Vo veku 64 rokov zomrel Mark Hollis, spevák, skladateľ a textár už neexistujúcej britskej skupiny Talk Talk, ktorú preslávili hity ako It's My Life, Such a Shame alebo Life's What You Make It. Oznámil to v pondelok na Facebooku niekdajší basový gitarista kapely Paul Webb.

"Som naozaj v šoku a veľmi smutný zo správy o úmrtí Marka Hollisa. Bol to hudobný génius a bolo mi cťou a privilégiom, že som s ním mohol byť v kapele. Nevidel som Marka dlhé roky, ale ako mnohých iných muzikantov z našej generácie, aj mňa zásadne ovplyvnili jeho priekopnícke hudobné nápady. Dokázal prostredníctvom zvuku a priestoru vytvoriť hĺbku pocitov tak ako málokto. Bol jedným z najlepších, ak nie vôbec najlepší," uviedol Paul Webb v oficiálnom vyhlásení.

Smutnú správu neskôr potvrdil pre BBC aj jeho niekdajší manažér Keith Aspden, ktorý tiež priniesol informáciu, že hudobník zomrel v pondelok 25. februára. "Bohužiaľ, je to pravda. Mark zomrel po krátkej chorobe, z ktorej sa už nezotavil," uviedol s tým, že sa ešte "stále pokúša prijať", že jeho bývalý kolega skonal.

Na Hollisovo úmrtie reagovalo viacero jeho kolegov z hudobného priemyslu. Simon Le Bon z formácie Duran Duran ho nazval "jedným z najväčších hudobných novátorov". Gary Kemp zo skupiny Spandau Ballet zase vyzdvihol jeho vplyv na hudbu, ktorý bol podľa jeho slov "nesmierny a ďalekosiahly".


Mark Hollis sa narodil 4. januára 1955 v Tottenhame. Skupinu Talk Talk založil v roku 1981 v Londýne spoločne s Lee Harrisom (bicie), Paulom Webbom (basgitara) a Simonom Brennerom (klávesy). Táto zostava fungovala bez personálnych zmien až do rozpadu skupiny v roku 1991.

Hneď s prvým albumom The Party's Over (1982) zaznamenali Talk Talk veľký úspech v celej Európe, ale aj v Austrálii a na Novom Zélande. Druhá štúdiovka It's My Life (1984) s rovnomenným hitom bola ešte úspešnejšia a zviditeľnila kapelu aj za veľkou mlákou. V roku 2003 populárna kalifornská kapela No Doubt nahrala coververziu skladby It's My Life, čo kultovej britskej skupine prinieslo nových fanúšikov na oboch stranách Atlantiku.


Od synthpopu a novej vlny k zásadným albumom post-rocku

Talk Talk v prvej polovici 80-tych rokov patrili k populárnej vlne synthpopových a new wave kapiel. Od vydania tretieho albumu The Color of Spring (1986) sa však od mainstreamu odklonili, výrazne spomalili, začali v štúdiu omnoho viac improvizovať a stali sa priekopníkmi post-rocku. Nemalú zásluhu mal na tom producent a neoficiálny piaty člen kapely Tim Friese-Greene, ktorý bol na tomto a aj nasledujúcom albume popri Hollisovi spoluautorom všetkých skladieb.

Hneď úvodná pieseň Happiness Is Easy svojím rafinovaným aranžmánom a dôrazom na detaily naznačuje, že na nahrávke sa budú diať veci, ktoré sú úplne inde ako tvorba skupiny na prvých dvoch štúdiovkách. Ambiciózny album však prináša aj hitové momenty, za všetky stačí spomenúť skladbu Life's What You Make It, ktorej coververzie neskôr nahrali kapely ako Weezer či Placebo.


Album sa napriek radikálnej zmene štýlu stretol s veľkým úspechom, a tak si skupina mohla dovoliť na ďalšej nahrávke experimentovať ešte viac. Na štvrtej štúdiovke Spirit of Eden (1988), pri ktorej nahrávaní údajne často pracovali potme, hudobníci namiešali originálny a nadčasový koktejl s prvkami rocku, jazzu, gospelu, ambientu aj klasickej hudby. V čase, kedy väčšina ich súčasníkov volila maximalistický prístup k hudbe, Talk Talk robili presný opak a výraznou súčasťou ich zvuku sa stalo ticho. Vo viacerých skladbách zároveň dynamicky striedali dlhé, pokojné pasáže s erupciami rockovej energie, čo sa neskôr stalo jednou z hlavných charakteristík post-rocku.

V dobe uvedenia na trh bola nahrávka až príliš alternatívna na to, aby mohla byť komerčne úspešným počinom, no z hľadiska hudobnej histórie a vplyvu ide o jeden z najzásadnejších albumov 80-tych rokov. Niektorí doboví kritici ho síce nepochopili a skupine vyčítali, že rezignovala na chytľavosť, typickú pre jej rané nahrávky, retrospektívne hodnotenia však albumu priznávajú zaslúžene kultový status. Väčšina dnešných hudobných publicistov sa zhoduje, že Spirit of Eden mal formatívny vplyv na tvorbu post-rockových kapiel ako Sigur Rós, Mogwai, Godspeed You! Black Emperor, Low alebo neskorších nahrávok skupiny Radiohead. Medzi albumami, ktoré ich najviac ovplyvnili, ho spomínajú aj Graham Coxon z Blur či skupina Elbow.


Posledný album vydali Talk Talk v roku 1991 pod názvom Laughing Stock a následne presne po desiatich mimoriadne plodných rokoch ukončili svoju činnosť. Krátka história v spojení s pozoruhodným hudobným vývojom od módnej mainstreamovej (novej) vlny k experimentom, ktorými kapela definovala a položila základy úplne nového žánra, nápadne pripomína príbeh The Beatles. Obrovský rozdiel je samozrejme v tom, že z hľadiska všeobecnej znalosti medzi fanúšikmi a komerčného úspechu ide v podstate o málo známu, resp. nedocenenú kapelu.

Zoznam skupín a hudobníkov, ktorých Talk Talk svojou tvorbou ovplyvnili, však svedčí o tom, že išlo o mimoriadne dôležitú súčasť hudobnej scény. Okrem vyššie spomenutých medzi nich patria aj Tears for Fears, The Verve, Cedric Bixler-Zavala (The Mars Volta), Bon Iver, Steven Wilson, M83 a mnohí ďalší. Samotný Mark Hollis to celé v posledných desaťročiach sledoval už len z diaľky, ak vôbec. Po rozpade Talk Talk síce ešte v roku 1998 vydal sólový album, no následne sa definitívne stiahol do úzadia. Jeho úmrtie je smutnou, ale dobrou príležitosťou obhliadnuť sa za jeho tvorbou, prípadne ju prvýkrát objaviť. Ako sa hovorí, radšej neskoro ako nikdy.


Text: Patrik Marflák, TASR, SITA
Foto: archív BBC

Súvisiaci interpreti: Talk Talk