Dežo Ursiny

Malá nočná múrka,
rodná sestra moja,
pod bdelými tykadlami temnooká,
napoly zahalená a napoly nahá
pulzujúca prelietavá
riava číchsi temných ciest,
zlej sa v divú mocnú rieku
a spoznaj si svoju silu
a vypočuj svojho brata,
čo ti lôžko z nehy stelie.

Stúľ sa doň a vzdychni si v ňom,
vzkries ho a rýchlo s ním leť
tou vášnivo snivou krvou,
čo ti dravo prúdi srdcom
až do vnútra temných hlbín
tam uprostred tvojich očí,
tam uprostred tvojej hlavy,
kde v bezodnom tichu noci
padá na nás bez ustania
nezrodený, nehynúci
nemý sneh a živý jas,
čo vrastá do našich duší
horiacich spolu nemo
jediným jasným ohňom
žiariac na svoj vlastný zrod
a žiariac na svoj vlastný skon.

A stále je naše len to,
čo nám nepatrí a svietime si
na smrť ako na život.
To, čo nám práve nepatrí,
klenie náš biely chrám,
celý náš rodný dom.

Celý náš šíry dom –
a v ňom my, sestrička moja,
malá nočná múrka,
pod živými tykadlami modrooká,
zo všetkých strán okrídlená,
celkom nahá, priezračná a milovaná,
riava číchsi modrých snov –
žiarivá, živá a večne snivá prázdnota,
bez slov spriadaná sestrou múrkou
a bratom pavúkom.