Navštívili sme jeden z najzaujímavejších európskych festivalov, španielsky Primavera Sound. Napriek vysokému výskytu hipsterov na meter štvorcový festival priniesol množstvo silných zážitkov a koncertov, ktoré nezažijete nikde inde.
Veľkým plusom festivalu je prímorský areál, ktorý tak napriek mestskému formátu podujatia vytvára krásne scenérie. K západu slnka a šumeniu mora sa obzvlášť hodila jemná melanchólia Warpaint aj pop s príchuťou R&B od sestier z Haim. Kým Haim naživo znejú o čosi drsnejšie ako z nahrávok, Warpaint do svojsky nežného štýlu prerobili aj Ashes to Ashes od Davida Bowieho.
Po žiarivo ružových a azúrových vlasoch dievčat z Warpaint nasledoval ďalší excentrický účes – look "na Einsteina" na hlave talentovanej St. Vincent. Speváčka a originálna gitaristka si po spolupráci s Davidom Byrneom odniesla konceptuálnejší prístup k tvorbe. Výborný nový album tak hráva s nacvičenou minimalistickou choreografiou. Tieto mikrotance však neuberajú na spontánnosti koncertu, práve naopak, podčiarkujú účinok piesní. V Barcelone sa okrem noviniek dali počuť aj staršie skvosty ako Cruel, Surgeon, Year of the Tiger či Marrow.
Zdroj: Primavera Sound/Dani CantoSt. Vincent - Primavera Sound 2014 v BarceloneQOSTA priniesli testosterón, Arcade Fire hudobnú oslavu
Po silných ženských vystúpeniach prišiel na rad testosterón - a ťažko vybrať lepšieho predstaviteľa ako Josh Homme a jeho Queens of the Stone Age. QOTSA dokazuje, že rock nie je len gitara + úzke čierne nohavice, ale niečo naozaj cool. Piesne o drogách, sexe a všetkom temnom, čo sa depresívnemu alkoholikovi preháňa hlavou, stoja predovšetkým na obrovskej Hommeovej charizme. Skandovanie refrénu "nicottine, valium, vicodin, marihuana, ecstasy and alcohol" z Feel Good Hit of the Summer patrilo k vrcholným momentom, v ktorom sa naplno ukazujú Hommeovi démoni a zároveň nadanie, s ktorým z nich vie vyťažiť výborné piesne.
Návrat Arcade Fire na barcelonský festival vyvolával veľké očakávania, podobne ako ich nový album. A hoci Reflektor asi predchádzajúce albumy Kanaďanov neprekoná, takmer dvojhodinový koncert dal fanúšikom kapely všetko – haitských bubeníkov, prepracované kostýmy, staré hity (The Suburbs! No Cars Go! Wake up!), nové hity, obrovské bábky vrátane pápeža, zabudnutý text, konfety a mnoho, mnoho ďalšieho. Strhujúca hymnickosť staršej tvorby spolu s novým tanečnejším smerovaním vytvorili zábavnú symbiózu - veľkú farebnú oslavu hudby a tanca.
Jedno z 12 pódií predstavovala aj obrovská sála krytého Aduitoria, kde vystúpil napríklad výborný Kronos Quartet či Mick Harvey s poctou Sergovi Gainsbourgovi. Predovšetkým Kronos Quartet predstavoval vzácnu príležitosť na stíšenie, najvýraznejší dojem však zanechala Julia Holter. Jej album Loud City Song kritici ospevovali v koncoročných rebríčkoch a živý koncert len potvrdil silu originálnej mladej hudobníčky. Ťažko opísateľné pesničky majú krehkú silu, prenikavý vokál a naozaj jedinečný zvuk (aj vďaka husliam či violenčelu). Nenápadná dievčina za klávesmi si však nedokazuje svoju intelektuálnu či skladateľskú prevahu – premyslenosť jej piesní nebráni ľahkosti komunikácie, emócie sa dostavujú takmer hneď, či už spieva o sochách, snoch, oceáne či výnimočne krásnu Hello Stranger.
Tak blízko k Sonic Youth, ako sa len dá
Náročnejšie počúvanie predstavoval body/head, nový projekt Kim Gordon zo Sonic Youth. Spolu s Billom Naceom rozozvučali dve gitary a hodinu ich nechali dunieť, bzučať a kvíliť. Improvizačný experimentálny projekt je náročný na udržanie pozornosti, no práve on ukazuje silné stránky Kim. Viac ako tridsať rokov experimentovania s gitarou má za výsledok dokonalé súznenie a uvoľnenosť, ktoré je radosť sledovať. Kim ťahá gitaru po zemi, búši do strún nohami – taký blízky vzťah sa vidí málokedy a poslucháč sa v hudbe rozpúšťa spolu s jej autorkou.
Pre fanúšikov Sonic Youth bol tento ročník festivalu malým sviatkom – okrem Kim v Barcelone vystúpil aj Lee Ranaldo, gitarista dnes už rozpadnutej kultovej kapely. Práve Ranaldo patril k mojím osobným vrcholom festivalu. Na prvý pohľad nič zvláštne, trochu iné, odvážnejšie gitarové piesne a priemerný spev o spomienkach z detstva či manželke. Niekedy ale netreba veľa a akési nepomenovateľné veci vo vzduchu sa spoja a vytvoria kúzlo. Ranaldovi a jeho spoluhráčom sa to v Barcelone podarilo, chémia medzi dlhými experimentálnymi sólami a popovo prítulným základom zafungovala a koncert priam pulzoval životom. "Zvuková mladosť" bola opäť na chvíľu vo vzduchu.
Osmelené introvertky a upokojení rebeli
Introvertná Sharon Van Etten si za posledné roky získava čoraz viac fanúšikov a jej čerstvá novinka Are We There predpovedá veľké veci. V priebehu štyroch albumov si Sharon vyliečila zlomené srdce a znova našla lásku. Intenzita jej prežívania a rozsah krásneho hlasu naďalej vytvárajú krehké piesne, ktoré až v poslednej dobe okrem gitary sprevádza aj celá kapela. Pri živom hraní v nej síce miestami neobyčajný vokál zanikal, no ani na rozľahlom pódiu sa Sharon nestratila. Síce dostála svojej povestnej nesmelosti a väčšinu času medzi piesňami strávila rozpačitým žartovaním, hudobnú časť však zvládla na výbornú. Sharon prináša piesne, ktoré vždy budeme chcieť počuť - silné výpovede o zápase samej so sebou a snahe nájsť blízkosť k druhému človeku.
Minulý rok Blixa Bargeld (Einstürzende Neubauten, The Bad Seeds) spolu s Tehom Teardom (Meathead, Lydia Lunch) pripravili hutný, atmosférický album a ich živé prevedenie nebolo o nič menej intenzívne. Po divokej a hlučnej mladosti Blixa skľudnil, ale nestratil nič zo svojej charizmy kdesi medzi šansónom a šamanizmom. Skladby v angličtine, nemčine aj taliančine sprevádzalo violenčelo a miestami španielsky sláčikový súbor a dokonca aj Bargeldova dcérka, ktorá jednoducho rada trávi čas na pódiu. Jedna z hraných skladieb bol aj cover The Empty Boat od Caetana Velosa. Táto brazílska legenda na festivale vystúpila tiež a hneď po prvých dvoch piesňach bolo jasné, aký zásadný vplyv má nielen na Bargelda, ale na celý zástup súčasných umelcov. Trochu folk, trochu psychedélia a pôvod tropikalizmu, Veloso je čosi ako 70-ročný Devendra Banhart bez makeupu a náušníc. Neuveriteľný hudobný cit, šarm a energia boli samozrejmosťou.
Blood Orange je nový projekt talentovaného Deva Hynesa, známejšieho ako Lightspeed Champion. Známejší teda najmä pre komunitu pitchforkerov, no Hynesov cit pre hudbu môžete poznať aj z hitov Florence and the Machine či Solange. Blood Orange je ventil na všetky Hynesove tanečné chúťky – jeho pohybové aj hlasové kreácie málokoho nechali chladným. S jemnou ozvenou Michaela Jacksona Hynes namiešal výnimočne chutný 80's tanečný koktejl. Jediným mínusom bol nešťastné festivalové ozvučenie, ktoré sa obzvlášť podpísalo na jeho speváčkach, ktoré polovicu koncertu nebolo počuť. Chuť však napravila záverečná improvizovaná skladba – rekapitulácia takmer všetkých odohraných skladieb, doplnená ešte o hosťovanie Connana Mockasina.
Tri hlavné festivalové dni ponúkli ešte omnoho viac – temný tanečný projekt Nicholasa Jarra Darskside, ktorý očaril použitím gitary aj minimalistických vizualizácií, ďalší dôkaz o skladateľskej zručnosti Kurta Vilea v podobe The War on Drugs či intenzívnu post-rockovú krásu v podaní Mogwai. Netypicky upršaná Barcelona prekazila zážitok z niektorých vystúpení, napríklad John Grant, majiteľ úžasného hlbokého hlasu a prenikavého lyrického talentu, hral pred omnoho menším zástupom oddane moknúcich ľudí, než by si zaslúžil. Stihnúť ale všetko a všetkých, čo tento festival ponúka, nie je v ľudských silách. Práve preto sa oplatí na budúci rok vydať do Barcelony znova.
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Primavera Sound/Dani Canto
