Španielsky festival je nabitý výnimočnými hudobníkmi a stihnúť ich všetkých je nemožné. V nezvyčajne chladnej Barcelone sme pre vás zachytili aspoň časť z odohraných koncertov, okrem iných napríklad Om, Swans, Solange, James Blake, The Knife, Deerhunter alebo Nick Cave and the Bad Seeds.
Festival tradične ponúka niekoľko koncertov v uzavretom Auditoriu, ktoré znásobuje ich atmosféru. Intenzívnym zážitkom tak bolo vystúpenie Mulata Astatke, zakladateľa ethio-jazzu. Kombinácie jazzu a tradičnej étiopskej hudby spolu s latino prvkami tvorili neodolateľnú zmes, ktorá zároveň našincovi predstavila hru na vibrafón v inej polohe ako poznáme od Stroona. Režisér Jim Jarmusch použil Astatkeho hudbu vo svojom filme Broken Flowers, na Primavere však predstavil aj vlastnú hudobnú produkciu. Pod názvom Jozef Van Wissem & Jim Jarmusch x SQÜRL predviedol prevažne inštrumentálne piesne, založené na gitare, raz akustickej, inokedy hlučnej až na hranicu drone. A hoci bol Jarmusch viditeľne rozčarovaný prehlušovaním koncertu produkciou susediaceho stageu, spoločné hranie s Van Wissemom jemu i poslucháčom prináša satisfakciu porovnateľnú s tvorbou filmov.
Radosť starej školy
Čírou radosťou z hrania sršal Shellac, kapela ukotvená v každoročnom lineupe festivalu ako stály a vždy vítaný hosť. Trojica vedená Stevom Albinim hrá priamočiaro a úderne, presne vie, kde sa základnou zostavou gitara-basa-bicie trafiť a svojim punk rockom to natiera nejednej "mladej a drzej" kapele. Albiniho bolo vidieť na pódiu aj ako nadšeného diváka - z backstage sledoval napríklad vystúpenie Om. Kalifornské trio predstavuje iný pohľad na tvrdú hudbu. Spevák a basák Al Cisneros síce vizuálne spĺňa tradičnú predstavu o metale, tomu však vdychuje natoľko experimentálnu podobu, že hypnotické, zvláštne pokojné (!) piesne prinášajú až spirituálny zážitok. Ani hranie za denného svetla neubralo na atmosfére kapele, ktorá poslucháčom skutočne vibruje rovnako ako mantra óm budhistami.
Podobne hlbokým a ešte podstatne temnejším bol koncert Swans. Zo svojho výborného albumu The Seer (2012) síce odohrali iba titulnú pieseň a spolu zahrali len sedem piesní, tie však dokopy aj tak tvorili nezvyčajne dlhý festivalový koncert, ktorý nenechal žiadneho fanúšika neuspokojeného. Vidieť posadnutého Michaela Giru môžete koľkokrát chcete, jeho majstrovský šamanizmus vždy patrí k vrcholným zážitkom. Od To Be Kind až po záverečnú Toussaint Louverture Song tradične hlasný koncert držal pevne za uši a nepustil, až kým Gira nezostal celkom prázdny.
Starú školu svojim spôsobom predstavovali aj Thee Oh Sees, Američania, ktorí hrajú stále s rovnakou radosťou od 90. rokov. Pod pódiom vytvorili skvelú garážovú atmosféru, vrátane prerušenia koncertu, kým sa ochrankári nezačali správať k návštevníkom slušne. Undergroundový punk ako má byť, aj na veľkom pódiu.
Tance popové, post-dubstepové i írske
Primavera však nie je len pre ľudí, ktorým je ľahostajná budúcnosť ich ušných bubienkov a prináša aj výlety do čisto popových vôd. Tento ročník to bola okrem Jessie Ware aj napríklad Solange, známa ako tá hudobne sofistikovanejšia zo sestier Knowlesových. Živý koncert ukázal, že Solange je šikovná interpretka umne vystavaných songov vhodných k letnému festivalovému pohupovaniu sa. V porovnaní s vyleštenou tvorbou Beyoncé sa môže javiť ako lepšia než skutočne je, hlbšie však jej pop pocukrovaný trochou soulu nezaujme.
Príťažlivejšie vyvážený mix toho, čo je in, a osobnej výpovede priniesol James Blake. Pri svojom návrate do Barcelony tentoraz obsadil hlavný stage a rozhodne sa na ňom nestratil. Dráždivé tanečné momenty prekladá intímnymi emóciami, vyťahujúci vokál k pôvabným výškam. Mladý Angličan zahral skladby z nového albumu, ale nevynechal ani známe piesne ako Limit To Your Love a naplno ukázal, že hoci je jeho tvorivý proces analytický a piesne vystavané racionálne, nechýba im srdce.
Tanečným zážitkom s pridanou hodnotou malo byť aj vystúpenie The Knife, ich koncertná show k najnovšiemu albumu však spočíva predovšetkým v performance. Väčšina fanúšikov teda zostala zaskočená množstvom reprodukovanej hudby a tanečných zostáv kapely niekde medzi aerobikom a tradičným írskym tancom. V silnejších momentoch sa dal oceniť koncept veľkolepej, farebnej a trblietavej show, ktorú The Knife pravdepodobne zamýšľali, oprávnené očakávanie však bolo, že hudobníci budú svoje piesne spievať, nie tancovať.
Crowdsurfing s ukecaným publikom
Španielsky festival dáva priestor aj hudobníkom tesne "pred výstrelom" a tento ročník bola jedným zo zaujímavých nových mien anglická kapela Daughter. Jej frontmanka Elena Torna bola úprimne dojatá veľkosťou publika, ktorá na jej indiefolkové piesne prišla. Znie melodicky skoro ako menej výpravná Florence Welsh, ale už čoskoro ju nebude treba k nikomu prirovnávať. S osobnými príbehmi, melancholickými folkovými motívmi a občasným vhodne umiestneným pritvrdením si však na veľké davy pod pódiom bude musieť zvykať. Očarujúco silné pesničky, v ktorých čelí vlastným slabostiam, si to zaslúžia.
Ideálny letný soundtrack sa dal počuť od Adama Greena a Binki Shapiro, dvoch hudobníkov, ktorých v spoločnom projekte spojila záľuba v ikonách rokov 60-tych. Piesne zo spoločnej nahrávky aj sólových projektov odohrali so šarmom sebe vlastným, doplneným o Adamove typické tančeky, ukážku španielčiny a hádzanie sa do davu. Najsilnejšiou devízou však nie je jeho šaškovanie, ale farebné zladenie Greenovho hlasu a vokálu Binki, ktorý môžete poznať z projektu Little Joy či od Becka.
O pozitívnom vzťahu kapiel k festivalu svedčia dve vystúpenia Deerhunter, ktorí po štvrtkovom koncerte ešte v sobotu zaskakovali za zrušených Band of Horses. Ich set ani na druhé počutie nesklamal a pod velením nadaného Bradforda Coxa prehlušil aj obavy publika z ťažkých oblakov zbierajúcich sa nad pobrežím. Vychutnaniu deerhunterovskej psychedélie až do dna bránil skôr typický problém španielskych návštevníkov – neutíchajúca potreba rozprávať sa nehľadiac na dianie na pódiu.
Right down to your soul
Všetko stíchlo až pri vrchole sobotného večera, keď hral Nick Cave and The Bad Seeds, ktorého aktuálny album je výnimočne kvalitný aj v kontexte jeho tvorby. S typickým jemne zvrhlým šarmom si Cave podmanil priestor pod pódiom, častými výletmi na festivalové zábrany, ale aj poetickou silou svojej tvorby. Lyrického barda sprevádzala jeho stará družina, ktorá Nickove vyznania obalila do podstatnej dávky hluku. Živé prevedenie noviniek minimalistických We No Who U R, Jubilee Street a We Real Cool striedali lahôdky zo začiatkov kapely ako Tupelo a The Weeping Song. Cave v trblietavom čiernom obleku je na pódiu vo svojom živle a záverečná Push The Sky Away mala s jeho udýchaným šepotom ešte väčšiu naliehavosť. "It's just rock'n roll, oh, but it gets you right down to your soul!"
Primavera Sound je festival, ktorý sa oplatí zažiť, prináša totiž hustú koncentráciu jedinečných zážitkov. Dobrou správou pre slovenských hudobných fanúšikov je, že viaceré mená z jej tohtoročného lineupu čoskoro uvidíme aj u nás a v okolí. Preview z Barcelony naznačuje, že je na čo sa tešiť.
Autorka: Michaela Kučová
Súvisiaci interpreti: James Blake, Swans
