Ďalšou z potvrdených hviezd 15. ročníka multikultúrneho festivalu Bažant Pohoda je americký dídžej, multiinštrumentalista, spevák a skladateľ Moby. Ako headliner štvrtkového programu (7.7.2011) predstaví so živou kapelou prierez svojou tvorbou. V nasledujúcich riadkoch prinášame náš pohľad na jeho kariéru doplnený o ochutnávky vo forme klipov a záznamov z koncertov.
Štyridsaťpäťročný hudobník svoju prezývku Moby získal od rodičov, pretože ich dávnym predkom je autor slávneho románu Moby-Dick Herman Melville ("zdedil" po ňom aj svoje druhé rodné meno). Okrem hviezdneho rodokmeňa je Richard známy najmä tým, že patrí k najpredávanejším elektronickým umelcom na svete a ako prvý Američan dostal elektronickú hudbu do rádií a televízií. Navyše svoju tvorbu popri DJingu prezentuje aj na živých koncertoch. Nie ako šedá eminencia v úzadí za pultom s laptopom a krabičkami, ale ako multitalent lietajúci po pódiu a "obsluhujúci" klávesy, gitary, bicie a perkusie. A hoci jeho spev nie je ničím výnimočným, pár kúskov dokáže aj presvedčivo odspievať.
Nielen preto si vyslúžil prezývku "hudobný chameleón". Ďalšími dôvodmi sú rôzne projekty a pseudonymy (Diamondsnake, The Little Death, Barracuda, Voodoo Child...) a najmä žánrový rozsah, v ktorom sa Moby počas takmer tridsaťročnej hudobnej kariéry pohyboval. Začiatkom 80-tych rokov ju odštartoval ako člen hardcore punkových Vatican Commandos a v post-punkovej kapele AWOL inšpirovanej britskou legendou Joy Division. Inšpirácia hudbou z Britských ostrovov uňho zotrvala aj v ďalšom období, v ktorom sa začal zaujímať o tanečnú hudbu a DJing. Výsledkom bol v roku 1992 eponymný sólový debut, ktorý je v podstate klasickou uk rave/hardcore nahrávkou pripomínajúcou ranú tvorbu The Prodigy alebo undergroundových Altern-8. Akurát s tým rozdielom, že vznikla za "veľkou mlákou". Napriek tomu s ňou Moby oslovil najmä britské a európske publikum. Už rok pred vydaním albumu bodoval v UK charte s piesňou Go, v ktorej vysamploval úvodné tóny Laura Palmer's Theme zo soundtracku kultového seriálu Twin Peaks od Davida Lyncha. Go je prvým singlom a zároveň najvýraznejšou skladbou z albumu Moby. Možno ju považovať za akési spojítko s Richardovou ďalšou tvorbou postavenou na jednoduchých, no silných melódiách.
Zaujímavoťou klipu Go je fakt, že ho robil Slovák - animátor a režisér Ondrej Rudavský (www.ondrejrudavsky.com), ktorý pár rokov pred revolúciou ešte ako tínedžer emigroval do USA. Hlava, ktorá poletuje v klipe, patrí Ivane Christovej. Okrem Mobyho je Ondrej Rudavský podpísaný aj pod klipmi pre Dead Can Dance alebo Los Lobos - za klip k ich skladbe Kiko and the Lavender Moon dokonca získal MTV Award a nomináciu na Grammy.
Moby - Go (z albumu Moby, 1992)
Krátko po vydaní debutového albumu Moby absolvoval turné s The Prodigy, Orbital či Aphex Twinom. V roku 1993 vydal kompiláciu svojich starších trackov s názvom Early Underground a druhý album so všehovoriacim názvom - Ambient. S tretím albumom Everything Is Wrong (1995), ktorý je jeho debutom na prestížnom labeli Mute (Depeche Mode, Laibach, Diamanda Galás...), si mierne polepšil v predajnosti a americký magazín Spin nahrávku dokonca označil za album roka. Bol však výnimkou - väčšina kritikov v tom čase Mobyho odmietala a tvorbu, v ktorej spájal tanečné elektronické beaty s hymnickými klávesovými melódiami a euforickými vokálmi, považovali za vtip. Dnes práve vďaka tomu patrí EIW medzi najzásadnejšie albumy v elektronickej hudbe. Okrem energických tanečných piesní (Feeling So Real, Everytime You Touch Me) a melancholických downtempových kúskov (First Cool Hive, Into the Blue) sa tu Moby po prvýkrát predstavil aj ako spevák v rockovo ladených skladbách All That I Need Is To Be Loved a What Love?. Na túto polohu ale on ani jeho fanúšikovia ešte nedozreli, o čom svedčí jeho nasledujúci album...
Moby - Feeling So Real (z albumu Everything Is Wrong, 1995)
Moby bol v roku 1995 headlinerom druhého stageu na jednom z najväčších amerických festivalov Lollapalooza, kde vystúpil popri menách ako Beck, Sonic Youth alebo Hole, no jeho elektronická hudba v USA stále nenachádzala príliš veľa pochopenia a uznania. Rozhodol sa preto nahrať punk-rockový album Animal Rights (1996). Ten podľa manažéra Erica Härleho takmer pochoval jeho kariéru. K nezáujmu kritikov sa pridala aj strata fanúšikov, ktorých tento nevydarený pokus o zmenu hudobného smerovania vôbec neoslovil. Iróniou je, že práve v čase, keď Moby neúspešne propagoval svoju rockovú tvorbu, sa v USA začali presadzovať britské elektronické kapely Chemical Brothers a The Prodigy.
Počas "temného obdobia" druhej polovice 90-tych rokov vydal Moby aj kompiláciu filmovej hudby I Like To Score (1997) s jeho prerábkou James Bond Theme, ktorá bola použitá v bondovke Tomorrow Never Dies. Práve tvorba filmovej hudby ho napokon nepriamo doviedla k najväčšiemu úspechu. S albumom Play (1999), ktorý je plný "obraz-dotvárajúcich" hudobných motívov (dôkazom je 12 oficiálnych videoklipov a nespočentné množstvo filmov, seriálov a reklám, v ktorých bola jeho hudba použitá), hudobník doslova vstal z mŕtvych. Pred jeho vydaním bol doma v USA nepochopeným elektronickým producentom a zároveň neúspešným rockerom, ktorého zavrhli aj fanúšikovia. "Predskakoval som kapele Soundgarden a všade ma vypískali a hádzali po mne odpadky. Na mojom vlastnom turné som hrával koncerty pre 50 ľudí," spomína v rozhovore pre magazín Rolling Stone. Od rozhodnutia kašľať na hudbu a ísť študovať architektúru napokon upustil vďaka slávnejším hudobným kolegom ako Axl Rose a Bono Vox, ktorí jeho rockovú tvorbu ocenili. Depresívne stavy z posledných rokov však Mobyho tvorbu nepochybne poznačili. Možno aj preto dosiahol Play taký fenomenálny úspech - hoci ide o elektronický album, je za ním cítiť človeka.
Moby - Natural Blues (z albumu Play, 1999)
Spočiatku to však na prelomový album kariéry vôbec nevyzeralo. Všetky veľké vydavateľstvá nahrávku odmietli, vydalo ju napokon v tom čase nezávislé V2 Records. Keď PR manažér z V2 poslal promo CD do hudobných médií, mnohí redaktori si ho údajne odmietli vypočuť. Po vydaní v máji 1999 vyšlo zopár pozitívnych recenzií, ale predajnosť bola chabá a zdalo sa, že stanovený cieľ - predať aspoň štvrť milióna kópií, čo bol výsledok dovtedy najúspešnejšej platne Everything Is Wrong - je nedosiahnuteľný. Prvé koncerty na podporu albumu podľa Mobyho vyzerali rovnako beznádejne ako v prípade prepadáku Animal Rights. Takmer rok po vydaní albumu predskakoval na turné kapely Bush, ktorej fanúšikovia o jeho tvorbu nejavili žiadny záujem. "Vo februári 2000 som bol Minnesote, bol som deprimovaný, a vtedy mi môj manažér zavolal, že Play sa stal No. 1 albumom v Británii a porazil Santanov Supernatural. Moja reakcia: Veď ten album vyšiel pred 10 mesiacmi," spomína Moby v rozhovore pre Rolling Stone. Fanúšikov na koncertoch začalo pribúdať a o jeho hudbu sa zrazu zaujímali všetci - od filmových hviezd až po novinárov, ktorí ho dovtedy odmietali.
Dôvodov nečakaného záujmu o Play bolo viac. Jedným z nich bol fakt, že piesne z albumu vydaného v malom vydavateľstve mohli byť vo veľkej miere licencované na použitie vo filmoch či televíznych reklamách. Moby takéto komerčné využitie svojej hudby povolil, pretože si v čase vydania albumu myslel, že to je jediný spôsob, ako ju môže dostať k ľuďom. Za úspechom albumu stojí aj neobvyklý rad úspešných singlov. Po troch rýchlych skladbách Honey, Run On a Bodyrock, ktoré sa na trh dostali ešte v "temných" rokoch 1998 a 1999, prišiel prelom s vydaním melancholických hitov Why Does My Heart Feel So Bad? a Natural Blues. S ešte väčším úspechom vyšiel viac než rok po uvedení albumu na trh aj šiesty singel Porcelain. V tom čase sa už z Play každý týždeň predávali desaťtisíce kópií, hoci ako novinku si ho v máji 1999 kúpilo len 6000 ľudí. Album zotrval na čelných priečkach britského rebríčka takmer počas celého roka 2000, celkovo v Top 40 strávil 81 týždňov a celkovo sa z neho predalo viac než 10 miliónov kusov.
Moby - Play EPK (krátky dokument o albume Play)
Za okamžitý úspech downtempových singlov v UK charte, čo sa neskôr prejavilo aj na lepších predajoch v USA, môže Moby ďakovať britským trip-hopovým kolegom (Massive Attack, Portishead...), ktorí svojich fanúšikov na prelome tisícročí nechali "neukojených". Moby tak spojením pomalých beatov, emotívnych melódií a samplovaných vokálov takpovediac "trafil klinec po hlavičke". Vo svojich najúspešnejších skladbách z albumu pritom robil v podstate to isté, čo začiatkom 90-tych rokov. Akurát hardcorové beaty nahradil hip-hopovými, psychedelické a zväčša syntetické tanečné melódie vystriedali organicky znejúce gitary, sláčiky a klavír, a vokály zo soulu a disca vymenil za hlasy z bluesových a gospelových nahrávok (najmä z archívu etnomuzikológa Alana Lomaxa). Výsledkom sú skladby, ktoré majú okrem filmového zvuku aj veľkú silu spočívajúcu práve v opakujúcich sa frázach a podmanivých melódiách. Okrem inštrumentálneho downtempa to Mobymu tentokrát vyšlo aj so spievanými skladbami. Zaujal napríklad so singlom South Side , v ktorom hosťuje speváčka Gwen Stefani a ktorý je jeho dovtedy najpopovejšou skladbou.
Moby - Porcelain live at Later... with Jools Holland, 2000 (vokály: Diane Charlemagne)
Od roku 2000 Moby koncertoval na najväčších pódiách, prakticky "cez noc" sa zo zavrhovaného pseudoumelca stala popová senzácia. Hudobnícke kvality potvrdzoval práve na živých vystúpeniach, kde s veľkou (na niektorých podujatiach až 12-člennou) kapelou, a najmä s hosťujúcou vokalistkou Dianou Charlemagne, s ktorou vystúpil aj na Glastonbury 2003, dával svojej hudbe úplne nový rozmer. Konečne mohol hrať ako rockový muzikant a rovnako chcel pristupovať aj ku svojej ďalšej tvorbe.
S čiastkovým úspechom sa mu to podarilo na šiestom štúdiovom albume s názvom 18 (2002). Na jeho nahrávanie si pozval množstvo hostí vrátane írskej hviezdy Sinéad O'Connor a sám sa na albume prezentuje aj ako pop rockový spevák. Napriek tomu, že od easy-listening elektroniky do sveta popu vykročil s prvým singlom We Are All Made of Stars celkom sľubne, ďalšími skladbami albumu naň nenadviazal. Kritici mu právom vyčítali, že tri roky po vydaní úspešného Play neprišiel na pár výnimiek s takmer ničím novým - väčšina skladieb je "upečených podľa rovnakého receptu" ako predchádzajúce hity a v niektorých dokonca použil tie isté zdroje samplov ako na Play. Po kritike sa rozhodol svoj ďalší album Hotel (2005) nahrať bez samplovaných vokálov. Výsledkom bol opäť nevydarený album - okrem chytľavého prvého singla Lift Me Up ponúkol len nudnú kombináciu ambientnej elektroniky a rocku, vďaka ktorej bolo všetkým jasné, že popová hviezda z Mobyho nebude.
Moby - Lift Me Up (z albumu Hotel, 2005)
Uvedomil si to aj samotný hudobník, preto sa na svojom ôsmom albume Last Night (2008) vrátil ku svojim koreňom. Prvým singlom eklektickej nahrávky, ktorú Moby označil ako "milostný list tanečnej hudbe v New York City", je dynamický hip-hopový song Alice s rapom od britského MC Aynzliho Jonesa. Za zmienku stojí aj druhý singel Disco Lies či skladba Everyday It's 1989, ktorá svojou atmosférou podľa Pitchforku dokonale vystihuje newyorskú klubovú scénu spred dvadsiatich rokov. Aj zvyšok albumu tvoria prevažne retrospektívne skladby so súčasným tanečným zvukom. Napriek renesancii hudby z 80-tych rokov, rastúcej popularite nu disca a priazni kritikov však album pre Mobyho z komerčného hľadiska znamenal ďalší prepad.
Moby - Disco Lies (z albumu Last Night, 2008)
Klesajúca špirála predajnosti albumov sa blížila ku dnu a tak sa Moby dostal do podobnej situácie, v akej bol pred rokom 1999. Na dôchodok má už síce zarobené, no po troch platniach, ktorými sa mu príliš nedarilo nadviazať na svoj najúspešnejší album, si ako umelec mohol spokojne povedať, že nemá čo stratiť. Tento pocit oslobodenia bol zrejmý už pri Last Night, no ešte výraznejší je na poslednej štúdiovke Wait For Me (2009), pri ktorej si dal za cieľ spraviť "osobný, emocionálny, melodický a krásny album". O tom, že to Moby s absolútnou umeleckou slobodou myslí vážne, svedčí aj to, že album vydal na vlastnej značke Little Idiot (meno kreslenej postavičky z klipov, ktorá vlastne zosobňuje jeho samotného) a celý ho nahral sám vo svojom domácom štúdiu. K uvoľnenému prístupu k tvorbe ho podľa vlastných slov inšpirovala prednáška Davida Lyncha o osobnej kreativite bez vonkajších tlakov trhu. Práve známy filmový režisér, ktorý Richarda nepriamo inšpiroval aj na začiatku jeho kariéry, spravil videoklip k pilotnému singlu Shot in the Back of the Head. Ten je spolu s Go jednou z Mobyho najsilnejších inštrumentálnych skladieb.
Moby - Shot in the back of the Head (z albumu Wait For Me, 2009)
Dá sa povedať, že Wait For Me je prvým skutočným a vyzretejším nasledovníkom albumu Play. Jeho neuveriteľný komerčný úspech sa síce ani zďaleka nezopakoval (z WFM sa predalo len pol milióna kusov), no rovnako ako pred desaťročím, ani tentokrát predajnosť až tak nezávisela od samotného diela. Zmenil sa trh, zmenili sa fanúšikovia a, našťastie, zmenil sa aj Moby. Po dlhom čase však opäť spravil album plný emotívnych melódií, ktoré sú nielen krásne ale aj uveriteľné. Navyše ide o nahrávku s veľmi živým zvukom (o mixing sa postaral Ken Thomas známy vďaka spolupráci so Sigur Rós) a atmosférou, ktorá dokáže poslucháča pohltiť a preniesť do iného sveta. V tomto smere dokonca Play prekonáva. A už to nie je ani easy-listening - Wait For Me je hlbší nielen hudobne ale aj textami, ktoré sú na míle vzdialené od banálnych výpovedí z Mobyho "popových" albumov. Možno aj preto nájdete jeho najpresvedčivejšie zaspievaný popový song - Mistake - práve na tejto nahrávke. Podľa rozhovoru pre magazín Clash z apríla 2010 by chcel Moby v ďalšej tvorbe nadviazať na akustický orchestrálny zvuk z WFM, no nevylúčil, že ešte predtým vydá album s elektronickou hudbou. V každom prípade by novinka mohla vyjsť už tento rok.
Moby - Mistake (z albumu Wait For Me, 2009)
Chameleón Moby má za sebou poriadne kostrbatú cestu, ale hoci má okrem jedného preceňovaného a zopár hlboko podceňovaných kvalitných albumov na konte aj niekoľko vyslovených prepadákov, právom patrí medzi hudobné legendy. Na začiatku 90-tych rokov väčšina Američanov tanečnú hudbu odmietala, pretože vychádzala z čiernej hudby a bola spájaná s kultúrou homosexuálov a etnických menšín. Práve vďaka Mobymu a jeho úspechom sa stala v zámorí akceptovateľnou. "Je trochu smutné, že sa tanečná hudba stala akceptovanou až vďaka belochom. Ja som biely, takže sa nemôžem sťažovať, ale korene tanečnej hudby sú inde," priznáva skromne. Dokázal však to, čo málokto - dostal elektroniku na rockové pódiá a práve tam vydáva zo seba najviac. Pri príležitosti vydania výberovky Go - the very best of Moby (2006) vznikol tento krátky dokument o jeho koncertovaní.
Moby - Touring (dokument)
Okrem toho, že Moby na Bažant Pohode vystúpi s kapelou, toho veľa nevieme. Vieme však, že na pódiu je ako ryba vo vode a jeho vystúpeniam nechýba tanečná energia, punková živelnosť ani orchestrálne balady. Otázkou zostáva, akú vokalistku si do Trenčína privezie. Diane Charlemagne to zrejme nebude, ale mohla by to byť napríklad Joy Malcolm, s ktorou koncertoval na turné a festivaloch pred dvoma rokmi.
Moby - In This World live (vokály: Joy Malcolm)
Na záver ešte jeden videoklip k titulnej piesni z posledného albumu Wait For Me. Moby k nej vyhlásil filmársku súťaž, do ktorej sa zapojilo takmer 500 nezávislých režisérov. Víťazné video nakrútili študenti z Izraela. Ich klip zobrazuje príbeh dievčaťa, ktoré sa rozhodlo pozvať Mobyho do svojho sveta. Pokúša sa o to s použitím knihy s názvom "Príručka na privolanie Mobyho pre blbečkov", ktorá ju navedie na vykonanie 10 bizarných skutkov, pričom každý je odkazom na jeden Mobyho oficiálny videoklip. Sme radi, že sa ho organizátorom Pohody podarilo na Slovensko privolať aj bez príručky :)
Moby - Wait For Me (z albumu Wait For Me, 2009; réžia: Nimrod Shapira)
--
Autor: Patrik Marflák
Zdroje: wikipedia.org, moby.com, allmusic.com, rollinstone.com, pitchfork.com, clashmusic.com
Foto: Myspace.com/moby
Súvisiaci interpreti: Moby
