Vo veku 90 rokov zomrel v sobotu nestor slovenského folklóru a dlhoročný umelecký šéf, choreograf a režisér súboru Lúčnica Štefan Nosáľ. Informáciu o jeho úmrtí najskôr na sociálnej sieti zverejnilo Svetové združenie Slovákov v zahraničí, krátko na to ju pre TASR potvrdil samotný umelecký súbor Lúčnica.

Legendárny umelec zomrel v sobotu 22. júla vo večerných hodinách v Bratislave. "V srdciach veľkej rodiny lúčničiarov i celého Slovenska zostane Štefan Nosáľ navždy s nami," napísali členovia súboru vo vyhlásení, ktoré TASR poskytol manažér tanečného súboru Lúčnice Július Jackuliak. Zároveň oznámil, že informácie o poslednej rozlúčke so Štefanom Nosáľom zverejní Lúčnica po konzultácii so smútiacou rodinou. 

Členovia Lúčnice pripomínajú, že Nosáľove takmer 70-ročné kontinuálne umelecké vedenie Lúčnice, ktorá sa ako reprezentačné teleso interpretujúce originálnu národnú kultúru zaraďuje medzi najlepšie svetové súbory vo svojom odbore, je odborníkmi i širokou verejnosťou považované za svetový unikát.

Most medzi autentickým folklórom a jeho umeleckým stvárnením

Na úmrtie dlhoročného umeleckého vedúce súboru Lúčnica a profesora Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave reagovali v nedeľu mnohé osobnosti umeleckého a spoločenského života. Sú medzni nimi aj choreograf Ján Ďurovčík, prezident SR Andrej Kiska, premiér Robert Fico, či minister kultúry Marek Maďarič. Nosáľovu osobnosť podľa neho charakterizoval výnimočný talent, ktorého súčasťou bola usilovnosť, pokora a múdrosť.

"Aj preto bol vo svojej práci a živote taký nespochybniteľný, všetkými prijímaný a obdivovaný," uviedol Maďarič v reakcii na smutnú správu. "Bol a ostane mostom medzi autentickým folklórom, ako zdrojom našej identity a jeho špičkovým umeleckým stvárnením, ktoré nám odovzdával prostredníctvom svojich diel a súboru Lúčnica," zdôraznil minister.

Jubilant Štefan Nosáľ a tanečnice z Lúčnice Zdroj: TASR - Andrej Galica Štefan Nosáľ a tanečnice z Lúčnice na oslave 90. narodenín umelca

Vychoval stovky tanečníkov a desiatky choreografov

Štefan Nosáľ sa narodil 20. januára 1927 v Hriňovej v rodine horára. Silné folklórne zázemie rodného kraja rozvinulo jeho vrúcny vzťah k ľudovému umeniu. V rokoch 1947-1953 študoval na Fakulte inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT, dnes STU) v Bratislave, kde získal titul stavebného inžiniera. Od roku 1949 pôsobil ako tanečník, postupne umelecký vedúci tanca a choreograf mužskej skupiny Odzemkári, neskoršej zložky Lúčnice. V rokoch 1953–1957 absolvoval odbor choreografia tanca na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Od roku 1968 začal na VŠMU pôsobiť ako pedagóg na Katedre tanečnej tvorby, ktorú v rokoch 1972-1992 zároveň aj viedol. V roku 1974 habilitoval na docenta a v roku 1982 mu bol prezidentom republiky udelený titul profesor.

Umeleckým vedúcim a choreografom súboru Lúčnica sa Štefan Nosáľ stal v roku 1951. Na tomto poste ovplyvnil umelecké smerovanie Lúčnice, vytvoril svojský štýl prekomponovávania pôvodných ľudových tancov a ich umeleckej javiskovej štylizácie. Pod jeho vedením tancovali stovky tanečníkov a vychoval viac ako tridsať profesionálnych choreografov. Jeho choreografie patria k najvýznamnejším umeleckým výtvorom v oblasti scénickej štylizácie ľudového tanca. Vyznačujú sa rešpektovaním autentickosti folklórneho materiálu pri umeleckej štylizácii tanca, výraznou priestorovou kresbou, výtvarným cítením a vyváženou diferenciáciou sólistov a zboru.

Medzi známe choreografie, ktoré vytvoril, patria Zbojnícky tanec (1950), Detvianska veselica (1952), Stretnutie mladosti (1954), Radvanský jarmok (1955), Jarná voda (1956), Zbojnícka rozprávka (1956), Pod naším Kriváňom (1957), Romano čapašik (1958), Na Liptove (1959), Cepíkový tanec (1961), Goralská ľúbosť (1962), Na obnôcke (1964), Do šóru (1965), Hôrni chlapci (1966), Na detvianskych lazoch (1967), Sviatok na Zemplíne (1968), Širákový (1970), Kresaný (1971), Palicový (1972), Romanes (1972), Ej, husári (1973), Hry (1974), Marmuriena (1975), Pozdišovskí hrnčiari (1978), Hrnčiarsky čardáš (1978), Po valasky od zeme (1978), Priadky (1978), Svadba (1978), Hra a práca (1978), Pieseň a práca (1983) alebo To je Lúčnica (1988). Medzi posledné patria 50 rokov krásy (1998), Pieseň a hra (2001) a 55. výročie (2003).

Choreograficky spolupracoval aj so Slovenským národným divadlom (SND) v Bratislave, Národným divadlom (ND) v českej Prahe alebo Belgickou kráľovskou operou v Antverpách. Legendárne Na skle maľované, na ktorom sa autorsky spolupodieľal, malo v SND 640 repríz, čo je absolútny rekord v slovenskom divadle. Spolupracoval tiež na filmoch Rodná zem (1953) a Rok na dedine (1967). Režíroval programy folklórnych festivalov v Strážnici, vo Východnej či v Detve. Je autorom publikácií Na ceste k súčasnej choreografii (1962), Choreografia ľudového tanca (1984), Môj život Lúčnica (2000) a Čarodejník Lúčnice (2007, spoluautor D. Machala).

Profesor Štefan Nosáľ je nositeľom titulu Zaslúžilý umelec (1968) a titulu Národný umelec (1989). Vo februári 1997 mu prezident SR Michal Kováč udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. V roku 2001 dostal Krištáľové krídlo v kategórii hudba. V januári 2007 sa stal laureátom Pribinovho kríža I. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj SR. V roku 2010 si prevzal Cenu Pavla Straussa za trvalý prínos v oblasti kultúry a umenia. Za výnimočný celoživotný umelecký prínos a vynikajúcu prezentáciu slovenskej kultúry v zahraničí mu pri príležitosti 90. výročia udelil na začiatku februára tohto roku minister zahraničných vecí a európskych záležitostí (MZVaEZ) SR Miroslav Lajčák Zlatú plaketu.

Prečítajte si: Riaditeľ Lúčnice: Najväčší úspech máme v krajinách, kde o Slovensku ani nevedeli

Zdroj: TASR + SITA
Foto: SITA/Jozef Jakubčo