O veľkolepý začiatok jarnej sezóny One Day Jazz Festivalu sa minulý piatok postaral legendárny gitarista a 20-násobný držiteľ Grammy, Pat Metheny. Zaplnená sála bratislavského Istropolisu sa tak stala v poradí ôsmou zastávkou dvojmesačného turné tohto vyťaženého hudobníka.
Sám Metheny dbá o atmosféru svojich koncertov. Aj to bolo dôvodom, prečo žiadal o zachovanie intimity svojho vystúpenia, bez fotoaparátov a mobilov. O to viac však vynikol príchod legendy na pódium. Ako sólový muzikant sediaci v prítmí svetiel vtiahol divákov do sveta svojej vlastnej virtuozity prostredníctvom skladby Into The Dream. Tá bola hneď v úvode priestorom aj pre Methenyho vychýreného Pikassa - 42-strunovú gitaru z dielne fenomenálnej Lindy Manzer. A aj napriek tomu, že tento inštrumentálny kúsok v priebehu večera vymenil hneď niekoľkokrát, latku koncertu táto skutočnosť rozhodne neznížila.
Koncert umelca, ktorého sa organizátor od slovenskej premiéry projektu Orchestrion (2010) snažil prilákať na Slovensko už niekoľko rokov, by pokojne mohol vyjsť na live albume ako to najlepšie z hudobného výberu Pata Methenyho. To však bolo aj zámerom samotného gitaristu, ktorý sa netajil snahou ukázať fanúšikom celý svoj hudobný záber i prierez jeho tvorbou. V priebehu večera tak odzneli skladby Have You Heard, či Better Days Ahead (obe z albumu Letter from Home, 1989), 62-ročný hudobník však siahol aj po novších kúskoch, ako napríklad Tell Her You Saw Me (2007).
Zdroj: Peter PiovarcsySo skvelou kapelou pripomenul aj spolupráce
Odzneli aj skladby známe z kolaborácií: spoluprácu s rovnako žiarivým menom jazzovej gitary Johnom Scofieldom pripomenula skladba The Red One. Spomienku na Davida Bowieho mohol zase pozorný poslucháč zachytiť prostredníctvom úryvku This Is Not America, pôvodne zo soundtracku k filmu so Seanom Pennom - The Falcon and the Snowman. "Hlboké a zmysluplné" Bowieho slová, ako sa kedysi Metheny nechal počuť na adresu svojho zosnulého muzikantského kolegu, tentokrát neodzneli, no emócia v samotnej hudbe je niekedy viac než slová.
Veľkým zážitkom takmer dvojhodinového vystúpenia bola sprievodná kapela, ktorá v neuveriteľných nuansách vykresľovala atmosféru skladieb. Na neprehliadnutie bola 32-ročná malajzijská kontrabasistka Linda May Han Oh, alias Linda Oh. Po celý večer bola ako skvelým komunikačným partnerom, tak aj vynikajúcou sólistkou, čo koniec-koncov predviedla aj v záverečnom duete s Methenym, Turnaround. Intenzívny zvuk so silným improvizačným inštinktom však predviedla počas večera hneď niekoľkokrát.
Gitarista nesiahol vedľa ani pri zvyšku kapely. Za bicie sa posadil mexický bubeník Antonio Sánchez, ktorého skvelá technika v kombinácii so schopnosťou vydolovať zo svojej kreatívnej hry maximum mu zaručila mnoho nadšených ovácií z publika. Melodiku dopĺňal waleský klavirista Gwilym Simcock, ktorý preukázal nielen cit pre balady, ale aj veľkú vynaliezavosť a odvahu v kakofonickom improvizačnom behu. Sám Metheny si stojí za tým, že mu na turné sekunduje výnimočná zostava muzikantov, večer v Istropolise, pozostávajúci z brilantných duetov, bol toho dôkazom.
Záver patril titulu Song for Bilbao (1983) a plnej sile celej hudobnej zostavy. Tá len potvrdila, že sme boli svedkom výnimočného večera, ktorý zasýtil divákov virtuozitou, umením i pozitívnou emóciou.
Autorka: Júlia Šimková
Foto: Peter Piovarcsy
Súvisiaci interpreti: Pat Metheny
