Janais

Dohrali všetky ódy. Patrí sa takto rozísť?
Preliate obe čaše – čas potopy.
Jak skamenelé duše, keď žijú časy krušné,
staviame barikády a zákopy.

Zostali iba smeti, my nemí, neodetí
ničíme vlčie maky tak bezbranné.
Zostala iba bieda, ja bezútešne bledá
vyzerám lúče slnka, nech svietia aj mne.

R:
Zdá sa, že utekám po tŕňoch, po bodľačí
za tebou. Mne nepostačí pohľad tvoj a dotyk rúk jediný.
Za tebou utekám po ružiach, po záhone, spočinúť túžim v tvojom lone.
Nič netušíš a ja bledý svet viním.

Duša moja doslova trpí ako Jóbova.
Bremeno toľkých rokov, nech ťa viac niet.
Len bázeň pred tým všetkým, čo bolo sväté predtým,
mi nedovolí prekliať môj bledý svet.

Záchrana vylúčená. Vzdávam sa slabá žena.
No večnosť nie je dlhá a temná snáď,
jak tieto dni a roky, keď nečuť tvoje kroky.
Slobodu vymodlenú vráť.