Po vlaňajšej mimoriadne úspešnej premiére obsadil prvý slovenský showcaseový festival centrum Bratislavy po druhýkrát. Namiesto postupného rastu sa podujatie rovno "vynásobilo" - z jednodňovej akcie sa stali dva dni plné koncertov, pričom rozrástol sa aj počet pódií. A dvakrát väčší program logicky znamenal dvojciferné ceny lístkov, aj tých jednodňových.
Keď to nefunguje vo Viedni, prečo by malo v Bratislave?
Za divákmi nedoceneným druhým ročníkom pritom nie sú "veľké oči" po úspešnej premiére. Jedným z argumentov organizátora Tibora Holodu pre dvakrát nabitejší program je úzke prepojenie s festivalom Waves Vienna, pre ktorý má byť Waves Bratislava čo najviac rovnocenným partnerom. Iróniou je, že na piatkovej hudobnej konferencii v Bratislave (ktorá sa tento rok z hľadiska programu takmer vyrovnala viedenskej) zahraniční hostia kritizovali práve rakúsku časť podujatia za príliš veľký program a nízku návštevnosť. Tá je pri Waves Vienna, ktorý sa tento rok konal po štvrtýkrát, problémom už od začiatku, a tak je otázne, či by namiesto zväčšovania sesterského podujatia nemali rakúski organizátori uvažovať nad realistickejším modelom toho viedenského. Keď navyše nemajú ani luxus malého (epi)centra s dostatočným množstvom koncertných priestorov na malej ploche okolo jedného námestia.
Na tom sa práve ukazuje, že malosť Bratislavy môže byť výhodou. A v prípade slovenskej scény je v podstate jej prirodzenou kvalitou, ktorú sotva možno zmeniť "násilným" demonštrovaním neexistujúcej veľkosti. Napokon, aj náš najväčší festival Pohoda si svoju veľkosť a meno budoval dlhé roky. Takisto západné showcase podujatia, s ktorými by sa Waves chcel porovnávať, začínali skromnejšie, kým sa postupne vypracovali do dnešnej podoby, kde v jeden večer koncertujú stovky kapiel.
Nie je to však také jednoduché. Výzvou, a na malých hudobných trhoch dosť veľkou nevýhodou, pre organizátorov je, že okrem fanúšikov, ktorým by možno stačil a viac vyhovoval menší program za menej peňazí, musia dbať aj na to, aby boli podujatia v oboch mestách atraktívne aj pre profesionálov zo zahraničia, ktorí na showcase festivaly chodia odovzdávať svoje skúsenosti na konferenciách a objavovať lokálne talenty. "Veľkosť programu je pre nich dôležitým faktorom v momente, keď sa rozhodujú, či si nás majú zaradiť do kalendára," hovorí Holoda. Hoci teda niektorí delegáti vyjadrili myšlienku "menej je viac", je celkom možné, že pri "menej" by do Viedne a Bratislavy vôbec neprišli.
Precestovali svet, no najväčšieho uznania sa dočkali doma
To, že profesionáli z viedenskej časti festivalu prišli, a väčšina z nich v našom hlavnom meste strávila oba festivalové dni, je pozitívnym signálom, že Bratislava sa vďaka Waves už teraz stáva zaujímavým miestom na mape showcaseových podujatí. Okrem toho, že si delegáti z celej Európy pochvaľovali príjemnú kompaktnosť podujatia, zaujali ich aj niektoré z kapiel. Predovšetkým Longital, ktorých sme už pred vystúpením avizovali ako jeden z vrcholov festivalu. Bratislavské duo sa vďaka zhode náhod po 12 rokoch spojilo s bubeníkom Mariánom Slávkom, ktorý vo svojich začiatkoch pôsobil v ich predchádzajúcom projekte Dlhé diely. Odohrali spolu magický koncert, ktorý potvrdil, že exportná kvalita na Slovensku je, len ju treba v rámci nabitého showcase programu ukázať v správnom čase a na správnom mieste. Tomu takisto tak trochu pomohla náhoda. Pôvodne totiž mala hlavnú scénu festivalu hostiť Stará tržnica, kde by koncert pred pár desiatkami divákov sotva vyznel tak, ako v krásnych komorných priestoroch Mestského divadla P.O. Hviezdoslava s výborným zvukom a atmosférou, ktorá sa dala krájať.
Aj vďaka tomu sa po koncerte stalo to, čo je vlastne hlavným zmyslom takýchto podujatí. "S Longital sme odohrali minimálne 10 showcaseových festivalov bez reakcie, povšimnutia a zjavnej odozvy. Včera po koncerte pod pódiom boli nastúpení štyria delegáti na čele s Peterom Jennerom (hlavný hosť festivalu a exmanager Pink Floyd). Ľutovali, že stihli len dve pesničky požiadali o všetky albumy. A dokonca rozumeli aj slovenským textom a ocenili zvuk slovenčiny! Už len toto mi stačí, vďaka Tibor Holoda a celý tím Waves za dôveru a šancu a Amex audio za fenomenálny zvuk. Máte všetci zásluhu na novej podobe Longital s bubeníkom," napísal gitarista Dano Salontay.
Apropo, slovenčina. Peter Jenner bol na konferencii Waves Bratislava už minulý rok a jeho odkaz bol rovnaký - buďte originálni, vtedy jazyk nie je bariérou ale výhodou. Okrem Longital to do bodky spĺňa napríklad aj česká kapela Dva, ktorá tvorí žánrovo nezaraditeľnú hudbu v rôznych náladách a neexistujúcich jazykoch. Ich koncert patril medzi to najzaujímavejšie zo sobotného programu. Obe kapely spája, že s koncertovaním v zahraničí už majú bohaté skúsenosti, nielen v rámci showcaseových podujatí. Šťastie teda praje pripraveným a ak si "objavenie" delegátmi niekto zo slovenskej scény naozaj zaslúžil, boli to práve Longital.
Trochu nešťastne v rovnakom čase hrali aj Korben Dallas, ktorí takisto patrili medzi to najlepšie, čo Waves v rámci slovenskej scény ponúkol. Navyše to bola jedna z mála kapiel, ktorých manažéri na konferencii aktívne komunikovali so zahraničnými hosťami a pozývali ich na svoje vystúpenia. Ďalšou bola skupina Walter Schnitzelsson - aj na jej koncerte bolo vďaka aktívnemu prístupu možné vidieť tváre z konferencie. Skvelou šancou na zviditeľnenie a priamu spätnú väzbu pre domácich hudobníkov (nielen tých, ktorí na festivale hrali) boli aj tzv. listening sessions. Umelci mohli počas konferencie do určeného boxu vhadzovať CD so svojimi nahrávkami, ktoré potom spoločne hodnotili štyria zástupcovia zahraničných festivalov a hudobných médií. Okrem kapiel Fresh out of the Bus a Talkshow, ktoré takto prilákali profesionálov na svoje koncerty, zaujala "porotu" napríklad aj slovensky spievajúca pesničkárka Katarzia, ktorá na Waves Bratislava koncertovala pred rokom. Ďalší dôkaz, že slovenčina je sexi.
Zdroj: Martina MlčúchováFoto: Martina Mlčúchová - pozrite si celý fotoreport z Waves Bratislava 2014Konferencia aj "o nich bez nich"
V rámci konferenčnej listening session sa udiala ešte jedna drobná príhoda, ktorá stojí za zmienku. Tiež totiž poukazuje na problém malosti slovenskej scény - no taký, ktorý sa dá zmeniť na individuálnej úrovni a je potrebné to urobiť, aby sa celá scéna mohla posunúť ďalej. Po prehratí jednej zo skladieb hodnotiacich delegátov zaujímalo, či je v miestnosti niekto z kapely. Prihlásil sa mladík, ktorý krátko predstavil kapelu, no na ďalšiu pripomienku odpovedal slovami "I am just a manager" (Ja som iba manažér). V zahraničí takáto skromnosť a nedostatok sebavedomia nezvykne urobiť dojem, odpoveď bola jasná: "Iba manažér? (Máš povedať) Som manažér tejto kapely!"
Showcase festival je koncept, ktorý nielen kapelám ale aj ľuďom okolo nich dáva možnosť stretnúť sa s reálnym profesionálnym svetom hudobného biznisu. Manažér by v takomto svete mal byť osobnosťou, ktorá svojho umelca dokáže "predať". Aj o tom bola jedna z diskusií na konferencii, ktorú na budúci rok odporúčam navštíviť všetkým hudobníkom a kapelám, ktorí to s hudbou myslia vážne, či už majú medzinárodné ambície alebo nie. Minimálne tam stretnete ľudí, ktorí sú na tej istej lodi, keďže hudobníkov na rozdiel od minulého roka prišlo celkom dosť, aj napriek tomu, že sa diskusná časť festivalu konala cez pracovný deň.
Celkovo však aj výborne zorganizovaná konferencia ponúkla príliš veľký program pre príliš málo ľudí. Diskutovalo sa o tom, ako uspieť za hranicami, o vzdelaní v hudobnom priemysle, crowdfundingu, problémoch slovenskej klubovej scény, štátnej podpore kultúry, ulohách a fungovaní inštitúcie "export office", možnostiach zarábania peňazí v hudobnom priemysle či kvótach na hranosť domácej hudby v rádiách. Všetko zaujímavé témy, no v hľadisku, žiaľ, okrem hudobníkov a ich manažérov väčšinou chýbali ľudia, ktorých sa priamo týkajú, a ktorí by mohli problémy riešiť alebo pomôcť zmeniť situáciu na slovenskom hudobnom trhu k lepšiemu. Navyše tým, že počas celého dňa takmer vždy naraz prebiehali dva rôzne diskusné panely, nebolo fyzicky možné stihnúť všetko a v nabitom programe bolo o to menej času na neformálne rozhovory a stretnutia.
Opäť sa teda vraciam k tej malosti: to, čo robí z malých vecí veľké, je spolupráca. Výzvou pre Waves Bratislava tak aj naďalej zostáva, aby vytvoril diskusné fórum, na ktorom sa problémy a ciele slovenskej hudby nielen definujú, ale aj riešia - vďaka tomu, že sa na konferencii stretnú ľudia, ktorí budú o prezentovaných myšlienkach ďalej komunikovať a hľadať spôsoby, ako sa niekam pohnúť. To znamená, že napríklad v prípade diskusie o slovenských kluboch by malo byť prítomných čo najviac majiteľov a predstaviteľov klubov, ináč je téma pred nezainteresovaným publikom trochu zbytočná.
Samozrejme, konferencia nie je zadarmo, takže nikdy neprídu všetci pozvaní, no mať databázu kontaktov na profesionálov, ktorých sa tá ktorá téma týka, a priamo ich pozývať na diskusie, by malo byť základom, ak chce Waves v rámci vytýčených tém naozaj niečo zmeniť. Nie je to nereálne, malá scéna je v tomto smere skôr výhodou a bolo by skvelé, keby konferencia v budúcnosti naozaj viedla k čo najväčšiemu prepojeniu a spolupráci. A aj v prípade konferencie možno platí, že menej je viac - namiesto viac-menej povrchného pokrytia desiatich tém by nebolo na škodu venovať sa menšiemu počtu otázok intenzívnejšie a podporiť čo najživšiu diskusiu aj v publiku. To sa však nedá dosiahnuť, keď v ňom ľudia, ktorých sa téma týka, vôbec nie sú.
Viac ľudí, viac zážitkov
Z pohľadu fanúšikov, ktorí nemali problém minúť na vstupenky viac peňazí ako vlani, ponúkol festival adekvátne silný a žánrovo pestrý program. V príjemnom prostredí klubov si mohli počas dvoch dní vyberať z viac než 90 koncertov a dídžejských vystúpení. Zvýšil sa najmä počet zahraničných kapiel, z ktorých viaceré patrili k vrcholom a určite sme ich na Slovensku nevideli poslednýkrát. Piatkový headliner, multiinštrumentalista Manu Delago s projektom Handmade, ukázal, že exportná hudba nielenže nemusí byť v angličtine, ale môže byť aj čisto inštrumentálna. Emóciám, ktoré 30-ročný Rakúšan (okrem iného spoluhráč Björk z projektu Biophilia) komunikuje s pomocou krásneho nástroja Hang v sprievode kapely hrajúcej čokoľvek od jazzu cez hypnotický minimalizmus až po explozívnu elektroniku, rozumejú ľudia všade na svete aj bez slov.
Úplne iná bola v sobotu hudba srbskej kapely Repetitor, ktorá sa stala na Slovensku očakávanou hviezdou už dávno predtým vďaka slovenskej delegácii na najväčšom európskom showcase festivale Eurosonic Noorderslag. Svoju povesť naplnili do bodky a surová energia trojčlennej rockovej kapely s našľapanou ženskou rytmickou sekciou musela strhnúť každého. A vôbec pritom nevadilo, že spievajú v rodnej reči. Mladí hudobníci boli ukážkovým príkladom toho, čo znamená v praxi rada odborníkov, že na showcase festivale treba svojich 40 minút využiť naplno.
Kvalitných koncertných zážitkov mali návštevníci festivalu určite viacero (a každý iné), no mohlo ich byť v globále ešte viac, keby prišlo viac ľudí. Ťažko totiž interpret zo seba vydá maximum, keď nedostáva energiu z davu, práve tá robí koncert výnimočným. Aj pre hudobníkov preto bude veľkým prínosom, ak sa organizátorom Waves Bratislava o rok podarí "festivalové premenné" nastaviť o niečo realistickejšie. Zmysel hľadania kompromisu, ktorý by zohľadnil uvažovanie bežného slovenského návštevníka akcií, ukázalo už sobotné operatívne zníženie ceny dennej vstupenky z 20 na 15 eur. Aj to určite prispelo k tomu, že počas druhého dňa bolo v kluboch o niečo viac ľudí ako v piatok. Hoci napríklad taký Nu Spirit Club by zrejme lepšie dopadol, ak by sa v ňom konala bežná akcia a súčasťou festivalu by nebol.
Aj to je otázka na zamyslenie - či ponechať všetky priestory a ak nie, ktoré vynechať. Najlepšia atmosféra často vládla v tých neklubových, "urban-krčmových", hoci tam je zase problémom zvuk a akustika. No aj to je dôkazom, že kompromisné riešenia sú niekedy tou lepšou voľbou. Organizátorom preto napriek kritike držím palce aj v hľadaní zlatej strednej cesty medzi veľkosťou showcase festivalu, ktorý má byť dostatočne zaujímavý na papieri, a malosťou slovenskej scény. Ako uviedol Oliver Rehák v SME, finančná injekcia od štátu by to mohla vyriešiť. Slovenská hudba by si ju zaslúžila a pre hudobníkov mimo stredného prúdu by bola určite väčším prínosom ako diskutované kvóty na hranosť v rádiách.
Autor: Patrik Marflák
