Od smrti herca a hudobníka Dana Heribana prešiel už týždeň, no stále jej ťažko uveriť, nieto ju v sebe spracovať. Snáď k tomu jeho najbližším aspoň trochu dopomohla posledná rozlúčka, ktorá sa konala v utorok od 11:00 v Slovenskom národnom divadle. Trvala viac ako hodinu a pol a zakončil ju intenzívny sedemminútový aplauz publika pred nenávratne spustenou oponou.
Pietna spomienka v SND bola verejná, okrem smútiacej rodiny a blízkych ju navštívili aj stovky kolegov, priateľov, novinárov a fanúšikov Dana Heribana. V príhovoroch si naňho zaspomínali kolegovia a kolegyne zo seriálov Horná Dolná alebo Pumpa a z divadiel, v ktorých dlhé roky pôsobil. Slovenské komorné divadlo v Martine a Slovenské národné divadlo sa obe spoločne podieľali aj na organizácii tejto verejnej rozlúčky.
Z pódia činohernej sály SND sa s Danom rozlúčili aj jeho niekdajší spolužiaci a spolužiačky z VŠMU, hudobníci, s ktorými spolupracoval, ale aj publicista Michal Havran, ktorého reč zaznela na úvod, dramatik Viliam Klimáček či teatrológ Karol Mišovic, ktorí pripomenuli jeho najvýznamnejšie divadelné roly a úspechy a vyzdvihli jeho univerzálne herecké kvality.
Zdroj: TASR - Dano Veselský
Trochu ako Lasica, trochu ako Filip
Slová všetkých rečníkov boli potvrdením toho, na koľkých "frontoch" dokázal Dano Heriban zanechať stopu – a aj to, že to bola stopa naozaj hlboká, umelecky aj ľudsky. Napriek smutnej udalosti pri spomienkach naňho nechýbal ani humor, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou Heribanovej DNA a, pokiaľ to bolo vhodné, túto svoju danosť využil vo všetkom, čo robil. Práve pre jeho inteligentný a briskný humor zaznelo počas jedného z príhovorov prirovnanie k Milanovi Lasicovi. Rovnako však možno spomenúť aj ďalšieho velikána slovenskej kultúry, Jara Filipa, s ktorým ho zase spájalo výnimočné hudobné nadanie.
Svedčil o tom výber skladieb, ktoré – s výnimkou krátkeho bloku ukážok z filmov, v ktorých účinkoval – zneli po každom príhovore. Až štyri pesničky boli z jeho posledného, minuloročného albumu O2H, na ktorom niektoré texty od minulej stredy akoby dostali ešte hlbší význam. V prvej časti rozlúčky zazneli "ľahšie" kúsky Počkám a titulná O2H, záver patril tým najviac zimomriavkovým Sila dychu (začína veršami "Čo sme my, ak nie prach, telíčka na nohách. Kto sme my, len krátko živí, pomalí chodci dolín") a Keby bolo možné ("tak dýcham za vás, obslúžim pľúca rovno tri naraz, aj tvoje, láska, v poradí štvrté, rozdelím vlastné na štyri štvrte").
Medzitým si mohli prítomní pripomenúť aj jeho staršie pesničky Metamorfózy z debutu Leporelo (2007), Na jeden dych z rovnomenného CD z roku 2012 a Dobrú nôcku. Netradičná uspávanka s krásnym a úsmevne pravdivým textom o tom "kto tu koho vlastne uspal" uzatvára jeho prvý detský, alebo skôr rodinný album Čosi úsmevné. Na obrazovke bol premietnutý aj jej podmanivý videoklip, pre ktorý pred pár rokmi vznikla originálna marioneta s jeho vernou podobou.
Ako dobre poznáte hudobnú tvorbu Dana Heribana? Vypočujte si playlist s jeho pesničkami
Z hľadiska jeho hudobného talentu bol veľavravný záverečný príhovor Milana Markoviča, ktorého Heriban vo svojich televíznych začiatkoch v rokoch 2002-2003 sprevádzal v jeho talkšou naživo ako klavirista. Hrať na klavíri sa pritom naučil zhruba v tom istom období sám počas štúdia na Divadelnej fakulte VŠMU, kde medzi prednáškami intenzívne cvičil. Doma totiž žiadny klavír nemal. Pomohlo mu však to, že na konzervatóriu mal predtým vyštudovanú hru na akordeóne, ktorému sa venoval už od svojich šiestich rokov.
"Stál som pri jeho štarte a dnes som opäť s ním. Viete, niektoré odchody ja odmietam akceptovať. Preto nevzdávam naše ďalšie, ešte neplánované stretnutie. Duchovné kontakty nepoznajú skon. Vesmír je nekonečný, z neho niet kam odísť," povedal na záver svojej reči Milan Markovič.
Braňo Jobus: Nad tým všetkým, čo si dokázal, bola vždy láska
S partiou hudobníkov, ktorí s Danom hrávali a tvorili, vyšiel na pódium Braňo Jobus, ktorý mal jeden z najvtipnejších, no zároveň aj najdojemnejších príhovorov. Hovoril v ňom o ich vzájomnej úcte, ktorá z Danovej strany začala, už keď mal 12 rokov a prišiel "na koncert slávnej kapely, kde ho viac zaujala pred ňou hrajúca neslávna kapela" (teda niektorá z Jobusových skupín). Neskôr sa stali priateľmi a Heriban dokonca v martinskom divadle oživil Muflóna Ancijáša z Jobusovej populárnej detskej knižky.
Líder kapiel Vrbovskí víťazi a Karpatské chrbáty tiež trefne okomentoval Heribanovu tvorbu pre najmenších, ktorá "z detí nerobí trotlov", pretože jeho texty sú nielen vtipné ale aj múdre. A v neposlednom rade ocenil spomínaný posledný album O2H, ktorému sa zaslúženej pozornosti širokej verejnosti dostáva až teraz, po jeho smrti. Album opísal ako "krásny, čistý, profesionálny a od srdca".
"Toto spojenie si si dovolil držať poctivo, na tej najvyššej možnej úrovni, čo si na rozdiel od teba v tejto malej, a niekedy aj milej, republike málokto dovolil. Macher bez toho, aby si stratil svoju tvár. A ešte aj tú našu blbú reč si zlegalizuval. Ďakujeme ti, Danenko. Lebo nad tým všetkým, čo si dokázal, bola vždy láska. A také kvantum, že tu s nami zostane ešte veľmi, veľmi dlho. A ani my tu nebudeme a ešte to tu po tebe bude lietať. Ako spievaš v jednej pesničke na albume O2H: Keby bolo možné, dýcham aj za vás," zakončil svoj príhovor Jobus.
Danovi a prítomným sa prihovorila aj dvojica jeho televíznych hereckých kolegov Michal Kubovčík a Petra Polnišová. Spomínali na jeho najkurióznejšie divadelné "postavy" (lastovička, ktorú pomlela vrtuľa, jazero alebo morský koník), zážitky z nakrúcania seriálov Horná Dolná a Pumpa, ale napríklad aj na to, ako raz istý divák Dana pobavil slovami "poďte sa so mnou odfotiť, veď vy ste môj najväčší fanúšik, pán Harabin".
Výbuchy smiechu však na pódiu aj v hľadisku pravidelne striedali slzy, aj Polnišovej sa počas príhovoru v istej chvíli zlomil hlas. Napokon sa dvojica rozlúčila odľahčene so seriálovými hláškami: "Nech ťa tvoja rapidenka odvezie s láskou tam, kde je už dobre. Savana pumpa, vajčák" (Kubovčík) a "Dobrú noc, zlatyk" (Polnišová).
Až teraz si uvedomujeme, o akú osobnosť sme prišli
Neprešiel ani týždeň a pozemský príbeh Dana Heribana je vo všetkých smeroch, aspoň formálne, uzavretý a ukončený. Za posledné dni sme sa napriek rôznym špekuláciám pomerne rýchlo dozvedeli príčinu jeho náhleho odchodu, ktorou je disekcia aorty. Cez víkend bol v úzkom rodinnom kruhu bez pozornosti, resp. vedomia médií pochovaný v obci Suchá nad Parnou pri Trnave, odkiaľ pochádza jeho rodina. A dnes sa s ním naposledy rozlúčili aj kolegovia a verejnosť, pričom na cestu do večnosti ho vyprevadil mimoriadne dlhý a emotívny potlesk, ktorý bol sám o sebe pôsobivým umeleckým dielom.
Ktovie, koľko ich ešte mohol sám vytvoriť, špeciálne v hudbe, keďže po odchode z SND sa chcel popri rodine a deťoch konečne viac zamerať najmä na ňu – tento rok plánoval koncertne podporiť album O2H a neskôr aj ďalšiu tvorbu. I tak toho ale vo svojich paralelne fungujúcich kariérach stihol za posledných 20 rokov tak veľa, že stále je čo objavovať a obdivovať.
Dano Heriban bol vzácnym typom umelca, ktorý cez svoj široký záber pôsobnosti dokázal oslovovať a spájať veľmi rôznorodé publiká a ľudí, a za relatívne krátky čas si prirodzeným, nenúteným spôsobom získal rešpekt v takmer každej "bubline". Stal sa novodobou elitou národa bez toho, aby sme si to pred jeho náhlym odchodom vôbec stihli uvedomiť. O to väčšia je jeho strata. Zostáva len veriť, že práve cez ňu si čo najviac ľudí v tejto pohnutej dobe uvedomí, že to, čo nás na Slovensku spája, je silnejšie než to, čo nás rozdeľuje. Dano Heriban tu s nami už nie je, ale odkaz lásky, empatie a túžby po lepšom svete, ktoré sú esenciou jeho tvorby, zostáva. A je len na nás, ako s ním naložíme.
Autor: Patrik Marflák
Súvisiaci interpreti: Dano Heriban
