Experimentálna formácia Ospalý Pohyb vydala vlani po 22 rokoch vydarený album Ø a už sa hlási opäť s jeho nasledovníkom v podobe platne Úzkosť a rozklad. Mohlo by sa zdať, že krátky časový odstup pôjde na úkor kvality, kapela však vydáva nápadmi rovnocenný počin. Štvorica dokazuje, že prísnou selekciou vie ustáť tvorivý pretlak a dáva zo seba to najlepšie.

Ospalý Pohyb vydal v 90. rokoch tri platne, na ktorých si vybudoval pesničkovým minimalizmom, výbušnými hlukovými plochami a experimentovaním poznačený rukopis. Na štvrtej platni z roku 2016 absentovala noise zložka, zvyšné dva prvky ako zdravé jadro však zostali. Piesne sa niesli v duchu obľúbeného termínu chill, avšak dotiahnutého do extrému pomalým tempom a zvukovými bizarnosťami. Tie boli typické aj pre texty, pri ktorých človek dlho premýšľal, či to vôbec kapela môže myslieť vážne alebo len dokáže urobiť šikovnú recesiu.  

Pomalý, ospalý, ale predsa len posun

Na minuloročnom albume asi najviac šokoval fakt, že sa v súčasnosti vôbec niekomu chce nahrať to, čo nikdy nebude mať masový dopad a pre milovníkov zvukových inovácií môže pôsobiť staromódne. Pritom kapela fantasticky dokázala, že témy úzkosti, sociálnej izolácie a duševnej rozpoltenosti sú dnes rovnako aktuálne ako v 90-tych rokoch. A darí sa to i s aktuálnym dielkom Úzkosť a rozklad, ktoré sa môže porovnávať s akýmkoľvek kúskom z jej diskografie. Jasne rozpoznateľný rukopis vyzrieva, navyše páni v rokoch majú v rukáve ukryté nejedno vzrušujúce prekvapenie.



Autor: Marek Danko      
Foto: Peter Hajdin