Multiinštrumentálny Kanaďan je v súčasnosti na turné, v rámci ktorého zavítal v nedeľu (19.4.) po prvýkrát aj na Slovensko. Fanúšikom v Košiciach ponúkol spočiatku intímny, no neskôr až výbušný koncert, plný zaujímavých hudobných riešení. Išlo o poslednú veľkú udalosť pred otvorením nových priestorov Tabačky, ktoré sa má uskutočniť 16. mája.
Kanaďan narába s hlasom veľmi zaujímavo. Nejde o typický zámorský akcent, Owenova angličtina pripomína niečo šarmantne francúzske a britsky úsečné. Navyše v ňom je čosi zamatovo temné, niečo, s čím sa nestretávame u klasických popových hláskov. Pallett má obdivuhodný rozsah, ale sem tam mu poslúži aj efekt, tvoriaci echo a nezabudnuteľným je jeho vrieskanie do huslí, nahrádzajúcich mikrofón. Vďaka husliam to malo niečo z folklóru, ale i klasiky, melanchóliou sa zase Owen štylizoval do roly moderného barda na cestách. Sláčikom narábal tak zdatne, že nič iné ani nepotreboval - raz ním evokoval post-rockovú zasnenosť, inokedy sláčikové koncerty z 18. storočia.
Gradácie skladieb pôsobili lahôdkovo. Ak mám spomenúť len jedinú vec, spojenú s parádnym vyvrcholením, bola by to Riverbed (k nej by mohol byť premietaný i strhujúci videoklip). Začínal som mať podozrenie, že Owen neustojí silnejúci nápor na pódiu sám. Obavy sa potvrdili príchodom dvoch muzikantov, ktorí mali na starosti bicie a gitaru. Vzhľadom k nástrojovému obsadeniu nabralo vystúpenie prekvapivo elektronickejší charakter, kde mal zvuk možno bohatšiu štruktúru, ale zjavne bol ochudobnený o pocitovú naliehavosť.
Ak mám byť úprimný, Pallett by sa zaobišiel aj bez nich. Gitarista mi pripomínal štatistu, ktorého bolo počuť len výnimočne. Poctivo preberal struny, ale v zvukovej mase som nezačul žiadne sólo či riff. Niečo podobné by sa dalo povedať aj o bubeníkovi, len z opačného konca. Toho bolo zase počuť až veľmi, ale žiadaný efekt sa nedostavil. Trieskania vychádzalo dosť aj z mašinky, ktorá mala na starosti elektroniku. Podľa mňa dvojica podporovala Owena skôr morálne. Ten sa z trónu nedal zosadiť ani v ďalších momentoch. In Conflict pôsobila ako film uťatý v prostriedku - zo začiatku hanblivo, potom nádejne, ale bez rozuzlenia napínavej zápletky.
Synthpop is not dead
Synthpop asi naozaj nie je iba prežitkom minulosti, s čerstvými postupmi a husľovým ozvláštnením pôsobí skoro až novátorsky, nebyť spomienok na legendy 80. rokov. Napríklad pocit, že úvod k Song for Five and Six ste už museli kdesi počuť, je neodbytný. Owen je však natoľko vynaliezavý, že vás dokáže presvedčiť o opaku. Asi na tom má veľký podiel modernizmus, s akým pristupuje k zvuku a obohacuje ho efektmi. Husle sú už len čerešničkou, dodávajúcou skladbám melodiku a kvantum pohonných látok.
Fanúšikovia sa v druhej časti vystúpenia dostali do pohybu, niektorí možno aj do tranzu, keďže nákazlivosť tanečnej hudby je všeobecne známa. Jej pozitívum spočívalo v tom, že využitie elektroniky nebolo prehnané ani zvukovo násilné. Preto elektrizujúci záver, mocné činely a nadšenie divákov nemohli nikoho prekvapiť. Hudbu Owena Palletta zvyknú prirovnávať k Björk, ale osobne mi toto prirovnanie napriek určitým paralelám nesedí. Mal by som sa prikloniť k Radiohead? Ani to nie je výstižné. Najlepšie urobíte, ak si jeho alternatívnu verziu violin-synthpopu vypočujete sami na najbližších koncertoch (napríklad 18. júla na Colours of Ostrava) alebo aspoň z internetu.
Zabudol som zmieniť, že na nahrávke In Conflict sa podieľal aj legendárny britský skladateľ Brian Eno, od ktorého sa Pallett podľa jeho vlastných slov pri tejto spolupráci veľa naučil. A tvorivú energiu teraz odovzdáva ďalej na koncertoch. Na ten košický bol zvedavý celkom slušný počet ľudí oceňujúcich kanadskú originalitu, ktorí určite neodchádzali sklamaní.
Pozrite si aj najnovší videoklip Owena Palletta:
Autor: Marek Danko
Foto: Elena Danková
Súvisiaci interpreti: Owen Pallett
