Tatiana Hubinská

^Emi V polnočnom ^G tichu ^A v čase ^H duchov
^Emi zablúdil ^G ku mne ^A divný ^H hosť,
^Emi hlavu si ^G niesol ^A pod pa ^H zuchou,
hej, ^Emi niesol si ^G hlavu ^A pod pa ^H zuchou,
čo ^Emi iste nie ^D je malič ^Emi kosť.

^E Keď tak do šera ^A zazerá
^E bezhlavý rytier – ^A príšera,
to ^E nie je ^H7 malič ^E kosť, ^A
to ^E nie je ^H7 malič ^Emi kosť. ^G , ^A , ^H

Pancier mu rinčal, hrkal mečom,
ani sa nebral ihneď preč.
Pýtala som sa aspoň: prečo ?
Hej, haló, pán rytier, načo, prečo ?
No nebola s ním vôbec reč.

Za šera na mňa zazerá bezhlavý rytier – príšera
a s takým nie je reč, a s takým nie je reč.

(o ½ tónu vyššie)

Mala som práve chlapca v byte,
bola som šťastná, že ho mám.
Ten keď ho zazrel na úsvite, jaj,
bože môj, ráno na úsvite,
tak ušiel a ja neviem kam.

Do šera za ním zazerá bezhlavý rytier – príšera
a chlapec beží tam, kde bude, chúďa sám.

A preto, že sa usalašil a pije z mojich zásob rum,
budem si teraz musieť asi, nie, nezvýši mi už iné asi
len zriadiť v byte múzeum.

Kde v šere na mňa zazerá bezhlavý rytier – príšera, a ja mám múzeum,
a ^E ja mám ^H7 múze ^E um.