Od úmrtia jedného z najvýznamnejších slovenských hudobných skladateľov Eugena Suchoňa, uplynulo dnes - v pondelok 5. augusta - rovných dvadsať rokov. Jeho tvorba prekročila hranice Slovenska, patrí k najvýznamnejším vkladom do kultúrnej pokladnice Európy.
Svetový slovenský skladateľ
Ako synovi organistu mu už v detstve znela v ušiach hudba a bol s ňou úzko spätý. V rokoch 1923-1930 študoval na Hudobnej škole a Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave hru na klavíri, skladbu a dirigovanie u profesorov Frica Kafendu, Josefa Vincoureka, Ernesta Križana, Libuše Adamcovej-Svobodovej. V štúdiu pokračoval v Prahe, kde v rokoch 1931-1933 študoval skladbu na Majstrovskej škole konzervatória u profesora Vítězslava Nováka.
Jeho dielo je súčasné a zároveň už klasické. Predstaviteľ slovenskej hudobnej moderny sa inšpiroval dielami klasikov a slovenským folklórom, reagoval na prúdy svojej epochy a na svetovej úrovni sa zaslúžil o vznik nielen nového štýlu hudby, ale aj estetiky. Jeho tvorba zahŕňa javiskové, orchestrálne, vokálne, vokálno-inštrumentálne a komorné diela.
Ako jeden z prvých slovenských skladateľov prenikol Eugen Suchoň na zahraničné koncertné pódiá a operné scény. Svojimi hudobnými skladbami sa stal známy nielen po celej Európe, ale aj v USA, Japonsku, Austrálii a na Blízkom východe. Napríklad jeho Baladickú suitu po slovenskej premiére v roku 1936 uviedli v Prahe a nemeckých Drážďanoch, do repertoáru ju zaradili aj v Rakúsku Viedenskí filharmonici. Hrali ju aj v Rotterdame (Holandsko), Utrechte (Holandsko), Bazileji (Švajčiarsko), Budapešti (Maďarsko), Bukurešti (Rumunsko), Záhrebe (Chorvátsko).
V zahraničí interpretovali aj Žalm zeme podkarpatskej a jemu predchádzajúca Sonatína pre husle a klavír op. 11 zaznela v roku 1939 na XVII. festivale Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu (ISCM) v poľskom Krakove. Vytvoril okolo 100 hudobných diel, zložil symfonické básne, slovenské ľudové piesne pre zbor a orchester a iné hudobné žánre. Najväčšie uznanie získali opery Krútňava a Svätopluk.
Autor prvej slovenskej opery
Opernú prvotinu Krútňava, prvú slovenskú národnú operu vôbec, prvé väčšie dielo, ktoré preniklo do európskeho povedomia a do európskej kultúry, napísal na námet novely Mila Urbana Za vyšným mlynom. Vznikala v rokoch 1941-1949 a prvýkrát ju uviedli v decembri 1949. Opera mala pohnuté osudy a v 50. rokoch 20. storočia ju dokonca upravovali, aby vyhovovala politickým požiadavkám vtedajšieho režimu.
Postupne sa stala najhranejšou slovenskou operou mimo Slovenskej republiky. V roku 1954 ju uviedli v Linzi (Rakúsko), ďalej v nemeckých mestách Karl-Marx-Stadt, Augsburg, Lipsko, Berlín, Nordhausen, Weimar, Kassel, Norimberg, Mníchov, v gruzínskom Tbilisi, Budapešť (Maďarsko), Kluž (Rumunsko), v poľskej Poznani a Katoviciach, Moskve a Saratove (Rusko), v belgických Antverpách, v srbskom Novom Sade, Ľubľana (Slovinsko) a tiež na univerzite v Lansing-Michigan v USA (1979). Samozrejme, uviedli ju všetky slovenské a české operné scény (Bratislava, Košice, Banská Bystrica, Praha, Brno, Liberec, Ústí nad Labem, Ostrava, Plzeň, Olomouc, Opava, České Budějovice).
Na umelecký štandard Krútňavy nadviazal Suchoň i v nasledujúcej symfonickej suite Metamorfózy. Je autorom aj prvej slovenskej historickej monumentálnej hudobnej drámy Svätopluk podľa predlohy Ivana Stodolu.
Život zasvätil aj hudobnému školstvu
Významnú kapitolu Suchoňovho odkazu predstavuje jeho pedagogické pôsobenie, ktorého závažnosť podčiarkuje i fakt, že je späté s obdobím formovania profesionálneho hudobného školstva na Slovensku. Po skončení štúdií v roku 1933 začal vyučovať hudobnoteoretické predmety a klavír na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave, v rokoch 1938-1941 bol jej tajomníkom a napokon v rokoch 1941-1948 pôsobil na poste profesora.
Vyučoval aj na Katedre hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1947-1950), pôsobil ako profesor a vedúci Katedry hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1950-1960). Po zlúčení tejto školy s Filozofickou fakultou Univerzity Komenského (1960) tam ako profesor Katedry hudobnej vedy zotrval až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1974. Zásady svojej hudobno-výchovnej činnosti prezentoval Suchoň vo vedecko-teoretických, ako aj kompozično-inštruktívnych prácach.
Ako uznávanú osobnosť v oblasti kultúry ho často nominovali na významné posty a prizývali do odborných výborov a komisií. Okrem iných sa ako predseda Prípravného výboru (1949-1950) podieľal na založení Slovenskej filharmónie (SF). Napokon pôsobil aj ako poslanec vtedajšieho parlamentu - Slovenskej národnej rady (SNR) v rokoch 1971-1982. Osobnosť Eugena Suchoňa ocenili aj v zahraničí - pôsobil napríklad vo funkcii viceprezidenta medzinárodnej organizácie pre ochranu autorských práv (CISAC) vo francúzskej metropole Paríži (1966-1969) či ako člen v Akadémii umení Nemeckej demokratickej republiky (NDR) v Berlíne (1975).
Za svoje diela získal množstvo významných domácich i zahraničných ocenení. Udelili mu titul národný umelec (1958), pamätnú medailu Leoša Janáčka (1978), Talichovu medailu (1988), Národnú cenu SR (1991), Medzinárodnú cenu Johanna Gottfrieda Herdera (Rakúsko, 1981), Pamätnú plaketu Bélu Bartóka (Maďarsko, 1981), Pamätnú plaketu Zoltána Kodályho (Maďarsko, 1983). Prezident SR Ivan Gašparovič udelil Eugenovi Suchoňovi 1. septembra 2008 pri príležitosti Dňa Ústavy SR Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja hudobného umenia.
Viac sa o jeho živote a diele dozviete v dokumente Eugen Suchoň v kontexte doby a kultúry (všetky časti dokumentu)
Zdroj: TASR
Foto: Suchon.info
