Katarzia práve v čase karantény prináša nečakane aktuálny album o samote a sebahodnote. V pohodlí domova si k nemu zatancujete, veľa endorfínov však nečakajte.
Aj bez ilustrácie týmto zážitkom je očividné, že pilotný singel nového albumu Katarzie je trefným soundtrackom k sociálnej izolácii, ktorú teraz prežívame. Celibát je nahrávka, ktorá vznikla počas porozchodového sebaspytovania (tzv. breakup album), no v aktuálnej situácii skladby o osamení neplánovane získavajú ďalšie významy. Po Antigone z roku 2018 ide už o druhý prípad, kedy výpoveď tejto hudobníčky v aktuálnom spoločenskom kontexte narastá o ďalšie rozmery.
Samozrejme, keďže ide naozaj len o zhodu okolností, Katarzia k aktuálnej situácii na novom albume nič zásadné nepovie. Celibát, ktorý je najčastejšie spájaný s odrieknutím si telesného potešenia v prospech duchovného života, v jej podaní naďalej znamená predovšetkým pre ňu typické reflektovanie milostných vzťahov a vlastného dozrievania.
Tenká čiara medzi novátorstvom a trendom
Nahrávka je pokračovaním úspešnej spolupráce s producentom Jonatánom Pastirčákom (Pjoni, Isama Zing), okrem neho a kapely tu však zaznie aj celý zástup ďalších producentov. Niektoré skladby predstavujú príjemné súznenie elektroniky a živých nástrojov, iné sa pod váhou použitých efektov rozpadajú. Prvým cudzojazyčným skladbám speváčky napriek snahe podkopáva nohy nezvládnutá výslovnosť, čo je obzvlášť škoda pri inak citlivom zhudobnení básne českého "bítnika" Václava Hrabě (Blues o dešti).
Pieseň V noci sa takmer na dotyk približuje k akustickým pesničkárskym začiatkom autorky, na viacerých miestach albumu pôsobivý pátos prináša klavír Alberta Romanuttiho (Bert & Friends). V druhom singli Tristan a Izolda príbeh o astmatickom/panickom záchvate získava práve použitím elektroniky adekvátne znepokojivé kvality, Auto-Tune tu vokálu speváčky ledva dá dýchať.
Celibát tak pokračuje v elektronickom zvuku, ktorý Katarzia prvýkrát predstavila na nahrávke Antigona. Hoci ani vtedy nešlo o výrazne inovatívny zvuk, v kontexte hudobníčkinej tvorby jej tretí album predstavoval odvážne vykročenie do neprebádaných sfér. Pri počúvaní jeho nasledovníka však vzrušenie z nového opadá a miestami ho nahrádza úplne opačný dojem šablónového tlmočenia trendy soundu. Kým v užšom kontexte domáceho mainstreamu (alebo skôr "overgroundu", keďže úplným mainstreamom jej tvorba nikdy nebola) môže zvuk Celibátu pôsobiť osviežujúco až avantgardne, náročnejšie uši zostanú neuspokojené. Čiastočne je to však aj dané aj rýchlosťou doby - v celosvetovom kontexte je dnes v hudbe medzi novátorstvom a trendom veľmi tenká čiara.
Autentický príbeh sebaspoznávania
Na prvý pohľad by sa pri vyššie uvedenej kritike mohlo zdať, že je na mieste dať za pravdu hlasom, ktoré Katarziu považujú za preceňovanú autorku. Bez ohľadu na to, ako nám speváčkin prejav osobne ladí či neladí, je v česko-slovenskom kontexte len málo osobností, ktorých práca je dlhodobo predmetom toľkej reflexie. Haló okolo Katarzie niekedy naberá absurdné rozmery, ktoré živia pochybnosti o oprávnenosti speváčkinej pozície - ako keď sa jej chaotický emocionálny výlev z Facebooku ocitne v novinách so štandardne najkvalitnejším kultúrnym spravodajstvom, či keď jej (seba)prezentácia ako feministky naďalej ukazuje len ukážkovo povrchné stereotypy. Aj to všetko prispieva k zvýšeným nárokom na jej hudobnú produkciu.
V mediálnom nánose by sa však nemala stratiť skutočnosť, že v lokálnom kontexte skutočne ide o autorku, ktorá do diskusie o súčasnej slovenskej hudbe kontinuálne prináša nové podnety, a to nielen v hudbe samotnej, ale aj jej prezentácii či prepájaní so spoločenskými témami. Na novom albume Katarzia túto lačnosť po nových prístupoch prvýkrát neprináša a namiesto výraznej zmeny kurzu rozvíja už vybranú cestu. Nemyslím si preto, že pôjde o nahrávku, o ktorej sa bude rozprávať v širších kontextoch. Pre ľudí, ktorí patria k jej fanúšikom, však rozhodne ide o album, ktorý treba počuť.
Miestom, kde sa stretávame s očividným posunom, tak prekvapivo môže byť v podstate náhoda - kvôli karanténnym obmedzeniam singel Samota (mi nevadí) sprevádza DIY videoklip z osobných záberov speváčky, ktoré ju zachytávajú prevažne pri skákaní na trampolíne. Ak ho porovnáme s videom k piesni Básnici z jej druhého albumu, máme pred očami celkom inú Katu. Kým v roku 2016 na trampolíne skáče dievča v ľudovom kroji, so zafarbenými vlasmi, pomaľovanými rukami a ešte aj čelenkou, nové zábery ukazujú predovšetkým neinscenovanú radosť hudobníčky. Bez mejkapu, zraniteľnú, spokojnú. Celý Celibát je predovšetkým autentickým príbehom nedokonalého, no prehlbujúceho sa sebapoznania. A či už sa musíte konfrontovať sami so sebou kvôli izolácii, rozchodu alebo z celkom iných dôvodov, nová Katarzia vám má čo povedať.
Katarzia - Celibát
(2020, Slnko Records)
1. Samota (mi nevadí)
2. Tristan a Izolda
3. Drag queen
4. Posledný tanec
5. Hoří i voda
6. Bonsai
7. V noci
8. Fairies
9. Blues o dešti
10. Zostalo mi po tebe prázdno
11. V noci (Aid Kid remix)
Autorka: Michaela Kučová
Foto: artwork
Súvisiaci interpreti: Katarzia
