Hoci mnohí považujú ikonu progresívneho rocku za človeka jedného albumu, resp. hitu, v januári mu na konto pribudol už 26. štúdiový prírastok. Ten si mimoriadnu pozornosť vyslúžil tým, že sa po takmer štyroch desaťročiach vracia ku konceptu siahodlhých kompozícií. Fenomenálny Brit potvrdzuje, že ani po dlhom čase nezabudol skladať nádherné, epické kusy.
Postup zopakoval na ďalších troch platniach, aby sa v roku 1979 s týmto modus operandi rozlúčil v prospech kratších kúskov (výnimkou je hodinová mozaika Amarok, poskladaná zo 45 čriepkov). Nadviazať na ranú etapu kariéry sa rozhodol až v roku 2015, kedy zverejnil na twitteri status, že "skúša pracovať na tzv. A New Ommadawn, aby videl, či táto myšlienka funguje".
Očarí premenlivosť motívov aj inštrumentálny park
Už po prvom vypočutí novinky je jasné, že táto myšlienka funguje viac než dobre. Starý pes sa nerád učí novým trikom a ani v tomto prípade nie je možné príslovie nekvitovať. Kto sa v tvorbe velikána zatiaľ neorientuje, môže sa mu zdať, že celý čas znie ten istý motív, takže je nutné druhé, tretie, štvrté vypočutie a za predpokladu, že to dotyčný nevzdá, je odmenený fantastickým zážitkom, kde sa hudba mení milimetrovými krôčikmi. Prednosť dostáva detailné rozohrávanie nástrojov, vrstvené kus po kúsku v presne odstopovaných intervaloch.
Mike použil hromadu inštrumentálnej výbavy. Prevažujú jeho obľúbené strunové nástroje, od flamenco gitary cez elektrickú a basovú sa dostáva až ku keltskej harfe. Harmónie dolaďuje sedem klávesových nástrojov (nechýbajú Hammond a Farfisa organy), podporených kovovou píšťalkou a vokálmi, parafrázujúcimi Ommadawn z roku 1975. Na rozdiel od prvého dielu si Mike neprizval žiadnych hostí a všetko vzal na vlastné tričko. Porovnávania sú však zbytočné - obidve časti príbehu sú svojské, výnimočne rezonujúce v obdobiach ich vzniku.
Ako zhmotniť ilúziu jedinečnosti
Prirovnávanie dokonca nie je prípustné ani v rámci toho istého albumu, natoľko sú Part I a Part II vyrovnanými časťami skladačky. Idú si sentimentálnejšou cestou, umocnenou variabilnými gitarovými slide-mi a klavírnym rukopisom, z letargie ich vyťahujú najmä menší, hravejší súrodenci (bendžo, ukulele), inšpirovaní world music, ani to však nebýva pravidlom. Hranice medzi pasážami takmer neexistujú, tóny prirodzene vyplývajú jeden z druhého a len ojedinele sa majster rozhodne pre radikálny rez. Príkladom je úchvatný zlom v polovici "dvojky", kedy sa slnečná idylka znenazdajky mení na zlostne riffujúci dážď.
Podobných momentov mohlo byť pokojne viac, napriek tomu by boli námietky o nadmernej repetícii mimo misu. Vďaka kvantu nástrojov má pozorný človek pocit, že motívy majú v každej chvíli odlišný farebný odtieň a paleta umelca je naozaj široká. Prejavuje sa to aj v grandióznom závere, kde sa Oldfield okľukou vyhol zbytočným gejzírom monumentality a dielko zavŕšil skromne a s nadhľadom velikána. Určite ste uňho niečo podobné zažili, ale tá schopnosť vytvoriť ilúziu, že teraz ide o niečo výnimočné, je zakaždým odzbrojujúca. Čiže ak nič iné, jeho prístup k rockovej muzike patrí k unikátom. A obzvlášť to platí v súčasnosti.
Return to Ommadawn patrí ku klasickým dielam Mikea Oldfielda. Je melodicky košaté i rockovo dravé, bohaté na motívy, s podmanivou atmosférou a silným priebehom. Umelcov návrat k rozsiahlym plochám sa nadmieru vydaril a hoci zrejme išlo o jednorazový akt, ako osviežujúce vybočenie poslúžil znamenite. O čomsi svedčí aj predajnosť platne - v britskom rebríčku dosiahla až na štvrtú pozíciu, čo je v prípade tamojšej tvrdej kritiky mimoriadne priaznivá skutočnosť.
Mike Oldfield - Return to Ommadawn
(Virgin EMI, 2017)
1. Part I
2. Part II
Autor: Marek Danko
Foto: Mikeoldfieldofficial.com
Súvisiaci interpreti: Mike Oldfield
