Je rock naozaj mŕtvy? Rok 2017 nám dokazuje presný opak. Urodilo sa toľko skvelej hudby, že sme mali problém vybrať najlepšie albumy. A tak sa nám to páči.
Palo Magic
Zeal & Ardor – Devil Is Fine
Vzhľadom na množstvo produkovanej hudby je celkom pochopiteľné, že väčšina je len opakovaním existujúcich postupov, riffov a zvukov. Z času na čas sa však brány pekla otvoria a na svet sa dostane niečo neokukané a pri troche šťastia aj naozaj dobré. To je aj prípad albumu Devil Is Fine od jednočlovekového projektu Zeal & Ardor. Tento unikát kombinuje hudbu afroamerických otrokov a black metal. Hovorí príbeh o černochoch, ktorí sa cez satanizmus vzopreli svojim kresťanským otrokárom. A robí to tak dobre, že jednoznačne patrí medzi top albumy uplynulého roka.
Leprous – Malina
Aj keď má progová Malina od metalu ďaleko, dovolil som si ju dať do môjho zoznamu aj tak. Zvuk tejto dosky je veľkolepý a zaujímavý ako máločo, čo sa v súčasnosti produkuje. Naposledy ma album po tejto stránke zaujal pred dvoma rokmi. Bol to Coma Ecliptic od Between the Buried and Me. Aj Leprous nahrali výnimočný opus, ktorý si zaslúži kopu pozornosti.
Paradise Lost – Medusa
Mnohí zarytí fanúšikovia by mohli namietať, že to už nie je ten starý dobrý Paradise Lost, a že Medusa už nie je originálna a neviem čo všetko. Osobne je to paradoxne práve to, čo ma na týchto Britoch baví. Od albumu k albumu sa vyvíjajú, ale stále nemáte ani štipku pochybnosti, že sú to práve oni. Medusa je aktuálne vrcholným bodom evolúcie kapely a už teraz sa teším, čo prinesie nabudúce.
Obituary – Obituary
Rovnomenný album legendárnych Floriďanov Obituary je niečo pre uši fanúšikov starej školy. Nie je sa čomu čudovať – s krátkou prestávkou sú na scéne už tridsať rokov. Napriek (alebo vďaka?) tomu je Obituary nadčasový kúsok, ktorý by ste bez problémov mohli počúvať v deväťdesiatych rokoch, ale pohodlne aj o 50 rokov neskôr. Je to proste Obituary, ako si ich vždy budeme pamätať.
Code Orange – Forever
Code Orange si robili meno už od svojich počiatkov, keď sa ešte volali Code Orange Kids. Energia, ktorú cez svoj prejav a hudbu prenášajú na publikum je nákazlivá. Do širšieho povedomia sa dostali už s druhým albumom I Am King, ale až tretia štúdiovka – Forever – odštartovala ich kariéru naplno. Možno tomu pomohlo aj vydavateľstvo Roadrunner Records, pod ktorým doska vyšla, či producent Kurt Balou z Converge, ktorý ju zobral pod svoje krídla. Vo výsledku je Forever jedinečný album, ktorý je pre mňa doskou roka.
Marek Danko
Manilla Road – To Kill a King
Uplynulý rok nepriniesol také množstvo silných platní ako predošlé dva, fanúšikom true epic heavy metalu však zaručene urobila radosť kansaská legenda, vydávajúca albumy so železnou pravidelnosťou. Presne taký je i obsah – nekompromisne kovový, vedený v strednom tempe, s decentným množstvom zvratov a párom veľmi pútavých príbehov.
Iced Earth – Incorruptible
Podobne veselo musí byť aj v tábore floridskej stálice, ktorá sa po dvoch vlažnejšie prijatých albumoch vracia do formy. Principál Schaffer súka riffy síce nie ako za mladých čias, ale tá povestná verva tam stále je. Bolo by predsa chybou vzdať sa originálneho rukopisu a tripletov, ktoré kapelu už dávno pasovali do úlohy jedných z lídrov US power metalu.
Jack Starr´s Burning Starr – Stand Your Ground
Gitarový virtuóz sa na staré kolená zamiloval do fantasy a ponúka už tretí opus, dýchajúci epickými príbehmi. Kapela sprístupňuje atmosféru bojových plání, kde sa železo ponára do krvi, no víťazom je ortodoxný, trendmi nepošpinený heavy metal. Taký, aký dnes počuť už len málokde, čomu zodpovedá i členitá štruktúra a adekvátna časomiera skladieb.
Jag Panzer – The Deviant Chord
Virtuózny gitarista Joey Tafolla, ikonický spevák Harry Conklin a kompozičný majster Mark Briody, dopĺňajúci skladby o fantastické riffy a klávesové vsuvky, to nemohlo dopadnúť inak než triumfálnym návratom. K dispozícii je i bezchybná rytmika, ženúca výbušné skladby ako vystrihnuté z učebnice moderného US power metalu.
Almanac – Kingslayer
Medzinárodné zoskupenie kuje železo zahorúca a po minuloročnej exkurzii do cárskeho Ruska vysiela kráľovraždu v priamom prenose. Namiesto kamier však používa nabrúsené power gitary, symfonické aranžmány a ukážkový storytelling s trojicou (!) sólových hlasov, nedovoľujúci sa od obrazo..., pardon, stereo príslušenstva, odtrhnúť ani na sekundu.
Serenity – Lionheart
V Európe sa histórii okrem, slušne povedané, preťažovaných Sabaton venujú napríklad menej nápadní Rakúšania, ktorí tento rok siahli po overenom hrdinovi tretej križiackej výpravy. Ambiciózny počin obsahuje pár hluchých miest, ale hudobníci s ušľachtilým cieľom pôsobia mimoriadne sympatickým dojmom. Navyše ani Jeruzalem nepostavili ľudia za jeden deň.
Sorcerer – The Crowning of the Fire King
Švédski Candlemass sú už zrejme minulosťou, ich miesto však nemajú problém zaplniť v podstate tiež legendárni krajania, fungujúci takmer 30 rokov. Napriek tomu je ich novinka ešte len druhým regulárnym albumom, čo je jav síce dosť pozoruhodný, nič to však nemení na skutočnosti, že ide o epic doom metal (v rámci možností) najvyššej možnej kvality.´
Anthriel – Transcendence
Ani Symphony X nemusia vydávať albumy ako na bežiacom páse. Za tie roky si už stihli vychovať učňov, z ktorých sú zaujímaví aj mladí Fíni, produkujúci svojráznu odnož epic power progressive metalu. Každá položka ukrýva príbeh, podkutý veľmi dobre vymyslenými riffmi, behmi po klaviatúre a atraktívne sa zasekávajúcou rytmikou.
Threshold – Legends of the Shires
Britská zostava povstáva z popola v pravidelných intervaloch, tento rok sa vzpruhou stal ich dávny spevák Glynn Morgan. Kapela rovno natočila dvojalbum a hoci jeho názov zavádza, Karl Groom a Richard West sú stále pánmi, prinášajúcimi prvotriedny progressive metal, aký je radosť precítiť vďaka špičkovým refrénom, melódiám a inštrumentálnym výkonom.
Signum Regis – Decennium Primum
Zvláštna zmienka v tomto monotematickom rebríčku, zameranom na príbehy, mýty a legendy patrí slovenskej elitnej jednotke, statočne sa bijúcej na krvou presiaknutom poli. Power metal, plný nádherne klenutých vokálnych liniek a progresívne ladených riffov, okorenený správne heroickou aurou, by si zaslúžil adekvátne uznanie aj v širokej medzinárodnej konkurencii.
Adrián Kozák
Ja uplynulý rok ohľadom novej hudby hodnotím veľmi pozitívne. Vybrať päť nahrávok je v tomto prípade trošku ťažšie. Samozrejme, že Mastodon a Anathema sú stále skvelí. Nový Soen som otočil mnohokrát a ani Pain of Salvation sa v konkurencii nestratia. Takí Leprous pre mňa určite vo Viedni odohrali koncert roku a na zozname naj albumov sú, ale nechcem opakovať čo tu už bolo.
Ulver – The Assassination of Julius Caesar
Ulver môj osobný rebríček ovládli hudbou, ktorá by v rubrike hard & heavy nemala čo hľadať, ak by The Assassination of Julius Caesar nebol (samozrejme subjektívne) najlepším albumom, aký v roku 2017 vyšiel. Nórski Vlci sa časom hudobne menili ako chameleón – od blackmetalovej trilógie prvých albumov cez viaceré experimenty sa prepracovali až k tanečnému albumu, plnému „tučných beatov“ ako od Depeche Mode. Nie je to vôbec hard ani heavy, ale kapela verí, že s hudbou sa vyvíjajú aj poslucháči a preto by táto diskotéka nemala ujsť vašej pozornosti.
Steven Wilson – To the Bone
Wilson, podobne ako Ulver, tiež nahral ľahký album, ktorý je však vysoko cenený aj v čierno-čiernych kruhoch. Fantastická dramaturgia nahrávky, vďaka ktorej sa ani sekundu nebudete nudiť, je hudobníkovým trademarkom. Umne zložené hity na pomedzí prog rocku a popu sú však niečim jedinečným. Taká tanečná hitovka ako od ABBA zvaná Permanating pritom nie je žiadnou guilty pleasure. Teší ma aj účasť slovenského gitaristu Davida Kollara, ktorého sólo v skladbe Detonation je vrcholom tých šesťdesiatich minút. Lístok na februárový koncert vo Viedni mám vystavený vysoko vo vitrínke.
Malokarpatan – Nordkarpatenland
Bratislavskí metalisti s druhou štúdiovkou ďaleko presiahli hranice svojej skúšobne a rok 2018 bude pre túto old school heavymetalovú kapelu prelomovým. Články v zahraničných médiách (napr. americký Decibel) a uznanlivé prikývnutia z úst takých ľudí, ako Fenriz (Darkthrone), Eric Cutler (Autopsy) či Chris Bruni (vydavateľstvo Profound Lore) sú realitou. Koncerty v USA, Kanade či Fínsku zas blízkou budúcnosťou, na ktorú sa teším aj ja ako fanúšik. Potom prídu už len Mercedesy, wellnessy a kaviár.
Akercocke - Renaissance in Extremis
Anglická pätica sa po dekáde mlčania vrátila s totálne odzbrojujúcim materiálom, ktorý vás presvedčí o tom, že na poli death metalu je stále priestor na experimentovanie a žánrové preryvy od výmyslu sveta. Tranzície z hrdelného growlu k anjelsky čistým spevom, od brutálnej nakladačky blast beatov a riffov k vzdušnej progrockovej inštrumentácii. Vznešene nazvaná doska Renaissance in Extremis zanecháva obrovské množstvo dojmov a spomenúť si na slabšie miesta, pri ktorých by mohla poslucháčska pozornosť poľaviť, je naozaj ťažké.
Mutoid Man – War Moans
Kolekcia silných rokenrolových flákov zabalených do natvrdlého thrashového kabátu, to je Mutoid Man. Brooklynská trojica poskladaná z členov Cave In a Converge znie tvrdo no zároveň veľmi rozjarene a veselo. Panoptikum riffov, ktorým si za tých takmer štyridsať minút prefičíte, vás prefacká, nabije energiou a obnoví vašu vieru v ten mŕtvy rock, ktorý zmieňoval kolega v úvode. Dokonalá párty hudba, ktorá môže prísť aj do vašej domácnosti. Kiss of Death je pre mňa hymnou roka.
Týždenný prehľad noviniek na hard & heavy scéne bude vychádzať aj v roku 2018 a to vždy v pondelok, sekundu po polnoci. Ak chcete prispieť svojimi tipmi na kvalitnú hudbu, kontaktujte nás na adrese redakcia@hudba.sk.
Autori: Pavol Magic, Adrián Kozák, Marek Danko
Foto: https://www.facebook.com/paradiselostofficial
Súvisiaci interpreti: Paradise Lost
