Ich kmeňový žáner dosiahol zenit pred štvrťstoročím, no o konci kariéry nechcú počuť ani slovo. Dva pojmy, ktoré sa viac (AiC) alebo menej (Mudhoney) podieľali na grungeovom boome, stále čerpajú z odlišných inšpiračných zdrojov, no ich spoločným cieľom zostáva viera v kvalitnú hudbu a nezlomnú silu krvopotne vybudovanej filozofie.
Alice in Chains sa v rokoch 1990 až 1996 zaslúžili o pamätnú trilógiu a jeden kultový unplugged. Úspešnú anabázu narušila až smrť frontmana Laynea Staleyho, údajne sa však nikdy oficiálne nerozpadli a aktuálny počin Rainier Fog je ich šiestym zápisom. Mudhoney sa uhniezdili vo vydavateľstve Sub Pop, od ktorého neskôr odišli. Keď sa vytúžený úspech nedostavil, poslušne sa vrátili a urobili dobre. Ich súčasný album Digital Garbage nesie poradové číslo desať.
Hoci stále ťažká, Alica nepodlieha skepse
Alice in Chains majú radi metal a hoci už sú to skôr narodení páni, stále im kovová tvrdosť prináša nemálo potešenia. Zakladateľ, spevák a gitarista Jerry Cantrell má patent na hutné riffy, zachádzajúce občas až kamsi k sludge bažinám. Napriek tomu im vie dať pozvoľne plynúci priebeh a premyslenú pointu. Nie nadarmo trvá nová platňa 53 minút: Jerry si dáva záležať na pútavosti, takže neváha rozvíjať vydarené motívy a detailne ich opracúva. Dôležitá je naliehavosť a atmosféra s pochmúrnejšími farbami. Sóla, v ktorých nesmie chýbať kvákadlo, sú až na druhom mieste a je dosť ťažké zapamätať si ich linky. Samozrejmosťou je pôsobivé využitie akustickej gitary či už vo Fly alebo Drone, kde sa zaskvel hosť Chris DeGarmo.
Rovnako naliehavo ako gitary znie aj hlavný spev Williama DuValla, zachovávajúci Staleyho odkaz. Technicky je na dobrej úrovni, znie čisto a citlivo pracuje s hlbokými i vyššími polohami. Poznávacím znamením je harmonizácia hlavného spevu s Cantrellovými vokálmi, ktoré sa rozliehajú priestorom a dodávajú refrénom alebo prechodom melodickejší nádych (DuVall mu pomoc opláca výbornou rytmickou gitarou a jedno sólo si strihol v So Far Under). Z albumu je cítiť, že sa dnes hudobníci pozerajú na svet optimistickejšou optikou a nie sú príliš zahľadení do svojich problémov ako kedysi. Predsa len už to nie sú 20-roční rebeli a prevažne Jerryho texty dnes reflektujú univerzálnejšie témy.
Materiál drží pokope produkcia, ktorá okrem moderných mašiniek využíva hlavne klasické zariadenia. Preto je zvuk oprostený od zbytočných príkras, hudobníci nahrávali po 22 rokoch v rodnom Seattli. Hrajú poctivo, prirodzene, v skladbách nedochádza k žiadnym násilnostiam či experimentom. Basovej gitare Mikea Ineza a bicím Seana Kinneyho nechýba údernosť a presvedčivosť, obaja starí harcovníci sú nenápadní, no o to viac spoľahliví a technicky presní. Skalní si radi vychutnajú singlové kusy The One You Know (znamenitý otvárak) či Never Fade, resp. epické kompozície typu All I Am. Pečať kvality zostáva neporušená a niet veľmi čo kritizovať, AiC starnú s eleganciou hodnou rešpektu.
Direktívnosť Mudhoney nebráni prekvapeniam
Mudhoney produkujú direktívnejšiu hudbu, plnú energických riffov. Tiež používajú dve gitary (Mark Arm - Steve Turner), len im to znie oveľa punkovejšie, čo dokazuje i skromnejšia 34-minútová nádielka s redším zvukom. Hlas Marka Arma je prirodzene ledabolý a kráča v tradičnej línii krikľúňov "Veľkej punkovej revolúcie" z roku 1977. V každom prípade muzikanti svoj nový počin neodflákli. Výrazne sa do popredia derú prepracované basové linky Guya Maddisona, ktoré akoby počas celej doby sólovali (v rámci obmedzených možností) a krok s nimi sa snaží držať aj bubeník Dan Peters, hrajúci dosť nepredvídateľne. Na žánrové pomery si držia Mudhoney veľmi obstojný štandard.
Hudobníci navyše vybočujú zo zabehnutej šablóny v ambicióznejších songoch. V Kill Yourself Live skvelo fungujú "stranglerovské" klávesové nástroje, Night and Fog či Next Mass Extinction ukrývajú ťaživé tóny a Messiah's Lament je ako stvorený na relaxačné chvíľky. Gitary majú veľa priestoru, takže nie je núdza ani o sóla, z ktorých si však podobne ako v prípade AiC nezapamätáte skoro nič. Na takýto druh hudby je tu pomerne málo chytľavých refrénov či tém, skladby však majú o to rafinovanejší charakter (dosť dobre to vidieť aj v kratších songoch typu Hey Neanderfuck alebo 21st Century Pharisees). Ako vidieť z názvov, kapela zostáva nekompromisná a inteligentne kritizuje dlhodobé nešváry.
Má ešte vôbec zmysel hovoriť o týchto kapelách v súvislosti s grungeom? Ak áno, tak jedine na upútanie pozornosti tých, ktorí na ňom kedysi vyrastali, hudobne sa totiž väčšina kapiel z tejto slávnej éry, vrátane dvoch recenzovaných, posúva ďalej vlastným smerom. V každom prípade si na nových albumoch Alice in Chains a Mudhoney, ktoré vyšli v rozpätí niekoľkých týždňov v auguste resp. septembri, príde na svoje nielen "pamätník" 90-tych rokov, ale i súčasný rockový fanúšik, hľadajúci vyzretú, oduševnenú a pocitovo naliehavú muziku.
Kým prví menovaní sa držia pomalších a zádumčivejších tém, tí druhí idú vpred omnoho priamejšie a bez okolkov. Spojivom je autenticita, poctivosť, skromnosť, teda všetko to, s čím kapely zo Seattlu pracujú už 30 rokov. Sú medzi nimi kvalitatívne rozdiely, no človek, ktorému táto scéna prirástla k srdcu, ich aj napriek drobným neduhom berie všetkými desiatimi.
Alice in Chains - Rainier Fog
(BMG, 2018)
1. The One You Know
2. Rainier Fog
3. Red Giant
4. Fly
5. Drone
6. Deaf Ears Blind Eyes
7. Maybe
8. So Far Under
9. Never Fade
10. All I Am
Mudhoney - Digital Garbage
(Sub Pop, 2018)
1. Nerve Attack
2. Paranoid Core
3. Please Mr. Gunman
4. Kill Yourself Live
5. Night and Fog
6. 21st Century Pharisees
7. Hey Neanderfuck
8. Prosperity Gospel
9. Messiah´s Lament
10. Next Mass Extinction
11. Oh Yeah
Vypočujte si oba albumy na Deezeri:
Autor: Marek Danko
Foto: E. Rieman - FB Mudhoney
