Metalinda

Lúčenie
tak často nás mrzí
tesný náklaďák
na popravu putujú

lúčenie
tráva rosou slzí
výťah do nebies
je už zase pripravený

mláďatá
zbytočne tak plačú
zákon prírody
na tom už nič nezmení

zvieratá
v úzkosti sa trasú
nože sú nabrúsené
na to čo im je súdené

ony to cítia
keď sa ich koniec blíži
ony to cítia
ako každý z nás

mláďatá
za nimi ich matky
po jednom bodnutí
padajú na kolená

zvieratá
ich výlet je tak krátky
guľka v tele od ľudí
zle sa na to pozerá

aj ony vždy cítia
keď sa ich koniec blíži
tie nemé tváre
sa v nás vyznajú, vyznajú

aj ony vždy cítia
keď sa smrť ku nim blíži
vždy sa tak zvláštne
na nás dívajú, dívajú

aj ony vždy cítia
keď sa ich koniec blíži
tie nemé tváre
sa v nás vyznajú, vyznajú

aj ony vždy cítia
keď sa smrť ku nim blíži
vždy sa tak zvláštne
na nás dívajú, dívajú

aj ony to citia
ked sa ich koniec blizi
ony to cita
ako kazdy z nas

ony to cítia
keď sa smrť ku nim blíži
ony to cítia
ako každý z nás