kto toto čítate, som s vami a ďalej na tom pracujem!!!
S Billy Barman aj s Meowlau x Val máš za sebou množstvo koncertov vrátane naozaj veľkých festivalových šou pred obrovským publikom. Máš radšej kluby alebo festivaly? A v čom je pre teba hranie s týmito dvoma kapelami rozdielne?
Aj kluby aj festivaly majú svoje čaro. Milujem prechádzanie sa počas hrania po veľkom pódiu, ale takisto milujem byť blízko ľudí v klube. V kapelách zastávam úplne odlišné pozície. U Barmanov je pre mňa to fyzické postavenie na stejdži za Ďurom aj takou metaforou vnímania mojej pozície v kapele. Cítim sa ako člen, ktorý kapelu dotvára a posilňuje, a zároveň stojí pod pevnými krídlami frontmanov. V kapele Meowlau x Val sme s Val vo frontmanskej pozícii a mám tu väčší priestor pre šantenie a experimenty.
S Meowlau x Val máte aj medzinárodné ambície, odohrali ste už niekoľko vystúpení na showcaseových festivaloch. Myslím si, že vaša hudba je exportná, určite by dokázala zaujať kdekoľvek, kde by ste zahrali. Problém ale samozrejme je dostať sa vonku do povedomia a zorganizovať turné tak, aby nebolo stratové. Viete, ako na to, prípadne máte niekoho, kto vám s tým vie pomôcť?
Máme to šťastie, že si nás pod seba zobral Marek Vrábel, ktorý manažuje zhodou okolností aj Barmanov a po novom aj mňa. Je to neskutočný manažér a človek. Cítim sa s ním veľmi bezpečne a v najlepších rukách.
Prečítajte si tiež: Meowlau x Val: Našou hudbou a energiou dokážeme osloviť ľudí na prvé počutie
Na jar počas rozhovoru s Jurajom Podmanickým a Jurajom Benetinom som sa od Mareka Kučeru, ktorý tam sedel s nami, dozvedel, že keď ste s Val vydali vaše prvé EP Nevermind, tak si nevedela, že tak sa volá aj slávny album Nirvany. Odkedy si v kapele so staršími týpkami, ktorí vyrastali v 90. rokoch, spoznávaš viac aj hudbu z toho obdobia? Podľa toho, ako znie EPčko RAVEn, sa zdá, že gitarová hudba mala na Meowlau x Val v poslednej dobe väčší vplyv ako pop.
Totálne som to nevedela, pomoooc. Chlapci mi na narodeniny túto platňu kúpili, tak už viem, hahah. Moje obzory v hudbe sa neustále rozširujú, za čo ďakujem kapele a do obrovskej miery aj mojim milým žiakom, ktorých učím na ZUŠ. Často prinesú staršiu tvorbu, ktorá vôbec nekoreluje s ich vekom, a ja sa vďaka nim učím tiež.
V 90. rokoch sa stal veľkou hviezdou aj Lenny Kravitz, ktorý patrí medzi tvojich followerov na Instagrame. Vieš, ako ťa objavil? Viem, že máš od neho podpísanú basgitaru. Kde ste sa vlastne stretli a ako to prebiehalo?
Tomuto do dnešného dňa nerozumiem a som z toho paf. Lenny ma objavil cez basgitarovú stránku, ktorá prezdieľala moje video, a minulý rok sme sa stretli na Colours of Ostrava. Obaja sme na festivale hrali, tak som mu vyskúšala napísať, či by sme sa nestretli. Správu si prečítal a večer pred vlastným koncertom mi sám napísal, kde sa nachádzam. Prekonala som obrovský strach a nabrala odvahu vkročiť k jeho backstagu. Lennyho osobný securiťák sa ma opýtal, či som basgitaristka a otvoril dvere. Povedal "Sir, the bassist" a naznačil mi, aby som vošla. V backstagi sme boli iba Lenny a ja, na čo som vôbec nebola pripravená. Doslova mi vybuchla hlava.
Na akej hudbe a umelcoch si vlastne vyrastala ty? Dočítal som sa, že rodičia z teba chceli jazzmanku, ale teba viac lákal pop a alternatíva.
Vyrastala som na jazze, je to obľúbený žáner oboch rodičov. Jazz ma dlhý čas bavil, výrazne hráčsky obohatil, ale celkovo aj dosť zdeformoval. Hrala som zbytočne veľa, čo mi trošku vyčítali aj Barmani pri nástupe do kapely. Naučili ma, že hudba potrebuje priestor. Stále s tým bojujem, je to proces. Postupom času som sa vďaka okoliu zoznámila s inými žánrami, s ktorými som sa stotožnila. Môj vkus sa ale často mení.
Bavili sme sa o skupine Knower, ktorá v nedeľu hrala na Bratislavských jazzových dňoch, vravela si, že sa tam s Rumkom chystáte. Aké to bolo? Ja som chcel ísť tiež, ale nakoniec som to nestihol.
Koncert nás absolútne dostal a skoro mi z toho headbangovania odpadla hlava. Ďuro na chate povedal krásnu vec – Knower majú vtip. Je to totálna pravda a na koncerte sme sa veľakrát nahlas zasmiali na absurdných momentoch. Napríklad intro znelo najviac vážne, ako z filmu, a tesne predtým, ako kapela vyšla na pódium, hudba sa zmenila na niečo ako soundtrack zo starej videohry alebo nejakej skákačky. Hrali krásne, precítene a neskutočne to šľapalo. Louis je úplný pán a moje srdiečko má speváčka Genevieve.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Prvýkrát som tvoje meno zaregistroval vďaka tvojej spolupráci s Kristínou Mihaľovou a Jakubom Šedivým (Lash & Grey), vtedy boli ešte úplne neznámi. A potom prišlo prekvapenie, keď si nahrala basu do jednej skladby na albume Richarda Müllera Hodina medzi psom a vlkom. Ako si sa k tomu dostala? Aj si sa s ním stretla počas nahrávania?
Mala som tú česť spolupracovať s Lash & Grey na ich prvých skladbách. Keď ma oslovili na nahratie basy a doprodukovanie skladby, veľa to pre mňa znamenalo, nakoľko mi dôverovali v čase, kedy som ešte nemala žiadne producentské výstupy.
Na nahrávanie albumu Richarda Müllera ma oslovil Peter Graus, s ktorým som sa spoznala vďaka spolupráci s Emmou Drobnou a Terezkou Maškovou, ktorým som tiež nahrávala skladby. Peter si na mňa spomenul a oslovil ma s ponukou, ktorú sa nedalo odmietnuť. S Richardom sme sa stretli na fotení vizuálov k albumu.
Myslím si, že tvoja nová pesnička by sa mu páčila, určite mu ju pošli. S akými očakávaniami ju vlastne púšťaš do sveta? Alebo je to pre teba čisto nová forma sebavyjadrenia a nejaké sólové ambície neriešiš?
Zaujímavý nápad, za pokus to určite stojí. Nemám očakávania, tie väčšinou prinášajú sklamanie. Novú tvorbu vnímam hlavne ako sebavyjadrenie a uvoľnenie. Avšak, ak už bude album na svete, bola by škoda ho nehrávať aj naživo. Určite sa uvidíme budúci rok na koncertoch.
A určite budeš mať nejaký mega crazy outfit. Kde berieš všetky tie farebné šušťákové súpravy? To sa ešte vyrába alebo ich zháňaš z druhej ruky od nejakých starých fotrov?
Juj, veľmi si dám na koncertných fitoch záležať, napĺňa ma to a robí šťastnou. Obávam sa však, že ma moja šušťáková éra definitívne opustila a vymenila som ju za päťkilové platformové topánky, s ktorými sa cítim powerful ako nikdy predtým!
Zdroj: Martina Mlčúchová
Autor: Patrik Marflák
