Kolowrat

len vyjdeš z domu a smiech ťa v chrbte mrazí
a ty im dáš čo chcú, keď vyplazíš im jazyk
sú radi, lebo chcú vedieť čo ti vadí

to sa ti smejú pre oranžovú pusu
a sponky vo vlasoch, tú trochu izbového vkusu
zo sídliska, čo sa pozlátkami blýska

kašli na tých chlapcov, čo ťa z nich bolí hlava
nasadneš do briky a oni
budú ti mávať
keď pôjdeš okolo
zívneš a hotovo
už nie si malá
prečo pcháš nos len kam sa nezmestí
čo je to za vrtoch, že ťa tak láka
sledovať chlapa, v tejto diere na predmestí

maľuje gýče pre ľudí z vidieka
v predsieni mačky, za domom vinica
sudy a pivnica a čas pomaly uteká

nevieš čo si o tom myslieť a tak veľmi si sa bála
veci veľké okolo sa mihnú
z nenadála
a utekať už niet kam
práve tieto búrky z tepla
z teba urobia človeka

tie oči, tie si viac nespletieš už s nikým
keď na ceste k nim pred teba sypú kryštáliky
láska, tá rozdá kráľovstvo i lúze

a kvety, kvety tie patria ženám
veď iné bytosti ich ani neocenia
ak padnú, tak aspoň kde to menej bolí

tak kašli na tých chlapcov
čo ťa z nich bolí hlava
nasadneš do briky a oni
budú ti mávať
keď pôjdeš okolo
zívneš a hotovo
už nie si malá

cháp ma
ja fandím hrám ako táto a ty ich hrávaš
bez siete po lane kráčať keď nevieš kam až...

text: Rusnák
hudba: Lorko