Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Skladateľ Vladimír Godár: "Nie je len jediná správna hudba"

Skladateľ Vladimír Godár: "Nie je len jediná správna hudba"

11.12.2014 - 12:00 | Marek Danko

Patrí k najdôležitejším skladateľom súčasnej slovenskej hudby. I preto si ho Košičania uctili koncertom, kde odznel výber jeho skladieb. Oslovili sme ho a dozvedeli sa, že má stále výborný prehľad, usilovne pracuje, hudbu k filmom točil ako keby mimochodom, a tiež nám v rozhovore potvrdil, že neexistuje len jediná správna hudba.


Vaše CD Mater s Ivou Bittovou patrí medzi najpozoruhodnejšie albumy, aké sa na Slovensku v 21. storočí objavili. Považujete ho aj vy za svoje "opus magnum"?  

Za "opus magnum" určite nie. Platňa však vznikala za veľmi šťastných okolností – mali sme pár koncertov a potom sme ju mohli nahrávať s odstupom času. Nahrávanie prebiehalo v šťastnej pohode, v podstate sme to celé nahrali za jeden deň. Bolo to usadené, nebolo to prehraté, nebolo to ani zabudnuté. Výsledku napomohlo i to, že som nahrával s ľuďmi, ktorých považujem za priateľov a máme spolu dobré vzťahy.  

Ak by ste ešte mali možnosť spolupracovať s nejakým umelcom, koho by ste si zvolili?  

Nad tým som nerozmýšľal. Väčšinou pracujem s ľuďmi, s ktorými sa už dlhší čas poznám. Mám problém robiť s tými, s ktorými sa nepoznám. Táto bariéra sa zväčšuje s vekom. Keby som bol mladší, tak by mi to asi nevadilo. Najradšej pracujem s ľuďmi, ktorí majú osvojených viacero hudobných svetov, napríklad Peter Breiner. Alebo s muzikantmi, ktorí sa zaoberajú hraním starej hudby (spolupracovali sme pri Mater), čiže s muzikantmi hnutia "early music", alebo aj takými, čo majú rockovú skúsenosť.    

Ivan Buffa v nedávnom rozhovore povedal, že v Košiciach je len hŕstka skladateľov, ktorí si môžu v pokoji komponovať, zatiaľčo v Bratislave je stovka skladateľov, ktorí si šliapu na päty a vzájomne súperia. Do akej miery sa s týmto názorom stotožňujete?  

Je v tom kus pravdy, lebo ak si zoberieme napríklad barokové obdobie, keď v Lipsku zomrel skladateľ Johann Kuhnau, bol vyhlásený konkurz a na uvoľnené miesto nastúpil Johann Sebastian Bach, ktorý bol v meste jediným skladateľom až do svojej smrti. Pritom mal strašne veľa práce, bol zodpovedný za hudbu pre štyri lipské kostoly i za rôzne predmety v škole. Problém prílišnej kumulácie skladateľov tam nevznikol. Väčší problém ale dnes predstavuje malá príprava skladateľov pre rozmanité profesné výkony. Dominuje tzv. vážna hudba a obchádzajú sa iné tváre hudby. Tak vzniká ten optický dojem, že ich je strašne veľa, pohybujú sa v tom istom priestore a zväčša sú odkázaní na štátne inštitúcie.

Kvalita sa nepremieta do životnosti

Myslíte si, že je možné, aby sa na Slovensku skladateľ uživil iba komponovaním hudby?  

Myslím si, že nie, ale netreba to vnímať ako negatívum. Ja som si pre seba ponechal ten luxus, že hudbu môžem robiť, ale nemusím.

V čom tkvie podľa Vás príčina toho, že dnes sa skladby komponujú prevažne na objednávku, zaznejú na nejakom prestížnom festivale a potom o nich už nikdy nepočuť?  

Bohužiaľ, azda je to náš spôsob existencie. Horšie je, že to nijako nesúvisí s konkrétnym výsledkom, keďže aj menej kvalitné skladby majú rovnaký priestor ako tie, ktoré si získali okamžitú pozornosť. Kvalita sa nepremieta do životnosti a to je na tom možno smutné.

Ste aj Vy oslovovaný podobným spôsobom?  

Dnes už nie som spoľahlivá adresa pre objednávky. Lepšie sa cítim, ak si sám vyberiem, čo chcem robiť a potom spolupracujem s ďalšími ľuďmi a nejakú spoločnú príležitosť si nájdeme.    

Neohrozuje Vás takýto prístup existenčne?  

Nikdy v živote som nebol závislý od toho, koľko a akej hudby napíšem. Mňa živia iné veci.  

Ako by sa podľa Vás dala zlepšiť poslucháčska gramotnosť ľudí, navštevujúcich koncerty vážnej hudby? Má sa ľuďom počúvanie zjednodušovať alebo naopak klásť na nich vyššie nároky?

Organizovaniu hudby sa venujú najmä štátne inštitúcie a – povedzme – fanatickí jedinci. Úroveň pestovania hudby v štátnych inštitúciách závisí od záujmu štátnych zamestnancov, čo je niekedy pohromou pre hudbu; u fanatikov závisí zasa od ich osobného vkusu. Pre mňa ako skladateľa najviac urobil Pavol Maruščák, ktorý v skutočnosti neštudoval hudbu, ale chémiu a neskôr sa začal zaoberať organizovaním koncertov, nahrávaním a vydávaním. Je to jeho druhé ja, nie je tu "profesionálom", ale jeho nadšenie a dnes už aj dlhoročné skúseností vytvoril kredit značiek Dr. Horák a Pavian Records. Keby nebolo Maruščáka, o Mater by dnes sotva niekto počul. Nešlo teda o žiadnu štátnu organizáciu, ale o inžiniera chémie zo Stropkova. Možno je to paradox alebo iba logika dnešnej doby. Azda by bolo riešením, keby sa aj v štátnych inštitúciách zamestnávali ľudia s láskou k hudbe.  

Neuvažovali ste nad tým, že niečo podobné ako Mater skomponujete znovu?  

Skôr nie. Osobne mám radšej druhé CDčko, Querela Pacis, ktoré vyšlo tiež u Pavla Maruščáka v jeho Pavian Records. Tu som mal viac času na premyslenie celku. Nahrávka nemala taký ohlas, azda preto, lebo nebola spojená s menom Ivy Bittovej.

V opise Vašej najnovšej publikácie De Musica som sa dočítal, že v nej obchádzate tradičné rétorické figúry a namiesto toho pracujete s rétorikou ako komplexom. V čom spočíva prínos takéhoto postupu?  

Publikácia sa venuje mimohudobným súvislostiam hudby v historickom čase. Skúma priemet matematiky, literárnej prítomnosti i rétoriky na hudbu. Zaoberám sa tým, do akej miery tieto disciplíny ovplyvnili hudbu, ktorá sa rozhodla s nimi koexistovať. Spomínaný historický čas znamená európsky stredovek, renesanciu a barok. Do novšej doby som nevstupoval.

Nikdy som nemal ambíciu skladať filmovú hudbu

Nedávno ste prebrali cenu Pavla Straussa. Aké pocity ste pri tejto príležitosti prežívali?  

Pocit som mal dobrý. Pán Pavol Strauss zostal v spoločenskej pamäti ako dobrý človek. Bol ľudský, odborne zdatný lekár, navyše aj integrovaný literát-humanista. Nebol teda literátom, podliehajúcim aktuálnemu času, ktorý jedných vyzdvihoval a iných gumoval. Predstavoval veľmi integrovanú osobnosť v oblasti medicíny i kultúry. Mal som radosť, že moje meno bolo spojené s jeho osobnosťou.

Obišiel Vás vplyv Petra Hapku v oblasti filmovej hudby?  

Nedefinujem sa ako filmový skladateľ. Nechcem povedať, že to bola náhoda, že som sa ním stal, ale tých ľudí, s ktorými som bol schopný pracovať na tej hŕstke filmov, je stále menej. Nie som ani vyhľadávaný filmový skladateľ. Dnes mi napokon ostal iba Martin Šulík. Nikdy som nemal ambíciu stať sa skladateľom filmovej hudby, skôr som sa tomu vyhýbal. Nie zriedkavo som robil s režisérmi, s ktorými sme si nerozumeli a spolupráca skončila ako katastrofa.

Aké máte skúsenosti s ľuďmi z rockovej branže? Zoberme si napríklad Mariána Vargu a Deža Ursinyho.  

Porozumieť si s Mariánom Vargom som nikdy nemal problém, pretože on je mimoriadne hudobne vzdelaný a hudba je preňho otvorený svet. V oblasti vážnej hudby je fanatikom. Dežovi Ursinymu som sa skôr vyhýbal, aj keď z jeho strany isté pokusy o kontakt boli. Ursiny sa nikdy nepokúsil vykročiť mimo oblasť rocku, možno mal z inej hudby zvláštny druh mindráku. Ľudia zo sveta vážnej hudby boli preňho skôr smiešni. Pozor, tým nechcem hodnotiť jeho dielo. Hovorím len o východisku jeho tvorby.  

A ovplyvnil Vás rockový štýl komponovania?  

Mám rád veľmi veľa rockovej hudby. V tejto oblasti sú ľudia, ktorí ma ovplyvnili či už priamo–hudobne alebo trebárs nepriamo–spôsobom myslenia. Veľký vplyv mali na mňa Peter Gabriel alebo Sting, nešlo však o konkrétne skladby, ale o ich spôsob chápania či robenia hudby. Myslím si, že patria k najvýznamnejším osobnostiam svetovej kultúry. Uvedomili si, že na zemeguli koexistuje množstva kultúrnych i hudobných identít, že globálna hudba nemôže vychádzať z jediného východiska, ale z viacerých. A tak volali k spolupráci ľudí, ktorým boli tieto rozmanité spôsoby vyjadrovania vlastné. Podobný spôsob myslenia s rôznymi východiskami charakterizuje krátku, no slnečnú kariéru The Beatles – po celé šesťdesiate roky neexistovala pre nich oblasť hudby, do ktorej by nevstúpili, táto prechádzka rôznymi hudbami bola ich božskou hrou. Iné kapely z Liverpoolu – napríklad The Searchers či Gerry and The Pacemakers – boli rovnako dobré ako oni, ale svet iných hudieb bol pre nich uzavretý. The Beatles otvárali každým svojim počinom ďalšie dvere; chceli sa pozrieť, ako to vyzerá tam za nimi. Vlastne  nám všetkým povedali, že hudba je extrémne zaujímavá, tak ako sú zaujímaví rôzni ľudia, ktorí ju robia. Ich enormný úspech spôsobil, že sme si to mohli uvedomiť všetci. Nie je len jediná správna hudba, ale množstvo hudieb a kultúr, ktoré sa chcú identifikovať a vyslovovať a majú na to plné právo.  

A naopak, primäla podľa Vás popularita Collegium Musicum ľudí k tomu, aby začali viac počúvať vážnu hudbu?  

Marián mal určite veľký vplyv na ľudí, ktorí zažili rok 1968, normalizačné oklieštenie kultúry aj osemdesiate roky, keď sa z neho postupne stával introvert. Azda aj vďaka nemu ľudia nepovažovali hudbu za uzavretý systém, ale za niečo otvorené. Práve jeho iniciatíva je niečo, čo nám dnes chýba, bohužiaľ, v tomto smere nijakých významných nástupcov nemal.    

Pracujete v súčasnosti na nejakej skladbe?  

Za posledné tri roky som vydal štyri knihy a potrvá niekoľko mesiacov, kým vôbec začnem znovu na niečom pracovať. Iste, chcel by som písať novú kompozíciu, ale nepoviem vám žiadne detaily, pretože som poverčivý.  

Text: Marek Danko
Foto: SITA/Jozef Jakubčo


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31 1 2 3 4 5 6

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti