Hlavná stránka

>

Magazín

>

Recenzie

>

Gladiator vsadil na ultrapop. Štrnástemu albumu chýba moment prekvapenia

Gladiator - Deň, čo mal dávno prísť

05.01.2019 - 09:00 | Miroslava Rabčanová

Priamo na Štedrý deň obdarovala kapela Gladiator svojich priaznivcov štrnástym radovým albumom Deň, ktorý mal dávno prísť. Nitrania ho prirovnávajú k ich prvému slovenskému albumu Viem, kde Boh spí a presne do tohto obdobia histórie kapely zapadá. To, čo vtedy na Gladiatore očarilo, môže byť ale v súčasnosti pre poslucháčov málo invenčné.


Album Viem, kde Boh spí otvoril kapele dvere do sveta slovenského mainstreamu. Dobre si pamätám ten hurikán, ktorý spôsobil každý singel z neho. Určite si aj vy spomeniete na skladby Raz tam v uličkách, Divoký dážď či titulnú Viem, kde Boh spí. Thrash metal a grunge boli rýchlo zabudnutou minulosťou (členmi kapely, nie fanúšikmi - niektorí im to vyčítajú dodnes) a zrodila sa pop rocková formácia, ktorá je už dnes, po 30 rokoch na scéne, stálicou. To čo bolo pred takmer dvadsiatimi rokmi nové a lákavé, je dnes miestami ošúchané a až príliš dôverne známe. A nie je to tým, že by to hudobníci z nitrianskej formácie robili horšie ako vtedy, menia sa nároky poslucháčov.

Kým pridržiavanie sa trendov je u niektorých interpretov kontraproduktívne, partii okolo Mika Hladkého by kúsok invencie nezaškodil. Oni sa však v tomto smere držia stranou. To skalní fanúšikovia zrejme ocenia, no noví asi nepribudnú. Na novinke Gladiator obrúsil hrany a rocková dravosť predchádzajúcej dosky je preč. Deň, ktorý mal dávno prísť sa zaradil medzi priamočiary pop, v rámci ktorého iba miestami začujete energickejšie buchnutie do bicích či razantný úder do strún elektrickej gitary. To však na druhej strane dalo priestor vyniknúť klávesom, ktoré poľahky vlezú pod kožu. Pútavo otvárajú skladby Nič nemá cenu, Deň, čo mal dávno prísť, Možno to chce čas a Milióny ciest.


Prchavosť, ktorá pri kapele tohto formátu zamrzí

Členom kapely nemožno uprieť cit pre písanie hitov. Nová kolekcia piesní prináša melodicky vkusné kúsky, ktoré majú potenciál usídliť sa v playlistoch domácich rádií. Single Milióny ciest či Zhora dole sú toho jasným dôkazom. Tieto dve ochutnávky vystihli celé razenie albumu, ktorý prináša striedanie stredného a pomalého tempa a tak dokola, čo je ale štandard, ktorému netreba nič vytknúť. Chytľavosť tiež skladbám nechýba, no napriek tomu je na nich čosi prchavé.

Chýbajú im zásadnejšie nosné piliere, vďaka ktorým by sa už teraz dalo tvrdiť, že sa album zapíše do histórie podobne ako napríklad Babylon hotel, ktorý obsahuje natoľko svojbytné piesne, že si ich možno, rovnako ako ja, všetky dokonale pamätáte, a tiež aj ten pocit z nich, ktorý sa ani po rokoch nemení. Aktuálne piesne sú tu a teraz a o týždeň už možno v hlave po nich nič nezostane. A to aj napriek tomu, že po inštrumentálnej stránke vôbec nie sú zlé.

Z letargie nevytrhnú ani staro-nové témy, ktoré tiež v pravidelných intervaloch prechádzajú od zamilovaných k porozchodovým. Odbočku tvorí titulná pieseň, motivačné songy Poď do vody a Milióny ciest, ako aj prvá vianočná pieseň kapely, ktorá sa na albume nachádza v dvoch rôznych verziách. Ak však hľadáte ľahký melodický pop s priamočiarymi textami, ste na správnom mieste. No iba v prípade, že ste ochotní odpustiť neoriginálnu lyriku a násilné rýmy. Každý zo štyroch autorských rukopisov (Georgio Babulic, Miko Hladký, Vlado Krausz, Milan Hodál) zvádzal boj s ošúchanými frázami, umelo dosadzovanými rýmami a slovnou vatou. Nie je to síce nič prekvapivé, no vždy to trošku zamrzí. Ale fanúšikov, ktorí hltajú z úst Mika Hladkého každé jedno slovo, je stále viac ako dosť.

Či už sa prezentuje ako rocker odetý v čiernej koženej bunde alebo nežný romantik. Na albume Deň, ktorý mal dávno prísť je to viac menej vyrovnané. Najvábnejšie, ako zastrený zamatom znie Mikov hlas v polohách, v ktorých posadí hlas nižšie (Mám ťa rád, Možno to chce čas). V pasážach, v ktorých sa do prejavu naplno oprie je jeho hlas tiež príjemne nákazlivý (Ty si tá, Poď do vody). Druhý prípad, nech je jeho prejav akokoľvek mäkký a presladený, mu zrejme ženská časť publika aj tak odpustí.

Gladiator na aktuálnej novinke čerpá zo svojej tradičnej tvorby, bez použitia nových, vzrušujúco prekvapivých prvkov. Do svojej diskografie doplnil ďalší príjemný gitarový album, ktorým sa na nič nehrá, aj keď sa poslucháčom možno obohrá o čosi rýchlejšie ako niektorý z predchodcov. Je však pravda, že Gladiatoru sa hodí čistý akustický zvuk, bez ďalších prísad. Nemožno im preto vytýkať, že si roky idú po starej známej vyšliapanej ceste, na ktorej sa cítia dobre oni aj ich priaznivci.

Gladiator – Deň, čo mal dávno prísť
(Gladius group s.r.o., 2018)

1. Deň, čo mal dávno prísť
2. Poď do vody
3. Keď som s ňou
4. Možno to chce čas
5. Nič nemá cenu ako ty
6. Lepší človek
7. Milióny ciest
8. Zhora dole
9. Mám ťa rád
10. Ty si tá
11. Čas vianočný
12. Čas vianočný – akustická verzia

Vypočujte si celý album na Deezeri:



Autorka: Miroslava Rabčanová
Foto: Dita Feibigova - Leada photostudio


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
25 26 27 28 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti