Vlastným menom hudobníci zväčša nazývajú svoj debutový album, ako prvý odtlačok, ktorý chcú na hudobnej mape zanechať, prípadne bestofku na vyzbieranie záverečných tringeltov. St. Vincent je však už štvrtým albumom hudobníčky vystupujúcej pod týmto menom. Pri bližšom počúvaní je jasné, že sa nemohol volať nijako inak – vrcholí v ňom snaha hudobníčky nájsť svoje miesto na pomedzí popu a experimentu.
Hľadanie vlastného zvuku je v jej prípade zavŕšené úspešne, hoc aj rozporuplne. V tvorbe St. Vincent sme na zdanlivé protiklady zvyknutí – nežný hlas a drsná gitara, skľučujúca temnota i vtipná ľahkosť sú prítomné v celej jej produkcii. Cieľom pre eponymnú nahrávku bolo podľa slov samotnej autorky vytvoriť akúsi "pohrebnú párty hudbu". Ponúkajúcu k tancu, a predsa nie len ako bezduché tepanie rytmu, ale aj emocionálne pohnutie. St. Vincent tak rozpráva o chlade digitálnej samoty, sebadeštruktívnych láskach a divokom strachu, zabalených do chytľavo optimistických melódii.
Album má hneď niekoľko silných miest, ktoré vás unesú na vlnách strún či klávesov, ako napríklad dunivé gitarové sólo náhle sa vynoriace z popovej prívetivosti Huey Newton. Jeden z najsilnejších kusov predstavuje záverečná Severed Crossed Fingers – najtemnejší text z celého albumu sa vznáša na nostalgických klávesoch, kým Annie rezignovaným hlasom ukazuje odvrátenú stranu performerského života.
Minimalizmus aj hyperboly
Veľa prezrádza aj vizuálna stránka albumu, ktorá ukazuje hudobníčku v studených, dokonalo naštylizovaných pózach. Vlasy ako po zasiahnutí elektrickým prúdom, Annie Clark je skôr persóna než osoba. Natoľko očividná hyperbola priznáva sebaštylizáciu – brnenie, masku, pod ktorou je človek slobodný a emócie môžu bez zábran vylietavať. Ako herecký kostým, aj mimozemský look a lá David Bowie, je len pomôckou na premostenie medzi triezvym dňom a priestorom, v ktorom sa dejú katarzné zázraky. St. Vincent tak predstavuje aj posilnenie mimohudobných prvkov a prináša komplexný zážitok.
Práca s emóciami pomimo samotnej hudby je niečo, čo si Annie očividne odniesla z koncertovania s Davidom Byrneom. Skladanie nového albumu začala dva dni po ukončení ich spoločného turné Love This Giant, ktoré sa vyznačovalo pôsobivou choreografiou a parádnymi dychovými sekciami. Minimalistická choreografia sa preniesla aj do sólového vystupovania, Love This Giant atmosféru približuje predovšetkým singel Digital Witness (ktorý akoby bol druhým dielom skladby s Byrneom I Should Watch TV). Naživo môžete ové choreografie zažiť napríklad na festivale Primavera Sound 2014 v Barcelone.
Vo svojej koži
Aj pri tom najležérnejšom googlení sa ľahko dozviete, že úvodná skladba Rattlesnake je skutočným príbehom nahratej prechádzky púšťou a útekom pred štrkáčom, Huey Newton dôsledkom halucinácií z liekov na spanie a I Prefer Your Love nežným vyznaním ťažko chorej mame.
Témou, ktorá sa prepletá všetkými, viac či menej doslovnými príbehmi, však je moc a jej prevzatie do vlastných rúk. St. Vincent je svojím spôsobom feministickým dielom, bez toho, aby to hudobníčka musela vyhláskovať tak dôrazne ako naposledy napríklad Beyoncé. Od Prince Johnny ("I wanna mean more than I mean to you") cez Bring Me Your Love až po Every Tear Disappears ("If I can show a hand, then I can show a fist"), skladby sú naskrz emancipačné, asertívne, sebavedomé.
Možno je to tridsiatkou, možno lekciami od Byrnea, ale St. Vincent je dielom hudobníčky, ktorá sa vo svojej koži cíti dobre a nebojí sa s ňou ísť na trh. St. Vincent ako album je teda akýmsi manifestom sebavedomia – zhrnutím procesu sebapoznávania a hudobnou poctou všetkým polohám, ktorými človek v živote prechádza.
St. Vincent - St. Vincent
(2014, Republic Records)
1. Rattlesnake
2. Birth in Reverse
3. Prince Johnny
4. Huey Newton
5. Digital Witness
6. I Prefer Your Love
7. Regret
8. Bring Me Your Loves
9. Psychopath
10. Every Tear Disappears
11. Severed Crossed Fingers
Autorka: Michaela Kučová
