Takto pred týždňom celý hudobný svet zasiahla ďalšia smutná správa. Odišiel spevák, ktorý o viacerých svojich generačných spolupútnikov prišiel už v 90-tych rokoch. Chris Cornell síce búrlivé obdobie na vrchole slávy prežil, no jeho osud skončil podobne tragicky a nemenej šokujúco vo veku 52 rokov.
--
"Čo chcete týmto hlukom dosiahnuť? Chcete snáď šíriť agresiu?" pýta sa moderátor v televíznom interview. "Vôbec nie,“ odpovedá dlhovlasý mladík s odzbrojujúcim úsmevom. "Chcem len dostať k ľuďom hudbu, akú možno po zvyšok dnešného dňa už nezažijú." Tento krátky rozhovor odznel 8. júna v roku 1992 po vystúpení Soundgarden na holandskom festivale Pink Pop a trefne zhrňuje filozofiu, ktorej sa Chris Cornell držal po celý svoj život - byť iný ako ostatní.
Mladá skupina Soundgarden zo Seattlu vtedy na Pink Pope odohrala legendárny koncert. Aj s odstupom 25 rokov sa naňho pozerá výborne. Basová gitara spustená až k holenným kostiam, ťažké podladené tóny a melódie, nezameniteľný vokál a tisíce nadšených divákov pod pódiom. Pogo, stage-diving a víriaci prach vyzerajú na videu miestami dosť husto a nebezpečne, ale frenetický dav neodradí ani dážď a blesky. Aj frontman Chris Cornell búrku uvítal s optimizmom ako extra pódiové osvetlenie od matky prírody. Grunge bol v roku 1992 na vrchole.
Nad titulkami z minulého týždňa človek len neveriacky krúti hlavou. Chris Cornell, jeden z architektov žánru grunge, navždy odišiel. Polícia a lekári po pár hodinách od incidentu v detroitskom hoteli konštatujú šokujúcu príčinu - smrť obesením. Mám pocit, akoby mi umrel blízky priateľ z detstva. Pred očami sa mi premieta film zložený z mojich zásadných momentov školských čias a takmer pri všetkých v pozadí hrá hudba Chrisa Cornella. Kvôli nemu som začal hrať na gitare a dlhé roky mi na diaľku pomáhal formovať môj hudobný vkus. Možno aj vďaka nemu som začal počúvať Le Payaco, Tomáša Slobodu a neskôr som objavil množstvo skvelých slovenských muzikantov. Pre jeho rodinu a blízkych to musí byť nepredstaviteľná bolesť, nech už boli pohnútky k tragickej udalosti akékoľvek.
S odchodom Chrisa Cornella sme my, celá generácia tridsiatnikov a štyridsiatnikov, stratili časť svojej hudobnej identity. Je však veľmi dôležité, aby sme nezabudli. Tak, ako Chris Cornell počas života nikdy nezabudol na svojich najbližších kamarátov - hudobníkov, ktorí zo sveta odišli predčasne.
Krása a temnota mesta Seattle
Chris Cornell patrí do grungeovej rodiny amerického mesta Seattle, ale od začiatku bolo jasné, že jeho hudobné DNA štandardné znaky ani zďaleka nevykazuje. Raná tvorba Chrisovej prvej kapely Soundgarden sa prikláňala viac k heavy metalu a nápady si požičiavala aj z bluesových či funkových vôd. Hudobní publicisti si pri charakteristike Soundgarden na prelome 80. a 90. rokov častokrát pomáhali prirovnaniami k Led Zeppelin a Black Sabath. "Áno možno sme chceli hrať ako Black Sabbath, ale bez pasáží, ktoré znejú na hovno," kontroval pohotovo gitarista kapely Kim Thayil. Mladí hudobníci vedení Chrisom Cornellom boli priami a ostrí ako britva, mali jasnú umeleckú víziu a na ceste k nej neuhli ani o milimeter.
Zo slávneho tria Nirvana, Pearl Jam a Soundgarden bola posledne menovaná štvorica prvá, ktorá podpísala zmluvu s ikonickou značkou Sub Pop a pri druhom albume Louder Than Love (1989) si už podala ruky aj s major vydavateľstvom A&M. Soundgarden totiž začali ako prví priťahovať mainstreamovejšie orientované publikum, pomerne dávno pred komerčnými úspechmi Nirvany a Pearl Jam. Akoby pre svojich neskôr populárnejších priateľov vyšliapávali cestu.
Soundgarden a Chris Cornell sa štadiónovej rockovej sláve na rozdiel od niektorých kolegov zo Seattlu nevyhýbali. Išli jej sebaisto naproti, presvedčení o svojich kvalitách a neotrasiteľnej umeleckej integrite, ktorú neskazí ani silný vplyv veľkého vydavateľstva. Už ich debutový album Ultramega OK (1988) si vyslúžil nomináciu na Grammy a obdiv od Guns N' Roses, ktorí ich zobrali na spoločné turné. Logicky sa preto Soundgarden ušlo aj trochu "hejtu", že zradili komunitu Seattlu a zapredali sa. Kapela však zlé reči odbila najlepším možným spôsobom - stále lepšími, originálnejšími nahrávkami a neutíchajúcou vôľou experimentovať. Hlavnou hnacou silou v tomto smere bol predovšetkým Chris Cornell.
Black Hole Sun, Audioslave a Bondovka
Udalosti, ktoré nasledovali po prelomovom albume Badmotorfinger čiastočne poznajú aj ľudia, ktorí sa o kariéru Chrisa Cornella zaujímajú menej a väčšinou sa o nich aspoň útržkovite zmieňujú aj ďalšie médiá - veľký komerčný úspech s albumom Superunknown (viac ako 9 milónov predaných kusov), celosvetový hit Black Hole Sun, Grammy ocenenie a na dlhú dobu posledná nahrávka Soundgarden s názvom Down on the Upside. Počas jej príprav došlo k pomerne vážnym nezhodám medzi gitaristom Thayilom a Cornellom, ktorý sa chcel viac odkloniť od charakteristických tvrdých gitár.
Spory vyvrcholili rozpadom kapely a Chris Cornell po jednom sólovom albume spolu s trojicou muzikantov z Rage Against The Machine založil úspešnú formáciu Audioslave. Tá sa žiaľ neskôr tiež rozpadla s vydaním tretieho albumu, na ktorom sa paradoxne zdalo, že hudobníci si k sebe konečne našli cestu a podarilo sa im vytvoriť vlastný špecifický zvuk, ktorý sa už nedal povrchne nazvať len ako "zlátanina" Soundgarden s Rage Against The Machine.
Po rozpade Audioslave prišli aj ďalšie sólové albumy, titulná pieseň pre novú Bondovku Casino Royale a vítaný reunion Soundgarden. Už menej sa vie o Cornellových ďalších projektoch, skladbách do filmov, nepodarenej spolupráci s Timbalandom, ale aj fenomenálnej sólovke Euphoria Mo(u)rning, ktorá vyšla počas spevákovho najťažšieho obdobia v roku 1999. V medzipriestore, keď Soundgarden boli už minulosťou a superskupina Audioslave ešte neznámou budúcnosťou.
Eufória v trápení
Chris Cornell nemal v Seattli popri rodičoch holdujúcich alkoholu najľahšie detstvo. Po ich rozvode prišiel do kontaktu s drogami a depresiami veľmi skoro v tínedžerskom veku. V pätnástich sa rozhodol odísť zo strednej školy, venovať sa len hudbe a hre na bicie dúfajúc, že keď bude dosť dobrý, dostane angažmán v nejakej skvelej skupine. Až neskôr pochopil, že ak má tvoriť hudbu takú, ako chce on, musí kapelu založiť sám. Jeden z Cornellových formatívnych hudobných momentov bolo, keď u susedov v pivnici našiel opustenú kopu kaziet The Beatles. Ich hudbu možno na prvé počutie v nahrávkach Soundgarden nepočuť, ale na Cornellovom prvom sólovom albume Euphoria Morning (1999) už rozhodne áno.
Vtedy 35-ročný spevák prežíval zrejme svoje najťažšie životné obdobie. Kapela Soundgarden už neexistovala, jeho manželstvo bolo v rozklade a dočasne mu odišla aj jeho najsilnejšia zbraň - nezničiteľný hlas. Prišlo klasické utápanie problémov v alkohole a dlho na seba nenechali čakať ani pre Cornella dobre známe depresie. Tak ako v pätnástich rokoch, aj teraz našiel útechu v hudbe a výsledkom boli temno-krásne skladby s nie príliš optimistickými, existenciálnymi textami. Viac ako na Soundgarden sa podobali skôr na niektoré pasáže z albumu Temple of the Dog, ktorý Chris Cornell zložil v roku 1990 na počesť svojho kamaráta Andyho Wooda, frontmana kapely Mother Love Bone, ktorý sa predávkoval heroínom v deň, keď sa Cornell vrátil z turné so Soundgarden. Temple of the Dog sa neskôr ukázalo ako nadčasové dielo, ktoré spojilo Cornella s budúcimi kmeňovými členmi Pearl Jam.
O deväť rokov neskôr sa zdalo, akoby sa Chris Cornell pri skladaní prvej sólovky vrátil naspäť v čase. Euphoria Morning je kolekciou neobyčajne silných dvanástich skladieb, ktoré nachádzajú inšpiráciu v Beatles, psychedelických melódiách 60. rokov ale aj v soule a akustickejšej hudbe. Aj keď z komerčného hľadiska nejde o veľmi úspešný album, patrí určite k jeho najlepším a zároveň najmenej doceneným. Paradoxne, úvodná skladba Can't Change Me, ktorá bola nominovaná na Grammy, je možno z celého albumu najslabšia.
Z textárskeho hľadiska Euphoria Morning skúma neveselé témy samoty ("I'm seeking a friend for the end of the world") a smrti. Jedna pesnička s názvom Wave Goodbye je venovaná aj zosnulému muzikantovi a Chrisovmu kamarátovi Jeffovi Buckleymu. Zdalo sa, akoby Cornella fenomén smrti priťahoval a prenasledoval počas veľkej časti jeho života. Možno aj preto pôvodný názov albumu znel Euphoria Mourning, čo Chris Cornell voľne vykladal ako eufóriu v smútku. Jeho manažér ho vtedy prehovoril, aby smútok nahradil slovom ráno (morning). Nebude to vraj znieť tak depresívne.
"Často som sa s Chrisom Cornellom rozprával 'off record' o jeho priateľoch, ktorých na svojej hudobnej ceste stratil. Andrew Wood bol v čase, keď sa predávkoval, Chrisov spolubývajúci. Táto strata ho určite silno ovplyvnila ako osobnosť aj ako muzikanta. Niekedy mám dokonca pocit, že celá Cornellova kariéra, nielen album Temple of the Dog, bola pokusom vzdať hold zosnulému kamarátovi," napísal novinár zo Seattlu a Cornellov blízky človek pre americký web NPR.
Čiastočne to potvrdzujú aj Cornellove vyjadrenia: "Nie je to niečo, čo len tak prejde. Neverím, že sa z toho dá vyliečiť. Ako niekto môže povedať, že to bola božia vôľa? Hlúposť. Je to tragédia, ktorú si stále nesiem so sebou. Jediné, čo môžem spraviť, aspoň z rešpektu k mojim priateľom, ktorí tu už nie sú, je viesť dobrý život, byť vďačný za to, že tu ešte stále som a využiť všetky príležitosti, ktoré mám a ktoré mali mať aj oni," hovoril o ľuďoch ako Andy Wood (Mother Love Bone), Jeff Buckley, Kurt Cobain (Nirvana) a Lane Staley (Alice in Chains).
Najlepší z najlepších
Nie všetko sa Cornellovi v kariére podarilo. Spolupráca s popovým hitmakerom Timbalandom, ktorý stál za úspechmi Justina Timberlakea a Nelly Furtado, bola veľkým krokom vedľa. "Poznáte ten moment, keď niekto vytvorí niečo tak zlé, že sa cítite trápne aj zaňho? Vypočujte si nový album Chrisa Cornella," tak zneli tvrdé slová Trenta Reznora z Nine Inch Nails na adresu Cornellovho albumu Scream z roku 2009.
Ak sa ale Chrisovi Cornellovi niečo nedalo uprieť, bola to snaha neustále sa posúvať, zlepšovať a experimentovať. Vyžíval sa v hybridných akordoch, nečakaných zmenách tónin a zložených taktoch. Na najvyššie miesto však vždy nakoniec postavil pesničku "beatlesovského" typu. Aj keď o albume Superunknown sa hovorilo, že bol údajne inšpirovaný subžánrami hardcore techna a spevom Franka Sinatru. Ťažko povedať, či producent albumu chcel vtedy len zaujať čo najkontroverznejším citátom, ale jedno bolo isté. Najčastejšia otázka Chrisa Cornella vždy bola: "Čo budeme robiť zajtra? Akú skladbu napíšeme? Ako bude znieť?"
Život v kapele s takýmto človekom musel byť náročný. Cornell nedokázal prešľapovať na mieste. Neustále chcel tvoriť niečo nové, nečakané, nepredvídateľné. Zrejme aj preto sa formácie ako Soundgarden a Audioslave tak ťažko držali pohromade a rozpadli sa vždy v časoch totálneho tvorivého vrcholu. Napriek napätiu, ktoré v spomínaných kapelách určite prebiehalo, je dnes z viacerých vyjadrení jej členov jasné, aký veľký rešpekt ku Chrisovi Cornellovi najbližší spoluhráči prechovávali.
"Chris znamená pre mňa veľmi veľa, pretože od začiatku dôveroval mojím schopnostiam a oslovil ma, aby som sa stal súčasťou albumu a skupiny Temple of the Dog. Dal mi tak nielen možnosť hrať skutočne krásne skladby, ale aj návod, akým spôsobom by som mohol pristupovať k hre na ďalších albumoch Pearl Jam. Bol priateľom a bratom, ktorý mi bude chýbať," povedal gitarista skupiny Pearl Jam Mike McCready.
Chris Cornell bude veľmi chýbať aj nám, fanúšikom. Zaslúžil by si, aby bol jeho príbeh zvečnený podobným spôsobom, ako on sám kedysi zvečnil Andrewa Wooda na albume Temple of the Dog. Chris Cornell bol oveľa viac ako len grunger. Jeho kariéra zostane žiarivým príkladom, ako tvoriť prístupnú hudbu bez straty vlastnej identity a neustále posúvať nielen hranice žánrov, ale aj svoje vnútorné. Kiežby dnes mohli platiť Chrisove slová zo skladby Disappearing One, v ktorej spieva, že neodchádza na dlho.
Autor: Alexander Čerevka
Foto: Casey Curry/Invision/AP
Súvisiaci interpreti: Chris Cornell, Soundgarden
