Tretia časť seriálu o Mariánovi Vargovi nás zavedie do 80. rokov, kedy experimentátori nemali na ružiach ustlané a verejnosť si žiadala priamočiarejšiu tvorbu. Zlepšenie nastalo až v nasledujúcom desaťročí, kedy ľudia znovu ucítili potrebu počúvať aj náročnejšiu hudbu, tvorenú v duchu slobody, všestrannosti a otvorenia sa mnohým vplyvom.
Vzrušujúce divergentné pnutie
Pravdu povediac však u nás nebol sám. Rok 1981 priniesol fantastické albumy, ktoré sa ešte držali starších čias a s dvojročným oneskorením uzatvárali siedmu dekádu (Bolo nás jedenásť, Modrý vrch, Generation, atď.). I Mariánove Divergencie na tom boli podobne, keďže už len samotný názov ich predurčil do nezávideniahodnej pozície prekročiť gigantický tieň o desať rokov staršej sestry. Štruktúra a rozsah platne zostali zachované, ale zmenil sa obsah a hlavne atmosféra. Už to nebol až tak spontánny kolektívny výtvor ako kedysi. Hlavička Collegium Musicum na obale zostala pro forma, skôr však išlo o Vargov sólový počin, predpovedajúci časy budúce.
V porovnaní s Konvergenciami prevláda piesňová forma. Spev sa ozýva v troch zo štyroch dlhočizných útvarov, otextovaných Kamilom Peterajom. Pribudlo jazzovo-synkopických rytmov, na aké v tom čase boli orientovaní i Anastasis Engonidis (basová gitara) a Cyril Zeleňák (bicie), resp. pútavo vystavaných gitarových sól, ktoré si podelili Peter Peteraj a Luboš Andršt. Ubudlo však hutného Hammond zvuku, prevahu získal syntetizátor a Fender piano. Plastovú, menej výraznú klávesovú príchuť a plochý zvuk albumu našťastie vyrovnali geniálne Vargove nápady.
Cenenými titulmi sú P.F. 1982, 1983,..., kde majster exceluje starým známym spôsobom a Sadza do obálky, v ktorej Hammel podáva fantastické výkony (výborne sa darí i Jankovi Lehotskému). V ústraní neprávom stojí úvodná suita Refrény s dravým inštrumentálnym nábojom a vážno-hudobná Musica Concertante. Na túto vec treba dozrieť, v porovnaní so "Šeherezádou" ju treba oceniť už len preto, že nejde o adaptáciu, ale počin zložený Vargom a Vojtechom Magyarom. Marián v tejto autorskej spolupráci ukázal, že by nemal problém živiť sa aj ako skladateľ vážnej hudby, a preto ide o prelomovú skladbu, vybočujúcu z doterajšieho rockového sveta.
Pochmúrnejšie časy...
Collegium Musicum bolo oficiálne uložené k ľadu a Marián sa vydal na dlho očakávanú sólovú dráhu. Jeho prvý a posledný štúdiový výtvor Stále tie dni (1984) je výnimočný v mnohých smeroch. Prvé štyri kusy sa nesú v duchu Eufónia a Musica Concertante, takže zďaleka nejde o ľahké počúvanie a odzbrojujúci zážitok sa dostaví až pri správnom naladení.
Zvyšok platne je o chlp prístupnejší, regulárnymi kompozíciami sú Vežová hudba s mohutnými "varhanmi" a záverečná trojbodka, predstavujúca jeden z Mariánových vrcholov. Ostatných šesť miniatúr vyniká podmanivou silou, eleganciou i detskou hravosťou. Zvuk rytmiky nie je poplatný dobe, skôr pripomína pokusy nemeckých experimentátorov s elektronikou zo 60. rokov (automatickému bubeníkovi sekunduje Pavol Kozma). Gitary Laca Lučeniča a Petra Smolinského vytvárajú melodický protipól k Vargovým avantgardným snahám.
Nevedno prečo Varga na platňu impozantných rozmerov nenadviazal. Zrejme bola na svoju dobu až príliš vyspelá, sprevádzaná rozporuplnými reakciami. A možno pri sebe naozaj len potreboval niekoho, kto by jeho experimentátorským chúťkam (počuť Vargu spievať zdeformovaným hlasom v Láska, láska stojí za pozornosť) kryl chrbát.
Ten niekto napokon nemohol mať iné meno než Pavol Hammel. Varga motivoval Hammela spievať inak, Hammel brzdil Vargu v zbytočných úletoch. Asi v tom je symbolika, že obaja protagonisti sa stretávali na konci dekád - v 60. rokoch natočili zásadné Zvonky, nasledované o desať rokov neskôr konvenčnejším titulom On a ona, bokom teda nemohol zostať ani rok 1989. Album s odvážnym názvom Všetko je inak nebol prijatý tak vrelo ako Zelená pošta a Na II. programe sna práve kvôli svojej inakosti a vonkoncom nezapadol do kontextu dobového mainstreamu. Navyše vyšiel len pár mesiacov pred eufóriou z revolúcie.
Ešte rytmika (prekvapivo Fedor Frešo - Dušan Hájek) by dobové kritériá zniesla, zvyšok je inde - Peteraj znovu doručil neošúchané texty, plné metafor a Hammelov hlas, hoci sa to zdalo už nemožné, skúša nové spôsoby spevu. Varga sa v porovnaní so sólovým debutom krotí (Mimochodom), hoci pár úletov si neodpustí (Zázrak) a zaujímavo pôsobí účasť ďalších dvoch klávesových hráčov Martina Karvaša a Jána Lauka (Prológ). Lučeničova gitara dodáva platni potrebnú šťavu (Ochorel mi smútok, Krátky film jedného leta) a pripomína, že slávna zostava "starcov" sa dokáže aj po 20 rokoch odviazať v správnej rockovej nálade.
... so šťastným rozuzlením
Jeden problém (socializmus) malo Československo za sebou, čoskoro sa objavil ďalší. K rozdeleniu republiky sa ľudia v oboch častiach stavali rôzne. Platňa Cestou K... Stabil - In Stabil (1992) vznikala naživo formou improvizácie a priniesla prekvapivé momenty. Vladimír Merta, známy folkový pesničkár, ukazuje experimentálnu tvár využívaním rozličných nástrojov a vokálnych foriem. Názvy Kde Bazmek Můj, Rozpad na zkoušku či Něch sa oni straťja napovedajú, že dvojica z rozpadu ČSFR dvakrát šťastná nebola. Varga je ako vždy úchvatný, album však zostal veľmi dobre utajeným a raritným klenotom. A zostáva ním aj naďalej, keďže na streamingových službách by ste ho hľadali márne.
Už v prvom roku existencie Slovenska sa karta akoby zázrakom obrátila. Marián sa zúčastňuje nahrávania titulu Labutie piesne, na ktorom nesmie chýbať Pavol Hammel a do tretice i človek prinášajúci šťastie - Radim Hladík. Konečne sa pokračuje v tom, čo vytýčili Zelená pošta a Na II. programe sna. Ide o krásne zahraný, odľahčený, vycibrený kus hudby, v ktorom sa Peterajove a Filanove texty vynímajú ako perly. Hladík predvádza ohromujúci gitarový koncert, Varga piluje svoj v 80. rokoch vynájdený syntetizátorový zvuk a Hammel píše s takým vkusom, aký na tradičnej pesničkárskej scéne ťažko hľadá konkurenciu.
Album je na hony vzdialený deprimujúcej aure Všetko je inak. Ide o viac než dôstojný záver "československej" trilógie, ktorý vyznieva pozitívne a povzbudzujúco napriek tomu, že medzi oboma národmi sa postavila hranica. Kto hľadá album, obsahujúci nadšenie, provokatívnosť, kreatívnu slobodu a vystihujúci svojskú piesňovú invenčnosť 90. rokov, mal by okrem zásadných titulov od Ursinyho, Šebana, Brezovského, Filipa, Müllera a ďalších siahnuť po Labutích piesňach. A pre Vargu o labutiu pieseň naozaj išlo - od roku 1993 sa k pesničkám, ako ich v konvenčnej forme poznáme, už nikdy nedostal a k súčasnému stavu pop music sa vyjadroval s dešpektom.
V porovnaní s minulosťou Vargova tvorba v 80. a 90. rokoch nestratila na kvalite. Len ju zaodel do experimentálneho a pochmúrneho hávu, čo mnoho ľudí neprijalo a nepochopilo. V jadre pritom ide o známe fígle s novým zvukom a aranžmánmi, čerpajúcimi z tej istej studne vážnej hudby, folklóru a avantgardy ako kedysi. Kto si dal námahu trpezlivo počúvať, našiel kvantum pokladov, aké by u nás nemohol skomponovať nikto iný.
Predchádzajúce diely seriálu o tvorbe Mariána Vargu:
Sloboda, plodnosť, novátorstvo: Raná tvorba Mariána Vargu fascinuje dodnes
Všestranný Marián Varga vytvoril nesmrteľné perly najmä počas normalizácie
Posledný diel:
Záverečná kapitola Mariána Vargu: Návraty, bilancie a večný oddych
Autor: Marek Danko
Foto: SITA/Marián Peiger
Súvisiaci interpreti: Marián Varga
