Štvrtkový pražský (a podľa ohlasov aj utorkový viedenský) koncert hudobníka, producenta a držiteľa ôsmich cien Grammy Jacka Whitea v Prahe vyvolal v hľadisku rozporuplné reakcie. Premiérový český koncert mnohých ohúril, iných však Whiteova koncertná produkcia s hudobnými úpravami ku koncu vystúpenia zmohla.
Veľké očakávanie publika bolo vidieť už pred nastúpením predkapely. Aj napriek prísnemu zákazu fotiť, ktorý vyšiel od manažmentu hudobníka, bolo z balkónika v sále vidieť záblesky smartfónov pripomínajúce blesky pred blížiacou sa búrkou. Pekná asociácia. Na bývalého člena detroitského dua The White Stripes sa však prišlo pozrieť aj mnoho cudzincov, ktorí so stopercentnou istotou české oznamy nečítajú. Čo už.
Koncert s úderom ôsmej hodiny odštartovala brooklynská kapela Lucius, ktorú magazín Rolling Stone označil slovami "najlepšia kapela, ktorú asi ešte nepoznáte". Aj keď hlavné speváčky s vizuálom dvojčiat zaujali perfektnými harmóniami a sýtymi hlasmi, ich elektronický pop, obohatený o živé perkusie s presnou africkou rytmikou po čase nudil. Alebo je len publikum presýtené popevkami "oooh" a "holahej", ktorých je v súčasnom pope nadmieru dosť.
K publiku prehováral iba hudbou
Vystúpeniu Jacka Whitea a jeho spoluharcovníkov predchádzali slová uvádzača, ktorý prítomných upozornil na fakt, že sa zúčastňujú živého vystúpenia a nepozerajú sa na Youtube. "Nie je potrebné, aby ste ho sledovali na displeji telefónu, pódium je v skutočnosti omnoho väčšie," vtipne dodal.
Samotnú šou kapela odpálila skladbou High Ball Stepper z posledného Whiteovho štúdiového albumu Lazaretto. Tá sa ukázala ako dobrý výber na otvorenie večera, ktorý navnadil publikum a atmosféru vynikajúco podtrhol vizuál pripomínajúci scénu z bizarnej "Tim Burtonovky". Nebolo pritom pochýb, že si White svoje ocenenia s určitosťou zaslúži. Ako live performer rozhodne nesklamal, vystúpenie malo náboj a ako spevák či gitarista netrpel žiadnymi výpadkami. Hudobné lahôdky strieľal bez prestávok jednu po druhej, dokonca tak, že mu nezostal čas ani na komunikáciu s publikom.
Zárukou dobrej koncertnej šou bola aj kapela v zložení: Dominic Davis (basgitara), Daru Jones (bicie), Fats Kaplin (pedálová steel gitara, husle, theremin), Dean Fertita (Hammond organ, klávesy, keyboard) a Lillie Mae Rische (husle, vokály). Tá Whiteovi výborne stopovala hlavne v country songoch, aj keď v skladbe Love Interruption z albumu Blunderbuss sa možno viac pýtala o slovo pôvodná verzia, kde je country cítiť len v jemnom náznaku.
Zdroj: Scott Roth/Invision/APJack White, The Governors Ball Music Festival 2014
Opakovaný trik nie je trikom
Pretvorené verzie štúdioviek si však Jack White užíval hojne. Kým poniektoré vyšli výborne, pri iných pôvodné prevedenie vyložene chýbalo. Veď Seven Nation Army, azda najväčší hit The White Stripes, chytila v minulosti mnohých za srdce práve svojím potemnelým, magickým feelingom.
Najslabším miestom koncertu bola Jackova záľuba v rovnakých hudobných koncovkách. Vygradovať skladbu do záveru, prerušiť stoptimom a v kompozičnom zlome zaujať silným riffom, ktorý vzápätí s celou kapelou ukončiť v explózii hudobných nástrojov. Takýto postup je síce zaujímavý a má určite svoj efekt, no v prípade, že sa deje s železným pravidlom, značne sa míňa účinku. Skôr než napätie tak kapela docielila únavu časti publika. To po bohatých prídavkoch už sledovalo šou s miernou letargiou.
Zvukovo bol však koncert vyrovnaný a kompaktný, Whiteova produkcia mohla potešiť aj tých, ktorí išli na miesto činu bez prípravy. Surové gitarové riffy a kompozičné obraty, ktoré Jack s obľubou dávkoval hlavne v hudobných zlomoch mali iskru a vedeli rozdrásať rockovú dušu fanúšika. O to viac, ak zohľadníme fakt, že farbou hlasu a prejavom frontman silno evokuje Roberta Planta. Miestami dokonca vznikala zvuková ilúzia, pri ktorej máte pocit, že stojíte na koncerte britských Led Zeppelin. Inokedy zasa bolo v jeho hlase počuť emočné kvílenie Janis Joplin z čias Monterey Pop Festivalu.
Jack White je jednoducho muzikantom, ktorý vie vychytať najlepšie lahôdky z éry rocku a budovať na nich. V spleti súčasného popu, či rockovo prázdnych ansámblov to znie možno pateticky, ale veľká vďaka za hudobníkov, ktorí aj napriek slabším miestam vedia hodnotne vyživiť vyprahnutú blues-rockovú dušu.
Autorka: Júlia Šimková
Ilustračné foto: Katy Winn/Invision/AP (titulná fotografia), Scott Roth/Invision/AP (foto v článku)
Súvisiaci interpreti: Jack White
