Novovzniknutá žilinská kapela Volta prináša na scénu unikátny koncept - veľmi osobnú a úprimnú slovenskú hudbu vytvorenú jedinečným spojením dvoch muzikantov a živého stroja. Debutové EP Čo tu po nás ostane je zaujímavou fúziou alternatívneho rocku a experimentálnej elektronickej muziky.

Obaja členovia kapely spolu fungujú už takmer 15 rokov. K tomuto hudobnému štýlu sa ale dostali relatívne náhodou. "Ocitli sme sa v bode, keď sme veľmi chceli hrať a tvoriť, ale boli sme unavení zo štandardného zloženia kapely. V tom čase Matúš začal experimentovať so synťákmi. Dostal nápad, že by si sám vyrobil modulárny analógový syntetizátor a mohli by sme pokračovať ako plnohodnotné duo. Ja som vôbec neuvažoval týmto smerom. Zdalo sa to ako úlet. Dnes neľutujem, že sme sa na to dali, doslova nás to oslobodilo," hovorí spevák a gitarista Barto Zajac.

Postavenie "vrčiaku" trvalo takmer dva roky. "Mňa paradoxne nikdy nebrali synťáky ako poslucháča a nikdy som nepočúval elektronickú hudbu. To, čo ma na tom celom zaujalo, bola práve tá technologická stránka. Nie je to len taká suchopárna krabička, ktorá hrá čo jej povieš. Je to nespútaný elektrický prúd, ktorý v reálnom čase krotíš. V podstate to funguje ako akýkoľvek iný živý nástroj. Môžeš tam urobiť milión kombinácií, všetko sa navzájom ovplyvňuje a pod rukami ti vznikajú stále nové a jedinečné veci. Situácia je ale taká, že to mnohí umelci využívajú skôr ako ambientný prvok a je len málo kapiel, ktorí s ním robia konvenčný druh hudby," hovorí Matúš Stašík, tvorca a operátor Vrčiaku.

Piesne vždy vytvárajú priamo na mieste. "Nepoužívame počítač, ktorý by púšťal nahrávky a dával pokyny nástroju, čo má hrať. Všetko hráme naživo, melódie púšťame do slučky a tak tvoríme každú skladbu v reálnom čase. Preto je každý koncert unikátny a trochu iný," vysvetľuje Matúš.

S novým konceptom však kapela musela čeliť aj novým výzvam. "Najväčšia zmena nastala v tom, ako sme začali skladať. Boli sme zvyknutí tvoriť dosť progresívne. Vrčiak do toho priniesol určité mantinely. Má to svoje nevýhody, napríklad môžeme základ piesne obmeniť maximálne jedenkrát. Na druhej strane, donútilo nás to byť vynaliezaví a staviať dušu celej skladby na dynamike a aranžmánoch. Poslucháč musí mať pocit, že sa tam stále niečo deje. Je celkom náročné vytvoriť niečo zaujímavé s tak málo prvkami, a zároveň nepôsobiť fádne a nevyplieskať si všetky tromfy hneď na začiatku. Je to ako keď maľuješ obraz len s tromi farbami," popisuje Barto. 

Kapela tvorí v slovenčine a texty sú pre ňu rovnako dôležité, ako hudba. "V prvom rade je to sranda a fakt nás to baví. Vždy som chcel v hudbe nechať trochu priestoru náhode, čo sa pri našom koncepte deje na dennom poriadku. Skladby nám vznikajú experimentovaním a skúšaním rôznych kombinácií a nikdy nevieme, čo nám z toho nakoniec vylezie. Potom ale prichádza na rad text, ktorý tomu celému dáva zmysel a ja pochopím, prečo to celé malo vlastne vzniknúť. Slová dávajú piesňam večnosť," popisuje Matúš. Interpretáciu však nechávajú na poslucháčovi. "My vieme, prečo a ako sme to písali. Ale každý by si v tom mal nájsť svoje vlastné myšlienky. Nakoniec, preto tu máme umenie. Nie preto, aby nám diktovalo čo máme cítiť a vidieť, ale aby nás nútilo samých premýšľať," dodáva Barto.

Informácie a fotografie redakcii Hudba.sk poskytla Gabriela Zajacová.