Keby ho 2. mája 1995 neskolila zákerná choroba, mal by dnes 67 rokov. Jeho tvorba v tunajších intenciách ovplyvnila nazeranie na rockovú hudbu do miery, ktorú žánrovou všestrannosťou mohol prevýšiť snáď len Marián Varga. Pokúsili sme sa zozbierať postrehy o tomto nevšednom mužovi z rôznych prostredí a generácií.
Pred šiestimi rokmi, keď som prvýkrát písal článok o Ursinym, som začal svoje rozjímanie rovnakým citátom. Odvtedy sa nič nezmenilo. Ani po takom dlhom čase som nenašiel vhodnejší citát. Snažím sa vybaviť si, kto ho na adresu Deža vyslovil, ale pamäť je krátka. Snáď sa dotyčný autor neurazí, že som ho neuviedol ako autora.
O živote jedného zo zakladateľov modernej populárnej hudby na Slovensku sa netreba obzvlášť rozpisovať. Stačí si prečítať knihu Mariána Jaslovského Pevniny a vrchy (1997, dostupná na stiahnutie na webe autora), dokument Petra Krištúfka Momentky (2008) alebo internetové zdroje, uvádzajúce diskografiu a filmografiu. Preto spomeňme len naozajstné míľniky. Rok narodenia: 1947, hudobné začiatky absolvoval s kapelami Fontána, Beatmen a Soulmen v 60-tych rokoch, kedy postupne prešiel od kopírovania zahraničných vzorov k vlastnému rukopisu. Dežo (r)o(z)pustil Beatmen, pretože vraj príliš okato napodobňovali Beatles, pritom podľa jeho slov tí boli nenapodobiteľní. Soulmen dali svetu oficiálne iba štyri skladby, takže o začiatku vrcholnej éry Dežovej tvorby môžeme hovoriť až od 70-tych rokov.
Rocker bez bázne a hany
Dežo Ursiny rozdelil svoj pracovný život na dve časti - hudobnú a filmovú. Po plnohodnotnom hudobnom debute Provisorium z roku 1973 prišla práca na filmoch, ktorými sa čiastočne naplnili jeho ambície. K hudbe sa vrátil v roku 1978, ale už bez anglických textov. Tie nahradili slovenské básne Ivana Štrpku, objavujúce sa na platniach až do konca Dežovej kariéry. Štrpka neskôr dostával ponuky písať aj pre iných hudobníkov, no odmietol. "Ponuky som dostával aj od českých muzikantov, no nechcel som sa do toho hrnúť. Považoval som prácu s Dežom za príležitosť a necítil som potrebu šíriť to nejako ďalej. Nehľadal som žiadneho hudobníka, ktorý by bol 'môj', ja nie som taký textár, ktorý by robil na hudbu. My sme to mali opačne, pretože moje napísané texty zhudobňoval Dežo."
Je diskutabilné, či boli 80-te roky stvorené pre rockovú hudbu, keďže tá po zvukovej a vyjadrovacej stránke podľahla vážnym zmenám. A neobišlo to ani Ursinyho. Napriek tomu sú jeho platne z 80-tych rokov brilantné. Vkus väčšiny Slovenska určovali odlišní interpreti, no hŕstke obyvateľstva u nás hrali z gramofónu Zelená (1986) či Na ceste domov (1987), Čechov nevynímajúc. "Každé jméno tedy představuje jinou životní epochu, jiný kontext, jinou 'trvanlivost'. Deža Ursinyho doceňuji stále víc, protože podobných spojení hudby s textem zažije člověk jen několik za život a z Na ceste domov nebo Tisíc izieb mi dodnes běhá mráz po zádech," uvádza po rokoch český publicista mladšej generácie Petr Frinta.
Ohlasy na Ursinyho osobu sú však rôznorodé. Skladateľovi Vladimírovi Godárovi na Ursinym prekážalo striktné obmedzovanie na rockovú hudbu. "Skôr som sa mu vyhýbal, aj keď isté pokusy o kontakt z jeho strany tu boli. No on sa nikdy nepokúsil vykročiť mimo oblasť rocku, možno mal z inej hudby zvláštny druh mindráku. Ľudia zo sveta vážnej hudby boli preňho skôr smiešni. Tým nechcem hodnotiť jeho dielo, hovorím len o východisku jeho tvorby," uviedol Godár minulý rok v rozhovore pre Hudba.sk.
O rakovine a (slepej) nádeji
Dežovi v roku 1989 diagnostikovali rakovinu ústnej dutiny. Ako píše vo svojom článku Matúš Ritomský, kde porovnáva podobný prístup Stevea Jobsa a Ursinyho k tradičnej liečbe, hudobník sa najprv podrobil operácii a chemoterapii, neskôr sa však rozhodol klasickú terapiu prerušiť a vybral sa cestou alternatívnych spôsobov liečby. V jeho prípade to bola predovšetkým makrobiotická strava, dlhodobé hladovanie, ale aj celková zmena životného štýlu. Inšpirovaný vlastnou skúsenosťou sa rozhodol o alternatívnych spôsoboch liečenia rakoviny natočiť dokumentárny film s názvom "O rakovine a nádeji". Rozhodnutie spoľahnúť sa výlučne na alternatívne spôsoby liečby nezmenil ani keď sa u neho v roku 1994 objavila recidíva ochorenia.
Pavel Daněk, ktorý spolu s Dežom Ursinym nahrával a produkoval viacero albumov, sa k tomu vyjadril v knihe Mariana Jaslovského Pevniny a vrchy: "Jeho zdravotný stav sa veľmi rýchlo zhoršoval, ale s obrovskou silou vyskúšal všetky možnosti okrem jednej jedinej - odmietol sa dať liečiť medicínsky, podstúpiť operáciu, ožarovanie a tak ďalej. Vyskúšal všetko - bol na Filipínach, v Bulharsku, navštívil všetkých prírodných liečiteľov, podstúpil 40-dňovú hladovku."
Napriek všetkým návštevám liečiteľov a pokusom o alternatívne spôsoby terapie Dežo Ursiny v roku 1995 rakovine podľahol. Ivan Štrpka v spomenutej knihe vysvetľuje odmietanie klasickej medicíny tým, že sa "jednoducho nechcel nechať degradovať na pasívnu obeť zákrokov, postupného umŕtvovania organizmu". Muzikantova žena Soňa Ursinyová, lekárka, k tomu povedala: "Je mi to hrozne ľúto, lebo ešte dnes mohol žiť." Podľa iných názorov sa mohol vyliečiť obmedzením konzumácie alkoholu.
Ovplyvnil hudobné osobnosti aj publicistov
V 90-tych rokoch mal možnosť s Dežom spolupracovať jeden z popredných slovenských gitaristov Andrej Šeban. "Bol jedným z tých ľudí, ktorých som na ceste životom stretol a ktorí ma ovplyvnili. V jeho prípade to bol fantastický zážitok. Naživo išlo o album Do tla (1991), k nemu to boli dva koncerty, na ten si spomínam veľmi intenzívne. Potom sme nahrali dvojalbum Ten istý tanec (1992), ktorý sme však naživo nikdy nehrali a naposledy sme točili Príbeh. K nemu sme odohrali koncerty v Žiline a v Prahe, to bolo v zime 1994, v Bratislave sme ho naživo ani nehrali. A na jar Deža už nebolo."
Na sklonku života s Ursinym spolupracoval aj Oskar Rózsa, ktorého o 27 rokov starší muzikant podľa jeho slov nenaučil nič, no napriek tomu mu dal veľmi veľa. "Nestihol ma učiť, lebo sme sa poznali veľmi krátko. Ale on mi urobil taký ten satori efekt - je to švihnutie palicou, keď to nečakáš, a zrazu ťa osvieti. Prišiel som v tom čase do kontextu Deža Ursinyho a jeho tvorby, estetiky a úžasnej vycibrenej výpovede v poslednom období jeho života, ako devätnásťročný skade ruka - skade noha, ktorý hrával všelijakú muziku, aj v divadle GUnaGu, aj punk s Marekom Brezovským, aj v orchestri... Ale bol som na začiatku 'profi' kariéry, nemal som skúsenosti. A zrazu som bol nútený prispôsobiť sa kontextu, ktorý bol nad moju úroveň. A to mi veľmi pomohlo, lebo som to musel urobiť hneď a náhle počas samotného nahrávania. Čiže dal mi veľa. Posunul ma o dimenziu vyššie," priznal Oskar v rozhovore pre Hudba.sk.
Podobne sa vyjadril aj Ursinyho generačný súputník Fedor Frešo, ktorý s ním začínal v spomínanej kapele Soulmen. "Práve túto éru vnímam ako moju vstupenku do profesionálneho sveta hudby. Veľa som sa tam naučil a na tie časy rád spomínam. Som pyšný na fakt, že som tiež 'ten, čo hrával s Dežom'," hovorí basgitarista, ktorého meno sa spája aj s kapelami Prúdy, Collegium Musicum a Fermata. Tvorbu "soulmanov" pripomenie so skupinou The Badge na dnešnom špeciálnom koncerte vo Zvolene, kde budú na Deža Ursiniho spomínať aj Laco Lučenič s kapelou, Pavol Hammel s gitaristom Jurajom Burianom a pesničkárka Soňa Horňáková.
Oslovili sme aj pamätníka, ktorý Dežovu tvorbu sledoval takmer od začiatku. Ide o pôvodom českého básnika a publicistu Jiřího Trávníčka, ktorý dlhé roky žije v Košiciach a považuje sa za bývalého a súčasného disidenta. "Když tanky přijely (1968), bylo mi 15 a půl, bydlel jsem na Moravě a poslouchal na svazarmovském kotoučáku domácí hudbu a fůry muziky cizí. A vůbec hudbu Beatmen a Solumen jsem poznal až moc později, zas z pásků od teď už slovenských kamarádů. Co jsem ale už nepromeškal, byla první supraphonská LP deska Provisorium (1973), kterou mám mezi zbytky svých vinylů doma dodnes. Jasně, že jsem kupoval všechna LP, která mu od Pevniny detstva (1978) až do převratu vycházela a vyšla. Přesto z pohledu přes všechny desky mám nejraději to jeho geniální období první, do pražské nahrávky Provizoria (1972), protože je to pro mne absolutní vrchol bigbítu československého!"
S hudbou a textami mal problémy, pomáhal aj Feldek
Je ťažké hovoriť o tom, aký by bol Dežo dnes a čomu by sa venoval. "Protože jsem dlouho ctil a obdivoval Juraja Jakubiska, tak vím, že mu složil hudbu do taky geniálního Bubeníka červeného kríža (1977), která nádherně souzní s Jakubiskovým obrazem. Možná by byl Dežo filmovým režisérem a hudbě dal vale. Nebo by u ní zůstal a byl stejně dobrý, jako tenkrát (1965-1995). Dokážu si ho představit, že by byl na Slovensku to, co je Vláďa Mišík v Čechách - solidním a výborným muzikantem - určitě by se nevydal cestami popřevratového Olympicu. Jistě, chybí, moc chybí, nejen mě, takováto osobnost. Ti nejlepší se nám v šanc vydávají víc a asi proto dřív odcházejí..." uzatvára vyčerpávajúcu odpoveď Jiří Trávníček.
Opačným extrémom je odpoveď Ivana Štrpku, ktorému som nedávno položil otázku, aké boli jeho pocity bezprostredne po tom, ako sa dozvedel o jeho smrti. "Nedokážem o tom hovoriť. Ani dnes. Môj román Rukojemník to asi môže iba potvrdiť." Iné je, keď sa Ivana opýtate na historky z nahrávania v tom čase problémových platní. "Pri nahrávaní nám povedali, choďte domov. Mali sme na tri dni objednané štúdio, všetko pripravené, no oni stále tvrdili, nemôžete nahrať takéto texty a hudbu, choďte do čerta. Vyriešilo sa to tak, že Jaro Filip išiel za Feldekom, ktorý sedel v komisii pre umeleckú stránku textov. Ten napísal posudok, že to pripomína nejakého indického básnika. Milan Vašica, redaktor, to potom strčil kamsi do dodatkov a za tri dni sme platňu nahrali. Na vylisovanie sa čakalo trištvrte roka, ale bol to krásny pocit. Mali sme svoj okruh fanúšikov a v podstate ich máme dodnes."
Dežove pesničky žijú ďalej svojím životom
Kubo Ursiny, Dežov a Sonin syn, narodený v roku 1977, sa paralelám s otcom nevyhol. Pred rokmi mu Andrej Šeban v piesni Odkaz "navrhol" oživiť a naspievať otcove pesničky. V roku 2011 dal Kubo dokopy tribute formáciu Provisorium, kde je priestor vyhradený Dežovej hudbe. Na margo nej sa pre denník SME vyjadril: "Spätne si myslím, že som ju mal niekde v sebe, kam si možno ani sám nedovidím, absolútne zažitú. Niekde v podvedomí, v detstve, keď sa otcova hudba púšťala doma a na návštevách, keď sa nahrával Modrý vrch. Tam vyviera ten pramienok, na ktorý sa to začalo nabaľovať." Viac o svojom otcovi a hraní jeho pesničiek porozprával aj v našom rozhovore.
Jakub doma okrem iných pozostalostí po otcovi našiel demo nahrávku Deža a Jara Filipa k muzikálu Peter a Lucia, ktorý kedysi vznikol v tíme Štrasser - Vášová - Ursiny. Život mu vdýchli na bratislavskej Malej scéne režisér Antona Korenči s kapelou Talent Transport. "Pre mňa znamenal veľa. V 80-tych rokoch patril k ťahúňom pôvodnej slovenskej tvorby. Je to podstatná osobnosť, jeho hudba má výpoveď. Vzhľadom k veku som s ním nemohol spolupracovať, ale robili sme s jeho skladbami v muzikáli Peter a Lucia. Bol to jeden z mojich splnených snov, nečakal som, že sa takýmto spôsobom dostanem do kontaktu s jeho pesničkami. Myslím, že sme sa toho zhostili tak, že výsledok je fajn. A raz sme Dežove skladby hrali na jednom festivale. Máme ich nacvičené a dokonca aj nahraté na rôznych médiách, takže zostávajú v našom talóne a keď sa raz naskytne príležitosť, určite ich zahráme," vyjadril sa k významnej udalosti bubeník formácie Marián Slávka.
Písať o umelcoch Dežovho formátu je náročné, pretože bol osobnostne i hudobne pochopený iba povrchne a zrejme nikomu sa nepodarilo dostať pod metafyzickú podstatu jeho hudby či značne introvertnú povahu. Táto spomienka pri príležitosti 20. výročia Ursinyho smrti je však len "pilotnou časťou" plánovanej série článkov, v ktorej vám v blízkej budúcnosti prinesieme hudobný rozbor jednotlivých období jeho tvorby.
Aktualizácia (november 2015): Tu sú všetky tri diely sľubenej série aj článok o spomienkovom koncerte v Starej tržnici.
70. roky Deža Ursinyho: Svojbytný art rock, ktorý mohol konkurovať zahraničiu
80. roky Deža Ursinyho: Od zadumanosti k väčšej zrozumiteľnosti a späť
Hudba Deža Ursinyho v 90. rokoch bola alternatívou k všetkému, čo tu vzniklo
Lekcia Ursiny: Večer v Starej tržnici bol dôstojnou poctou hudobnému géniovi
Pozrite si krátky dokument o Dežovi Ursinym, jeho talente, povahe a prínose pre slovenskú hudbu zo seriálu Big Bít (1998).
Autor: Marek Danko
Foto: archív
Súvisiaci interpreti: Dežo Ursiny
