Žánrové fúzie sú už viac než polstoročie spôsobom, ktorým kapely prepájajú svoju náklonnosť k viacerým hudobným štýlom so snahou vytvoriť niečo nevšedné a originálne. Väčšinou ide o bežnejšie kombinácie, na ktoré si poslucháči už zvykli. Niektoré sú hudobníkmi menej zaužívané a obľúbené, no experimentovať sa dá s všeličím. Výraznou novinkou na slovenskej scéne je debutový album projektu Džez a hrúza, ktorý púta pozornosť už len svojím názvom.
Konzervatívne úvahy, či je s kostolným poriadkom spájanie jazzu a hip-hopu, rapu, resp. v tomto prípade skôr jazz-rocku so slam poetry, ponechajme bokom. Hranice medzi tzv. vysokou a tzv. nízkou kultúrou sú dnes v podstate neexistujúce a v zámorí má táto fúzia už viac ako 30-ročnú tradíciu. Medzi priekopnícke albumy v tejto oblasti patrí séria nahrávok Guru's Jazzmatazz. Raper Guru z dua Gang Starr vydal prvý zo svojich štyroch albumov nahratých v spolupráci s jazzovými hudobníkmi v roku 1993.
Inšpiroval ho k tomu fakt, že mnohí hip-hopoví producenti (vrátane jeho parťáka z Gang Starr DJa Premiera) na prelome 80. a 90. rokov často používali pri tvorbe beatov práve sample z jazzových nahrávok. Stačí spomenúť legendy ako De La Soul, A Tribe Called Quest či The Roots. O tom, že spojenie rapu so živou jazzovou inštrumentáciou nebolo len krátkodobým huncútstvom, svedčí aj úspech jedného z kritikmi najoceňovanejších albumov minulej dekády, To Pimp a Butterfly (2015), na ktorom Kendrick Lamar spolupracoval s množstvom súčasných jazzových a funkových umelcov. Za všetkých spomeňme mená ako Robert Glasper, Thundercat, Kamasi Washington alebo George Clinton.
Našťastie aj na Slovensku platí, že málokto z jazzovej komunity sa považuje za snoba, u väčšiny predstaviteľov tohto žánra prevažuje nadhľad a ochota experimentovať. K prepojeniu rapu a jazzových umelcov už aj u nás došlo viackrát v rámci koncertných projektov (napr. Rytmus pravidelne vystupuje s poprednými hráčmi ako Eugen Vizváry, Martin Valihora, Tomáš Gajlík, David Hodek, Michal Bugala) a v rámci tvorby nemožno opomenúť Modré hory, ktorých beaty sú doslova nasiaknuté "jazzovosťou" a minuloročný live album Modré hory Akustik to len podčiarkuje.
Zdroj: artwork - Karol Krištofovič
Mnohovýznamová poézia
Toľko stručný úvod na tému spojenia, ktoré síce nie je novinkou, ale stále môže znieť veľmi sviežo a originálne. Dôkazom je práve dlhohrajúci debut kapely Džez a hrúza, zoskupenia štyroch ľudí, ktorí sa neboja korčuľovať na tenkom ľade. Na scéne je kapela už niekoľko rokov – my v Hudba.sk sme ju prvýkrát zaregistrovali pred dvoma rokmi vďaka projektu In Between Books Sessions – no s vydaním albumu si dala na čas.
Vydala ho v júni tohto roka pod názvom Stačí ti a nesie sa vo veľmi príjemnom a pohodovom duchu. Fúzia na prvý pohľad protichodných žánrov tu funguje znamenite a napriek tomu, že ide o prvotinu, z hudby cítiť veľkú profesionalitu a zapálenosť zúčastnených.
Pri prvom kontakte mi kapela hudobne viac než spomínané Modré hory pripomenula Darkness Positive, keďže Džez a hrúza nemajú klasické hip-hopové beaty. Ich skladby, inštrumentálne postavené na gitare, bicích, basgitare a klávesoch, ponúkajú z hľadiska kompozície omnoho viac než len organické groovy. Tieto nástroje sú typické pre tzv. fusion skupiny, atypickým prvkom je tu však rapový prednes, ktorý možno považovať za ďalší regulárny nástroj.
Texty sú pre Džez a hrúzu alfou a omegou, bytostne originálnym poznávacím znamením. Na ich interkontextualite a metaforách si vyláme zuby nejeden poslucháč, ktorý jazz považuje najmä za inštrumentálnu záležitosť. Od úvodnej daleko.odludi spúšťa Milan Kopecký kanonádu veršov, nad ktorými musíte dlho premýšľať. Ostré náboje v zásobníku si ponecháva až do záverečného kusu Stačí ti, takže celý album je po textovej stránke vzácne vyrovnaný. Ponúka úvahy na rôzne témy, pričom plynule prechádza z osobnejšej do spoločensky kritickejšej roviny a naspäť.
Keď rapuje intelektuál
Milan je povolaním prekladateľ kníh a učiteľ, neprekvapí preto široká slovná zásoba a množstvo originálnych lyrických zvratov a kultúrnych referencií (texty sú prešpikované odkazmi na literatúru, filmy či výtvarné umenie). Celkový vibe má tak omnoho bližšie ku kaviarenskej intelektuálnosti ako k jednoduchej priamočiarosti pouličného rapu. Na jazyk sa preto derie označenie "sofistikovaný rap", no ako rapujúci básnik hovorí v skladbe Highend, jeho "snobstvo" nie je póza, ale prirodzená túžba hľadať vo veciach hĺbku a byť stále lepším.
"Som z povahy trhan a prvý oblek si kúpim asi o dvadsať rokov za cudzie peniaze a pod hrozbou hádky," rozporuje raper tvrdenie o tom, že je snobom, a o pár desiatok sekúnd po inštrumentálnej pasáži s gitarovým sólom pokračuje zdanlivo nesúvisiacou úvahou: "Asi bude to inak možno predsa tým Anglickom, ktoré mám v krvi, že keď zaprší, začnem rýchlejšie rozmýšľať. Ale chcieť sa zlepšiť, keď ste raz dobrý, je opak snobstva."
Už z týchto ukážok, ktoré vytrhnuté z kontextu možno nedávajú veľmi zmysel, je jasné, že Kopeckého verše nie sú na prvú a súčasťou poslucháčskeho zážitku je práve odkrývanie ich významu. Sú tiež demonštráciou toho, že s učebnicovým rýmovaním si autor mnohokrát hlavu neláme, napriek tomu prúdy jeho myšlienok do rytmickej hudby dokonale zapadajú.
Nekonvenčná je aj štruktúra skladieb – zapamätateľných opakovaných pasáží je v rámci textov na albume minimum a v skladbách Fearful symmetry, Highend, či Stačí ti sú dokonca refrény čisto inštrumentálne. A aj tie, ktoré sú spievané, resp. rapované, sú príliš dlhé a "ťažké" na to, aby bolo možné hovoriť čo i len o náznaku hitovosti. Napriek tomu sú skladby svojským spôsobom chytľavé a príťažlivé.
Kopecký sa v textoch identifikuje ako introvert a outsider, predovšetkým je však vnímavým pozorovateľom ľudí, spoločnosti a svojho vlastného "mikrosveta". S dávkou osviežujúceho nadhľadu to pekne dokazuje v skladbe Sparno.
"Učím päť rokov a skladbu Sparno som napísal asi dva mesiace po tom, ako som nastúpil. Bola klasifikačná porada, ja som sa nudil, a tak som skladal text. Nikoho som vtedy zo zboru nepoznal, vychádzal som iba zo zažitých stereotypov. Po piatich rokoch sa mnohé z nich potvrdili. Pikantné je, že sme tento rok hrali skladbu naživo s kapelou u nás v škole, a ťažko sa mi kolegom vysvetľovalo, že nie je o nich, resp. že som ju o nich nepísal. Písal som ju o všeobecných mustrách z laického pohľadu, len oni potom tie mustry naplnili. Ale to som im už nepovedal," prezradil Kopecký.
Každý text desaťskladbovej nahrávky by mohol byť predmetom samostatnej analýzy, my sme sa umelca opýtali ešte na refrén piesne Klauni na karoch, v ktorom opakuje: "Pamätáš, keď povedal Tony Soprano, že horšie sa rozhovor už ani nedá začať? Sadať si na zadné, dať každému na známosť, kto má málo spomienok a komu stačia."
Význam týchto slov a zdroj inšpirácie nám Milan priblížil takto: "Skladba Klauni na karoch je o ľuďoch, ktorí prídu v živote do bodu, keď veci prestanú dávať zmysel. Oni síce spravili všetko správne, ale aj tak okolo seba vidia a počujú iba absurditu, a preto si berú na pomoc spomínanie na staré zlaté časy. Teda asi o každom človeku na svete :) Inšpiráciou bol Vecov verš zo skladby Funkčný veterán 'tak strašne by ste chceli a tak strašne to nejde' a práve známa veta zo Sopranovcov o hľadaní zmyslu života v minulosti."
Hudobný "oucajder"?
Autorom hudby je Milanov brat, gitarista Ondrej Kopecký. Základom väčšiny skladieb sú jeho gitarové riffy, resp. figúry, prirodzene sa vyvíjajúce v sóla. Podarilo sa mu vymyslieť viacero variácií, skladby sa na seba nepodobajú a niekedy ponúkajú aj zapamätateľné melódie (Sparno). V melodickej rovine Ondrejovi výdatne asistuje hosť Roland Kánik (Modré hory), podfarbujúci gitarové motívy príjemným zvukom klávesov (napr. Stačí ti).
V rytmickejšom a tvrdšom kúsku Highend zaujme nepravidelný groove, za ktorý sú zodpovední basgitarista Andrej Škrinár a bubeník Stanislav Zríni. Andrejova basa vyčnieva a žije si vlastným bublajúcim životom, typickým pre kvalitný fusion. Stanislav ponúka pestrú hru, či už ide o zasekávanie, nepravidelný takt či naopak rovnejší, dôraznejší rytmus (Oucajder).
Fearful symmetry a Hiatus patria medzi hudobne najprepracovanejšie kusy. Prvý titul začína nádhernými gitarovými vyhrávkami, ktoré sa rozvinú do výborného groovu, zvýrazňujúceho Milanove poetické myšlienky ("komu niet rady, tomu niet polnoci, a už zase cítim koriander"). Hiatus sa po melodickom úvode transformuje vďaka kreatívnej basgitare na rytmicky členitý kúsok, vyšperkovaný klávesovými vyhrávkami a gitarovým sólom.
Okrem Kánika na albume hosťuje aj Michal Cálik, ktorého trúbku v skladbe Spoločenstvo samých identifikujete na prvé počutie, ale v Klauni na karoch sa mu z tohto nástroja podarilo vydolovať zaujímavú moduláciu. Mastering (Boris Sodoma) je prispôsobený počúvaniu na prenosných zariadeniach, no našťastie sú jednotlivé nástroje dobre identifikovateľné a je možné vysledovať ich členitý priebeh.
Zatiaľ nevedno, či je debut kvarteta Džez a hrúza iba jednorazovým projektom, podporeným zdrojmi z FPU, ale bola by veľká škoda, ak by páni vo svojej tvorbe nepokračovali. Podarilo sa im vytvoriť na slovenskej i českej scéne ojedinelý album, ktorý síce nezačnú masovo počúvať fanúšikovia rapu ani jazzu, no svojich poslucháčov, hľadajúcich originálne umelecké prieniky, si určite nájde.
Album Stačí ti je dôkazom, že inštrumentálna jazzová hudba bez kompromisov, v ktorej nie je núdza o nápady, môže fungovať aj v spojení s rovnako košatými textami, a že slam poetry sa na pozadí živej hudby, ktorá ponúka viac než len pravidelne pulzujúce hip-hopové beaty, stáva ešte zaujímavejšou. Je tak dobrým inšpiratívnym impulzom pre obidva žánre.
Kapelu môžete vidieť najbližšie naživo už dnes večer (14.9.) v Trenčíne na showcase podujatí Garáž 2023 (viac info o podujatí), v sobotu 16. septembra na Trnavskom jarmoku a o týždeň vo štvrtok (21.9.) v bratislavskom klube Pink Whale, kde okrem Džez a hrúza zahrajú aj Bene a Roland Kánik z Modrých hôr. Tieto koncerty už skupina odohrá s novým basgitaristom Marekom Tarajom.
Džez a hrúza – Stačí ti
(2023)
- daleko.odludi
- Sparno
- Highend
- Fearful symmetry
- Oucajder
- Klauni na karoch
- Retro
- Spoločenstvo samých
- Hiatus
- Stačí ti
Vypočujte si celý album na Bandcampe:
Autori: Marek Danko (Mnohovýznamová poézia, Hudobný "oucajder"?), Patrik Marflák (úvod o spojení jazzu a rapu vo svete a na Slovensku + Keď rapuje intelektuál)
