Ak sa sústredíme na akékoľvek obdobie vývoja ľudstva a jeho problémy vrátane súčasnosti, budeme musieť pristať na fakt, že niektoré konflikty svojou veľkosťou vždy tie ostatné ukryjú v tieni. K tým nekonečným možno zaradiť boj tradícií a inovácií.
Úsmevná je už len predstava toho, aká zhrozená musela byť generácia muzikantov - klasikov, keď koncom 40. rokov začula neslýchane rýchle rytmy drzého rock'n'rollu. Pohoršení boli aj obhajcovia jedinečného umeleckého zážitku a vysokej axiológie v prvej polovici 20. storočia pri predstave, že hudba sa má technologicky reprodukovať pomocou nosičov - viď výraz tváre kritika Theodora Adorna na obálke jeho knihy o sociológii hudby. Ani o niekoľko desaťročí neskôr tomu nebolo inak, a tí, čo sa vyhranili voči udomácnenému metalu a rocku, si u nás v 80. rokoch začali hovoriť depešáci. Subkultúry samotné sa vyvinuli najmä vďaka spoločenským rozporom.
Nehostinné skaly prajú ambíciám ruží
Priradiť nálepku "objavné" k istému hudobnému telesu je v (zdá sa) nadobro ustálenej dobe repetície hudobného gýču naozaj ťažké. Kto túži priniesť relevantný a inovatívny obsah, je nútený posúvať svoje možnosti, a zároveň neustále hľadať nové prístupy k tvorbe, čo väčšinou znamená opustiť komfortnú škatuľku, a koniec koncov si tak tiež spôsobiť nové problémy.
Čo sa týka nepredvídateľného obsahu, Sigur Rós už viackrát potvrdili, že na vavrínoch nesedia. Ani nie tak sledovanie trendov ako skôr prirodzený hudobný proces a neustále posúvanie mantinelov z nich robí obrovského hráča súčasnej alternatívnej scény.
Prienikom atmosférického art-rocku a post-rocku už od svojich ambientných začiatkov v roku 1994 balansujú na hranici snov a melanchólie, čím dlhodobo reprezentujú zaužívaný kultúrny zeitgeist Islandu. Ostrovnej krajiny známej najmä svojimi nehostinnými a drsnými podmienkami, pochmúrnym počasím, riedkym osídlením a samotárskym, jednoduchým spôsobom života. Škandinávsky ostrov je zároveň známy svojou divokou a nespútanou prírodnou krásou, jeho obyvateľstvo zas mierumilovnosťou a bohatou umeleckou diverzitou.
Nenapodobiteľnú známku zasnenému zvuku s explozívnymi vyvrcholeniami dáva frontman Jónsi Birgisson svojím falzetovým vokálom. Multiinštrumentalista tiež do hudby "víťaznej ruže" úspešne aplikoval zvuk slákom rozoznievaných gitarových skreslení.
Na ceste k pochopeniu
Jeden zo signálov o tom, že so stagnáciou sa nekamarátia, vyslali Sigur Rós aj v roku 2016, keď výrazne zmenili charakter svojich živých vystúpení. Zatiaľ čo počas prvého svetového turné vystupovali s početným inštrumentálnym repertoárom zahŕňajúcim dychový orchester, vokálny zbor aj slákové quarteto, počas toho druhého uprednostnili výrazne okresanú zostavu. Po priateľskom odchode multiinštrumentalistu Kjartana Sveinssona tak koncerty v rokoch 2016 a 2017 odohrali v úspornej zostave, zahŕňajúcej okrem Jónsiho len basáka Georga Holma a bubeníka Orriho Dynarsona. Personálny minimalizmus na pódiu vyvážili veľkolepo realistické a trojrozmerne pôsobiace efekty, ktoré si žiaľ návštevníci Pohody 2016 vychutnali kvôli skorému začiatku koncertu minimálne (omnoho intenzívnejší zážitok mám z Viedne - reportáž).
Nielen vizuálne experimenty a posledná štúdiová nahrávka Kveikur, ale aj zatiaľ jediná zverejnená skladba Óveður z pripravovaného albumu podčiarkla u kapely vzrastajúcu "elektrifikáciu". Archetypálnou samozrejmosťou je reakcia na globálne udalosti a ak si percipient spojí krajne morbídne scény v závere klipu s udalosťami, ktoré pohli svetom v roku 2016, nemusíme dlho hádať, čo podnietilo členov kapely. V expresívnom klipe obsadili tematiku alkoholizmu a všeobecnej dekadencie vrátane takých "príjemností" ko dávenie vnútorností, krvavé buľvy či nahí starci.
Hmat, percepcia, zvuk, zážitok
Je to myšlienka ako ukradnutá z rozprávky. Skĺbenie rozmanitých hudobných nahrávok, ľudskej interakcie a virtuálnej reality s ambíciou priniesť katarziu. Prelínanie ľudských zmyslov a pôžitkov. Ide o možnosť dotýkať sa zvukov v reálnom čase a priestore, akoby išlo o živú bytosť, o dýchajúci organizmus, v ktorom je uložené DNA hudby Sigur Rós. Taký je nový projekt kapely v spolupráci s inovatívnym startupom Magic Leap.
"Mali sme mnoho námetov a mnoho potencionálnych kapiel, s ktorými bolo možné spolupracovať. Po tom, čo sme naživo videli Sigur Rós a spôsob, akým pracujú s atmosférou, bolo rozhodnuté," hovorí vo videu o zákulisí projektu vedúci kreatívny a technický šéf Magic Leap Stephen Mangiat. Ambiciózny futuristický projekt s názvom Tónandi - v preklade "duša zvuku" - je realitou už v tejto chvíli.
Vedúca umeleckej sekcie Sigur Rós Sarah Hopper k projektu, ktorý je technologicky podmienený futuristicky vyzerajúcim head-setom, dodala, že Tónandi predstavuje túžbu po poznaní a ľudskú zvedavosť kríži s tými najsurovejšími emóciami. "Tónandi je o intuíciách. Je presne taký, aká je hudba Sigur Rós." Jej tvrdenie sa týka najmä prvých albumov kapely, ktoré kombinujú minimalistické ambientné prvky a rôzne prírodné zvuky.
Pod hlavičkou Sigur Rós a Tónandi sa na Youtube objavil aj 59-minútový mixtape s názvom Liminal, ktorý sa čiastočne vracia k surovým začiatkom kapely. Ide o kombináciu starých skladieb s novými, doposiaľ nevydanými. Temné pasáže dopĺňajú silné atmosféry a výrazné pozadia, industriálne zvuky zas koketujú s prírodnými až do tej miery, že v niektorých momentoch sa poslucháč ocitne pod morskou hladinou v prítomnosti veľrýb a delfínov, počúvajúc ich vznešený spev. Ide o exkurz do transcendentálneho sveta Sigur Rós, okrášlený tajomnými naturalistickými animáciami.
Budúcnosť je už tu
Na mixtape sa podieľal aj dlhoročný partner Jónsiho, Alex Somers. Muzikant, ktorý by si vďaka svojej bohatej sólovej a produkčnej audio-vizuálnej tvorbe pokojne zaslúžil vlastný odstavec, je však pre nás zaujímavý z jedného konkrétneho profilu. Spoločne s Jónsim nedávno nahrali prevažne inštrumentálny soundtrackový album k časti Hang the DJ zo štvrtej série Black Mirror. Seriálu, ktorý pomocou širokej škály nápaditých námetov prísne kritizuje spoločnosť, najmä jej neustále sa zvyšujúcu závislosť na technológiách a virtualite.
Treba upozorniť, že nejde práve o najveselšiu sériu, a spôsob, akým nastavuje "čierne zrkadlo", by si nezaslúžil len stĺpec, ale pokojne aj celý sociologický rozbor. Hang the DJ je však jedna z mála epizód so šťastným koncom a príjemným spoilerom by mohol byť aj fakt, že v časti Crocodile sa diváci môžu tešiť na nádherné scenérie práve z Islandu.
Poďme však späť k Sigur Rós a k dôvodom, prečo nás baví počúvať tú alebo hentú kapelu. Pravdaže, najvernejších fanúšikov budú mať asi navždy AC/DC* a podobné, v čase mierne zaseknuté kapely. Ani ostatní však nemusia upadať do skepsy. Tí, čo vnímajú súvis medzi hudbou a technologickým pokrokom, medzi hudbou a zmenami v spoločnosti, stále majú kam siahnuť.
To posledné, čo Sigur Rós chcú, je budovať hranice tam, kde absolútne nemusia byť. Sú tvorcami svojho vlastného sveta. Sedia v ňom za kruhovým stolom, na ktorom je položená precízne vyvážená miska váh. Technológia, virtuálna realita, hudba inšpirovaná dokonalou krásou, a spoločný, nekonečne plodný dialóg. Traja islandskí hudobníci ponúkajú recept na rozpúšťanie čiar, prostriedky na búranie múrov. Recept, ktorý ľudstvo potrebuje ako soľ. Pri snahe o jeho pochopenie - a ani pri počúvaní, resp. vnímaní hudby - už navyše dávno nie sme odkázaní len na jeden zmysel.
Viac info o projekte Tónandi nájdete na oficiálnych stránkach kapely Sigur Rós a kreatívneho štúdia Magic Leap.
* Poznámka: Autor je tiež fanúšikom AC/DC, hoci na inej úrovni ako v prípade Sigur Rós.
Autor: Matej Kráľ
Foto: Facebook.com/sigurros