Prešovský muzikant Edo Klena dokázal počas ostatných 35 rokov napísať a nahrať veľa rôznorodých piesní. Aktuálne vedie formáciu Klenoty, s ktorou vydáva albumy na značke Hev-Het Tune. Zatiaľ posledný s názvom Duša vyšiel v máji, pri tejto príležitosti som hudobníka nedávno vyspovedal v priestoroch košického Kulturparku.


Podľa tvojho roku narodenia odhadujem, že si aktívne začal "budovať socializmus" v polovici 80. rokov. Ako sa ti darilo študovať a s akou prácou si začínal?

Mne sa nepodarilo dosiahnuť vyššie vzdelanie, takže som bol po vojenčine robotník. Ešte pred vojenčinou som kandidoval do KSS, do ktorej ma prijali. Bol som dosť naivný a myslel som si, že strana je sociálna a robí pre ľudí. Potom som sa čudoval, že ľudia na komunistov nadávajú, ale veľmi rýchlo som zistil, prečo. Tak som zo stany vystúpil a to bola v tom čase ojedinelá udalosť, pretože ak vystúpil umelec, napríklad Václav Havel, bralo sa to ako "kavárna", ale ak vystúpil robotník, to bol varovný signál. Malo to svoju váhu, lebo nikto nevedel zdôvodniť, prečo robotník vystúpil z robotníckej strany. Úplne som im narušil systém.

V druhej polovici 80. rokov si už písal piesne, hral koncerty, a pod. V spoločnosti bolo niečo, proti čomu sa dalo protestovať.

Áno, svet bol vtedy čiernobiely. Mal som jasne vytýčené, kto bol ten dobrý a kto zlý. Keď dnes niekto zavesí na Youtube niečo z tej doby, ide z toho strašná naivita. Mal som po dvadsiatke a pri slovenských folkových pesničkároch som mal pocit, že tam chýba spoločensko-politický rozmer. Oveľa viac sa mi páčili Česi, ktorí mali Nohavicu a ten bol ľudovejší. Jeho texty boli priamočiarejšie, bližšie k ľuďom. Tak som sa rozhodol, že to, čo ľudia hovorili v krčmách a poza buky, budem otvorene spievať. Neviem presne, do akej miery sa mi darilo, ale na koncertoch som videl, že tnem do živého. 

Aj preto ťa začali obmedzovať...

To záviselo od prípadu. Napríklad ak som prišiel do Martina, povedali mi, že nemôžem vystúpiť, lebo tam predo mnou boli straníci alebo policajti a neschválili ma. Keby som takto pokračoval a režim by pretrvával, mohol som skončiť vo väzení.

Čo sa takmer aj stalo po tom, ako si v Prešove zbieral podpisy pod petíciu Niekoľko viet.

To už bola pokročilá doba. V Sovietskom zväze nastúpil Gorbačov, takže sme očakávali zmeny, ale v ČSSR sa stále nič nedialo. Keď prišla z Prahy tá petícia, išlo o neškodnú žiadosť o najzákladnejšie uvoľnenia napr. aj v kultúre. Lenže im sa to nepáčilo, niekto ma udal a išiel som pred súd. V máji 1989 ma odsúdili a dostal som podmienku. Našťastie v novembri začala revolúcia, režim padol, takže ma radi veľmi rýchlo oslobodili (smiech).  

Ako pesničkár si mal kontakty na ďalších slovenských folkových umelcov. Ako si spomínaš na Ivana Hoffmana?

Ivan bol moja jediná bratislavská spojka. On išiel skôr náboženskejšou cestou, ako dvojica sme však začali robiť spolu koncerty. Ak šiel na Moravu, vzal ma, ak on išiel na východ, hrali sme spolu. Ako človeka som ho mal rád, pomohol mi, keď som mal súd. Dnes už nie sme v kontakte, ale počul som, že má vyhranené názory.

Bol si členom vtedajšieho združenia Slnovrat?

Nie. Združenie vzniklo v 70. rokoch a nikdy som sa nesnažil pridať k nim. Poznal som niektorých z nich – Miloš Janoušek, Zuzka Homolová, atď. – a dodnes sme kamaráti. No mne sa bratislavský folk zdal veľmi intelektuálny a ja som bol robotník, potreboval som hovoriť svojou rečou. Boli sme na jednej scéne, ale bol som z východu a bol som iný. Dodnes to tak beriem.


Hľadanie seba samého

V skladbe Totalita (na Youtube je pod názvom Vráťte mi totalitu) ironicky spomínaš, že je ti ľúto za bývalým režimom, pretože už vlastne niet proti komu bojovať. Stratilo podľa teba pesničkárske hnutie po revolúcii svoj primárny zmysel?

Ide o iróniu, polohu, ktorú mám rád a môžem si v nej robiť zo seba srandu. Čiže niečo v duchu "mohol som byť veľký disident, druhý Havel, a vy ste mi to revolúciou pokazili" (smiech).

Ako si sa s tým vyrovnal vo svojich ďalších textoch?

Chvíľu mi trvalo, kým som sa znovu našiel, aj kvôli rodine, deťom, práci. Bol tu strašný chaos, do toho prišlo rozdelenie ČSFR, Vladimír Mečiar, atď. Už to nebolo také jednoduché ako predtým. Na druhej strane to bolo očistné, pretože som začal vidieť viac do ľudí. Už tu nebola jasne definovaná deliaca čiara, všetko sa roztrieštilo na milión názorov, pováh, otázok, tém, sporov, a pod. Politici sa snažili byť krásni a viedli pekné reči a ja som sa snažil zistiť, kam patrím. Zlo však zostalo zlom. Páčili sa mi západní pesničkári typu Bruce Springsteen alebo Neil Young, chcel som mať kapelu, rockovejší zvuk. Ťahalo ma to tým smerom.

Vlastne sa ti to aj podarilo, keďže si v 90. rokoch bol členom zoskupenia (Núdzový) Východ, s ktorým si vydal dva albumy. Ako na to spomínaš?

Debut z roku 1997 som nechcel veľmi propagovať. Nepáčil sa mi zvuk a kompozíciu sme si napoly delili s Dušanom Pappom. Mám však rád dvojku z roku 2000, ktorá vyšla cez časopis Watt (riadil ho dnešný šéfredaktor Nového Populáru Martin Chrobák – pozn. red.). Problém bol, že sme nekoncertovali. A keďže bez toho to nejde, kapela sa rozpadla. Túto chybu robím dodnes. Ide o to, že hudbu neberiem ako súťaž alebo prácu. Chcem sa z hudby hlavne radovať a odmietam z nej urobiť biznis plán.     

V jednom rozhovore si uviedol, že "muzika prežije, ale muzikanti to neprežijú, keď nebudú chodiť ľudia – hynie to na malú návštevnosť". Naozaj to bolo v 90. rokoch s koncertmi také biedne?

Táto veta ma vykresľuje ako nenapraviteľného pesimistu, za čo "vďačím" Mišovi Frankovi, pretože som to tak naozaj cítil. V Prešove bolo strašne málo klubov, väčšinou prefajčených, kde ti zhruba povedali, že "ak chcete, tak hrajte". A dnes máš len na Hlavnej ulici asi päť podnikov, v ktorých si môžeš zahrať. Chvalabohu dnes je svet niekde úplne inde. 

Vnímam to podobne, pretože situácia v hudbe na Slovensku sa začala zlepšovať hlavne po roku 2000 – vznikli nezávislé vydavateľstvá, festivaly, kluby, atď. 

V 90. rokoch boli majiteľmi klubov väčšinou zbohatlíci, ktorým to bolo jedno a ani nevedeli, čo chcú. Dnes sú to ľudia, ktorí presne vedia, čo chcú a akú hudbu tam chcú, vedia sa pohybovať v grantoch. I štát, na ktorý nadávame, čímsi prispieva do kultúry, teda do tej klubovej.   

V roku 2001 vzniklo v Košiciach vydavateľstvo Hevhetia, venujúce sa experimentálnej a jazzovej hudbe. Aké boli tvoje prvé kontakty s týmto subjektom, resp. ich sublabelom Hev-Het Tune?

Našťastie ich odnož, vydavateľstvo Hev-Het Tune, venujúce sa menej náročnej hudbe, vzniklo skôr, než som sa obrátil na Jana (Sudzinu, riaditeľa vydavateľstva – pozn. red.). Keď som za ním prišiel, ohrdnutý Šinou zo Slnko Records, s materiálom na album 2005, zaujímalo ma, či si aj on myslí, že je to také obyčajné. Povedal mi, že je to dobré. Našiel som v ňom spriaznenú dušu a sadli sme si aj po ľudskej stránke.   

Znamenal pre teba spomínaný album z roku 2005 novú etapu v kariére?

Ani nie. Skôr išlo o istý predel v tom zmysle, že som mal piesne, chcel som hrať, ale nemal som s kým. Preto je na albume mix hudobníkov, ktorí rôznym spôsobom prispeli k celkovému charakteru hudby. Chcel som skúsiť rôzne veci i experimenty. Sú tam prešovské speváčky, hudobníci z Chiki Liki Tu-a, AMC Tria, a pod. Bola to zábava, ktorá stála hromadu peňazí (smiech).

Predpokladám, že to, čo si zarobil, išlo do muziky.

Áno, platil som všetko z vlastných financií. Až kým som nenašiel sponzorov, ktorým som vďačný. Možno ma aj zachránili od rozvodu, ktovie (smiech).

Aj napriek svojej neochote urobiť z hudby biznis, nerozmýšľal si nad tým, že zarobíš peniaze na muziku tým, že budete brať hrania na rôznych akciách?

Je pekné priniesť si domov z hrania väčšiu sumu peňazí. V letnej sezóne sa všetko orientuje na veľké festivaly a mestské akcie. No mňa neláka, resp. neteší ani jedno, ani druhé. My sme paradoxne hrali najviac na koncertoch s nízkymi honorármi. Práve vtedy sa nám chcelo cestovať, bola tam energia. Potom prišli lepší muzikanti a tí chceli hrať za vyššie sumy, preto nám vypadlo veľa koncertov v menších priestoroch. Tak zase zostali námestia a festivaly. A pri hraní na námestí veľa ľudí nemá ani poňatia o tom, o čom naša hudba je. Vtedy bol jedinou motiváciou honorár a ja som si povedal, že takto to nemôže byť.   

 
Šarišské Klenoty

Prečo majú roky 2006 – 2011 v tvojej diskografii samostatný priečinok? Tuším, že v roku 2017 vydali Hev-het Tune dvoj-CD kompiláciu skladieb z tohto obdobia.

Až v roku 2006 som založil partiu, kde boli Mišo Gál a Miro Sivák. Boli sme trio, niečo ako Katapult, s rockovejším zvukom. Kúpil som si Telecastera a snažil som sa písať ešte jednoduchšie rockové veci. V tom období sme hrali strašne veľa koncertov, ale za celých päť rokov sme nevydali žiadny album. Pritom sme mali široký repertoár. Až v roku 2012 som si povedal, že pôjdeme do košického Klaksónu a nahrali sme niečo viac ako demo, ale nebol to ani oficiálny album – Republika Šariš. Všetko sme nahrali spolu a naraz, čiže skoro ako jazzmani, len 10-krát horší muzikanti (smiech). 

V tom čase ste párkrát hrali aj v košickom Beer House, kde som vás mal možnosť vidieť a potvrdilo sa mi, že prešovskí muzikanti majú v sebe niečo originálne, čo možno súvisí aj s ich láskou a hlbokým vzťahom k hudbe.

Som rád, že to ako Košičan vidíš tak, lebo si myslím to isté, ale ako Prešovčan o tom nesmiem hovoriť (smiech). Už sme o tom špekulovali, či je to našimi hudobnými školami, učiteľmi, výchovou, prepojením muzikantov alebo klubovým životom. Teraz v sobotu si idem zahrať do Libresa, kde som si urobil program, niekedy si pozvem hostí, a pod. Je veľmi príjemné mať takéto zázemie.

Keď už spomínaš hostí, kedysi si mal rozhlasovú reláciu, kam si pozýval menej známych muzikantov.

Ešte za čias, keď robil riaditeľa v prešovskom rádiu Maťo Višňovský z Chiki Liki Tu-a, opýtal sa ma, či nechcem niečo robiť. Tak som si vymyslel reláciu Dobre utajená hudba. Ten názov bol kvôli tomu, že dodnes nechápem, prečo komerčné rádiá presadzujú len veľmi známych umelcov alebo jeden druh hudby. Tak som púšťal veci, ktoré nikto nehral, ale podľa mňa boli dobré. Po čase som zistil, že ak to chcem robiť dobre, je nutné sa dobre pripraviť, vedieť reagovať, a pod. Bola to krátka, ale dobrá skúsenosť.


Ako ste s Klenotmi pokračovali ďalej?

Podobným spôsobom ako Republika Šariš vznikla Láska a Love. Potom som si uvedomil, že to sa dá aj predávať, čiže na ďalšej platni Škaredý deň v Chujave sme si dali viac záležať. Vždy sa snažím nové CD kamsi posunúť, aby to bolo stále lepšie. Či sa mi to darí, už musia posúdiť machri, ktorých je na Slovensku dosť málo. Mne hlavne chýba kritika, ktorá umelca zjazdí pod čiernu zem. Väčšinou sa v médiách objavujú PR články, ktoré robia reklamu alebo propagáciu, čiže len v dobrom.

Zo skúseností viem, že ak niekedy spomeniem v článku niečo negatívne, hudobník to berie osobne.

Ale to by nemal, ak sa niekam chce posunúť. Minimálne by sa nad tým mal zamyslieť. Koniec koncov ide len o subjektívny názor novinára. Myslím si, že potrebujeme rešpektovaných hudobných kritikov. Napríklad si pozriem časopis a tam je v každej recenzii vysoké hodnotenie. Niečo mi tam nesedí. Ide o to, nenarobiť si nepriateľov, lenže to sa míňa účinkom. Rozdielnosť názorov je predsa prirodzená. U filmov z Hollywoodu je to povedzme iné, pretože ak niekto dá americkému filmu jednu hviezdičku, tak sa to tvorcovia nedozvedia a nikto sa neurazí.    

Škaredý deň v Chujave znamenal pokračovanie v Hev-Het Tune, na ďalšom počine Vata je znateľný posun po inštrumentálnej i kompozičnej stránke. Komu vďačíme za takýto progres?

Záleží na tom, s kým hráš. Na Vate som mal nového bubeníka Adama Kaščáka, gitaristu Lukáša Valkučáka a dvoch basgitaristov, Marcela Kokinčáka a Jožka Marcina. Všetci sú lepší muzikanti než ja a počúvajú hudbu, ktorú nevyhľadávam, napr. som s nimi musel v aute počúvať Dream Theater. Pýtal som sa ich, preboha, vy chcete hrať tak strašne veľa tónov? Nuž som zo srandy napísal pieseň Sloha refrén sólo, v ktorej sa mohli "ukázať", no v texte spomínam, že radšej hrajme pekne, "štvorštvrťovo". Aspoň mohli ukázať, že sú naozaj vynikajúci hudobníci. Hocičo som si vymyslel, všetko vedeli zahrať a navyše vymýšľali aranžmány.

Prekvapujúce mohli pre niekoho byť aj tvrdé, moderne ladené riffy.

Snažím sa byť zaujímavý takým normálnym spôsobom. To znamená, že piesne majú byť o niečom a muzika do tanca aj na počúvanie. Nepáči sa mi, že niektoré kapely skončia koncert tak, ako začali. Preto sa snažím ozvláštniť niektoré veci, byť pestrý zvukovo i žánrovo. Elektronika ma však zatiaľ nedobehla, tam ešte nie som (smiech).


S Dušou na správnom mieste

Nebál si sa niekedy, že vaša žánrová nezaraditeľnosť bude kritizovaná?

Pýtal som sa na to známych, ktorí mi povedali, že skladby spája môj hlas. Aj keď pieseň preletí od reggae k niečomu úplne inému, stále tam je nejaký jednotiaci prvok. Nebavilo by ma hrať stále rovnako.  

Asi najčastejšie sa pri vás objavuje škatuľka folk-rock, ale tá mi veľmi nesedí. Vyšiel si síce z folku a máte rockový zvuk, ale ten žánrový záber je veľmi široký...

Máš pravdu, toto označenie asi celkom nesedí. Som pesničkár s rockovou kapelou, ale popík to asi nie je – čiže žiadne dve slohy a refrén, ktorý sa v závere šesťkrát zopakuje.

Ako by si opísal vašu koncertnú aktivitu v "post-covidovom" období?

Spomínal som už to, že nechcem mať hudbu ako prácu a z toho vyplýva, že honoráre z hrania beriem len ako prilepšenie. Čoskoro mám pred dôchodkom a nepotrebujem sa nikam pechoriť. Teraz vidím, že po covide nastal strašný pretlak a muzikanti chcú všade hrať, bijú sa o miesta na festivaloch, a pod. No ja idem len tam, kam ma volajú a kde sa cítim príjemne. V živote je strašne dôležité niektoré veci odmietnuť... Ako človeka ťa to vzpriamuje. Znie to veľmi idealisticky, ale potrebuješ impulzy, aby si si mohol seba viac vážiť. Momentálne u nás prebieha kultúrna vojna a aj názorovo sa treba niekam zaradiť. Nájsť si to svoje a toho sa držať.     

Pri pohľade na tvoje texty mám pocit, že si udržiavaš odstup od súčasnej politickej situácie a skôr tieto veci komentuješ len symbolicky.

Ide o to, že rozbíjať sa na konkrétnostiach je nezmysel. Veľkých tém je naozaj dosť. Navyše doba ukazuje, že pravdu treba hľadať a nie je jednoduché ju vidieť. Snažím sa piesňami vniesť trochu humanizmu medzi ľudí.

Skús uviesť nejaký aktuálny príklad.

Povyšovanie náboženstva na štátnu doktrínu, neslušnosť, netolerantnosť, neochota majority priznať práva menšinám, aby sa im tu lepšie žilo, ľudská hlúposť, vedomé klamanie ľudí aktérmi dezinfoscény, vojna u susedov... To sú témy dnešných dní.

Ako s krátkym odstupom času vnímaš svoj najnovší album Duša?

Ide o aktuálny album, ale pre mňa každá nahrávka prestáva byť nová, keď už je vydaná. Potom už stále idem ďalej a minulosť nechávam za sebou. Skrátka neviem dlho žiť z jedného CD-čka. 

Mám pocit, že toto CD je skôr o návrate k jednoduchším veciam. Myslím, že si tam viac odkryl svoju intímnejšiu polohu. Veľmi dobre to zobrazujú napríklad Zimné prázdniny. Ovplyvnil covid istým spôsobom tvoj spôsob komponovania?

Určite áno, ale neviem presne pomenovať, v čom. Veľa piesní na Duši vzniklo ešte v roku 2019, zvyšok počas pandémie, ale nie je tam veľký vplyv. Na covid som mal nachystaný, resp. ešte chystám album, ktorý by sa mal volať 2020 a mierne by mal nadväzovať na platňu 2005. Nebude to s Klenotmi, budú tam veci z covidového obdobia, ktoré sú ladené ambientnejšie. Hrajú tam ľudia z iných kapiel, používam iba akustickú gitaru, atď. Snáď sa to podarí vydať.


Opíš nám svoje aktuálne aktivity...

V tomto smere som iný než ostatní umelci, pretože momentálne (v lete) nevyvíjam žiadne extra aktivity. Nemám na to chuť ani energiu. Zostrihal som klip na titulnú pieseň nového albumu. A chodím hrať iba tam, kam ma volajú, nikam sa netlačím. S kapelou začneme hrať asi až od septembra.

Niečo podobné opisuješ v skladbe Nevšedný život legendy.

V tom texte ide o narážku na môj osud. Keď celý život žiješ v Prešove, nemáš veľmi šancu na publicitu. Hráš síce 30 rokov, ale dokopy ťa nikto nepozná. Ak sa niečo v spoločnosti stane, niekto si zrazu spomenie, že "veď tu máme nejakého Klenu, to je taký pesničkár, zavolajme ho". A ty prídeš na pódium na námestí, oni o tebe nič nevedia a chcú od teba, aby si zahral Kryla. Darmo im vysvetľujem, že mám vlastné piesne a svoju históriu.

Keď sa stane niečo vážne alebo smutné, volajú mňa, keď je dobre, zavolajú niekoho iného. To je ten slovenský blázinec a nerešpekt, nepoznanie súvislostí. A keď ma moderátor uvedie slovami "prichádza žijúca legenda slovenského folku", vidím na ľuďoch, že ma vidia prvýkrát v živote a čudujú sa, kto som (smiech).


Autor: Marek Danko

Súvisiaci interpreti: Edo Klena & Klenoty