Ostravský festival konajúci sa v industriálnom prostredí hute Dolné Vítkovice ponúkol najväčšie hudobné meno hneď v úvodný deň. Kapelu Sigur Rós mnohí návštevníci považujú za headlinera festivalu. Atmosféra troch zostávajúcich dní bude porovnávaná s tou štvrtkovou.

Štvrtok bol v Ostrave rozohrievacím dňom. Videli sme spojenie balkánskej dychovky, gréckych a tureckých melódií a rytmov v podobe Fanfara Tirana & Transglobal Underground, českú stálicu Tata Bojs, ktorá slávila štvrťstoročie a francúzsku formáciu Irie Révoltés, koketujúcu so ska, rapom a rockom.

Islandskí princovia hudobného žánru post-rock nepriniesli do Ostravy atmosféru Islandu. Namiesto toho vytrhli publikum z českej reality a vzali ich niekam na pomedzie stratosféry. Vo svojom deväťdesiat minútovom programe štyrmi skladbami predstavili novú štúdiovku Kveikur a zvyšných osem vybrali zo starších albumov.

Krásny rock

Pri počúvaní vnímavému divákovi nemohlo ujsť, že ich skladby akokoľvek étericky, pomaly a nepreraziteľne pôsobiace, sú v skutočnosti zložené z tradičných štruktúr. Basgitarista Georg sa spreneveril svojej tradičnej úlohe a namiesto dunivých tónov posúvajúcich dej brázdil po hmatníku a jemnými pohybmi prsta len naznačoval rytmus. Aj spevák Jónsi so svojou gitarou a slákom hral "nerockovo" a namiesto rytmu zdôrazňoval dĺžku tónu. Kontrastne s gitarami pôsobili perkusie, na ktoré sa zvuk kapely najviac spoliehal. Bubeník Orri posadený za zostavou prežíval malú súkromnú vojnu. Spočiatku tiché skladby nežne ošetroval činelmi na ktoré nabaľoval svoj hnev, ktorý v závere vrcholil burácaním. Bubnuje inteligentne, ale pritom veľmi tvrdo a akoby násilne.

Hudba povýšená nad všetkých ľudí

Sigur Rós vizuálne pracovali s tmou viac než so svetlom. Z ich pódiovej prezentácie bolo cítiť, že nepovažujú za dôležité, aby na nich divák hľadel. Traja stáli členovia kapely boli ako-tak viditeľní v popredí pódia, keď hustú tmu prerušili stroboskopy, či odtiene zelenej. Zvyšní zvukoví participanti boli nenápadne skrytí v tme a dyme v pozadí. To, že má kapela na turné dovedna jedenásť členov, ktorí tvoria tak ohromujúci zvuk, by som sa inak ako z debát fanúšikov snáď ani nedozvedel. Tri zboristky, dychová sekcia, sláčiková sekcia, či dvaja perkusionisti. Kapela nepoužila sample na jedinú notu. Sledovať divácku odozvu na tak elektrizujúci koncert bolo nemenej zaujímavé. Všetci sa akoby razom stali jedným, ktorý sa doslova nemo prizerá. Žiadne rozhovory, žiadne presuny, žiadne smartfóny nad hlavami. Kapela svojím prejavom poprela existenciu a umiestnenie publika v čase a priestore. Bol to súkromný koncert pre každého z nás. Niečo, čo zdieľať nemožno. Jediným kontaktom s realitou bolo hlasné prerušenie toku myšlienok v podobe potlesku. Obyčajného pozemského potlesku.

Vokálny alchymista Jónsi

Najvznešenejším bol líder "Šťastnej Ruže", spevácky ekvilibrista Jón Birgisson. V typickej uniforme, ktorú si na pódium oblieka, sa na výkon absolútne sústredil. Ak je jeho hra na gitaru rozvláčna a driemavá, nemožno to povedať o  hlasovom výkone. Snové falsetto tohto muža znelo naprieč celou plochou koncertu. Jónsi má úžasnú hlasovú kondíciu a keďže spieva nezrozumiteľným jazykom, ktorý sám vymyslel, je radno jeho spev vnímať ako ďalší nástroj. V najvypätejších momentoch ohuroval a na chyby nebol žiaden priestor. Na druhej strane s publikom nekomunikoval a podobne ako my, aj on bol na pódiu úplne sám pre seba. Úsmevné bolo, keď pri piesni Hoppípolla, keď prvýkrát odložil slák a hral "normálne" na gitaru, v jednom momente akoby precitol a pohliadol na publikum. Akoby sa prebudil. Ak by ste si aj hudbu Sigur Rós pustili, nedoceníte ich. Možno po pár posluchoch. Takáto hudba sa musí prežiť naživo. Môj prvý kontakt s kapelou sa vďaka živému prevedeniu stal nezabudnuteľným.

Koncertný playlist Sigur Rós:

1. Yfirborð
2. Brennisteinn
3. Glósóli
4. Sæglópur
5. Hrafntinna
6. Varúð
7. Hoppípolla
8. Með Blóðnasir
9. Kveikur
10. Festival
11. Popplagið

Autor: Adrián Kozák
Foto: Zdenko Hanout

Súvisiaci interpreti: Sigur Rós