Agáta

V tú noc, som sám so svojou flašou, smútil za tou jej krásou,
na to čo život raz a navždy vzal,
Spitý som blúdil nočnou tmou, v spomienkach stále sňou,
tak ako básnik s Eleonorou,

Až tam, kde pokoj nájde večný, som uťahaný z cesty,
lahol si na múr chladený smrťou,
Keď vtom, polnočné zvony zmĺkli, z hrobov povstali mŕtvy,
a začali tu tancovať somnou.


V ten čas, v mrazivom rytme smrti, smiali sa všetci mrtvi,
tanec bol pre mňa desivou chvíľou,
Len hrob, sám zarastený v tráve, bol tichý ako stále,
vždy ked som prišiel za svojou milou.

Až deň, začal trhať noc jasnú zbadal som jej tvár krásnu,
no v ceste k nej stál nenásytný tieň,po tom, čo zobral
mi nie z mála, za život mi však stála, som odišiel tam kde
sňou ostanem