Nahrávacie spoločnosti budú z Bowieho pozostalosti ťažiť ešte pekných pár rokov. Nič však už nezmenia na tom, že 25. sólovka zostane posledným za jeho života vydaným albumom. Ide o úctyhodnú bodku za kariérou človeka, ktorý nemal stálu hudobnú tvár, napriek tomu (alebo skôr práve preto) bol až do konca vplyvným a nezameniteľným umelcom.

David Bowie rád vstrebával všetko, čo mu prišlo do cesty. Vedel stvárniť upíra, vedca či rozprávkovú bytosť vo filmoch, na ktoré sa spolu s jeho rôznorodou hudbou nezabúda. Tzv. škatuľkárom to nemusí byť po chuti, každý si však môže vybrať. Povesti nevyspytateľného chameleóna zostal napokon verný do konca života, keďže po predošlej priamočiarej rockovej platni The Next Day (2013), kedy sa zdalo, že šokovať už nebude, zrazu dostal chuť na experimentálnu tvorbu a nahral jeden z najprekvapujúcejších albumov svojej kariéry.

Za spolupracovníkov si vybral nie veľmi zvučné mená, pokiaľ sa neradíte medzi fanúšikov súčasného jazzu a inak náročnejšej hudby. Saxofonistu a flautistu Donnyho McCaslina je počuť skoro v každom titule, nemenej skvelé gitarové party zaobstaral Ben Monder. Čierno-biele klapky v každej podobe reprezentuje Jason Lindner a zvláštna pozornosť patrí vynikajúcej rytmike v zložení Tim Lefebvre (basgitara) - Mark Guiliana (bicie), ktorej prácu niekedy nie je možné bez veľkej snahy zachytiť a spracovať.

Vojvodova autorita a všestrannosť sa nedajú prehliadnuť

Platňa je pomyselne rozdelená na skladby, ktoré boli zverejnené ešte pred jej vydaním a dovtedy nepočuté piesne. Hudobne najrozmanitejším kusom je titulná kompozícia Blackstar, už dlhší čas verejnosti dostupná, no stále nie úplne pochopená a receptormi vstrebaná. Z jazzu má uhrančivý saxofón a neuchopiteľnú rytmiku, ktorá nepostojí na mieste ani sekundu. Ruchy elektronických zvukov sú nadmieru decentné, tento žáner však určite nie je do počtu.

Kompozícia bola podľa producenta Tonyho Viscontiho pôvodne napísaná ako dve samostatné piesne. Približne po štyroch minútach sa tak nálada vracia k acid rocku, sláčiky majú demonštrovať pseudo-orchestrálne ambície, resp. ukázať popovú tvár. Záver patrí "andersonovskej" flaute, zmätene tápajúcej v labyrinte vesmírnych zvukov. Ak chcel Bowie hneď na úvod albumu zbilancovať množstvo žánrov, v ktorých sa počas piatich dekád plynule pohyboval, urobil to majstrovsky. Skladbu navyše ozdobil videoklip režiséra Johana Rencka, ktorý je, podobne ako text piesne, vďačným predmetom rôznych diskusií a interpretácií.


Dvojke 'Tis a Pity She Was a Whore dominuje nepravidelný saxofón a fantazmagoricky znejúci klavír, ktoré v inštrumentálnych pasážach zanechávajú hudobnú logiku v ruinách. Poriadok musí urobiť vojvodov spev, počas ktorého skladba pulzuje pravidelne. Bowieho hlas sa ozýva akoby flegmaticky a nonšalantne, no do duše poslucháča prehovorí tak hlboko a silno, že zanecháva trvalý zážitok, ktorý podčiarkuje šialene a zároveň geniálne znejúci saxofón.

K najrafinovanejším skladbám albumu patrí jednoznačne Sue (Or in a Season of Crime), kde má človek možnosť sledovať zdanlivo nelogickú naháňačku basgitary a bicích s bláznivými zvukmi a ruchmi. Ešteže opraty držal skúsený producent Visconti, divoká jazda tak vyústi do vzrušujúceho zážitku plného adrenalínu a očakávaní, čo sa udeje v ďalšej sekunde. Obe tieto skladby už boli taktiež zverejnené predtým, na kompilácii Nothing Has Changed (2014) sú však v inej podobe ako na novom albume. A slová "Sue, goodbye" už nikdy nebudú znieť tak ako predtým.

Až mrazivo osobnou a budúcnosť vystihujúcou výpoveďou je Lazarus, ktorý je na nahrávke oproti videoklipovej verzii o dve minúty dlhší. Stačia úvodné slová, ktoré medzičasom obleteli svet ("Pozri sem hore, som v nebi. Mám jazvy, ktoré nemožno vidieť. Mám drámu, ktorú mi nemôžu ukradnúť. Už ma každý pozná.") a človek sa nemôže ubrániť výčitkám, prečo si to nevšimol skôr. Až po jeho smrti, dva dni po vydaní albumu, vysvitlo, že nešlo len o prevtelenie sa do muzikálovej postavy. Z osudového riffu za každým veršom naskakujú zimomriavky, motívy gradujú spôsobom, na aký má v rocku patent len zopár vyvolených, aby sa v závere stíšili do nádherného epitafu. Druhý videoklip Johana Rencka a zároveň posledný v hudobníkovej kariére hovorí ešte jasnejšou rečou a potvrdzuje Viscontiho slová, že David Bowie zo svojej smrti urobil umelecké dielo.


Hudba mu ďakuje za veľa
Posledné tri skladby sme pred vydaním albumu počuť nemohli. Najpokojnejšou a najmenej prekvapujúcou je Girl Loves Me, hotová idylka v porovnaní s inými položkami. Davidov hlas je modulovaný na nepoznanie a trojslovný refrén sa priestorom nesie skoro ako mantra, ktorej odpovedajú ďalšie zastrené vokály. Pri troche predstavivosti by sa ústredná melódia hodila do akejkoľvek bondovky, až natoľko je britská - "suchá" a odťažitá, no zároveň elegantná a švihácka.

Dollar Days má melancholicky post-rockový úvod a takmer statický priebeh, náladou a odzbrojujúcou melodickosťou sčasti nadväzuje na prvý singel predchádzajúceho albumu Where Are We Now?. Odkiaľsi zdola však akoby mimovoľne "bzučí" a ruší pozornosť nervózne sa tváriaca rytmika. Zvuky vrcholiace neposedným gitarovým sólom sa nabaľujú a vrstvia jeden na druhý, takže song sa ani náhodou nedá zaradiť k umiernenejšiemu krídlu. Posledných desať sekúnd si Bowie zaspomínal na elektronické 90. roky a ponúka tak plynulejší prechod do poslednej skladby.

Záverečný kus I Can't Give Everything Away má odľahčenejší elektronický kabát, vrúcny spev s opakujúcou sa dvojzmyselnou frázou ("nemôžem odovzdať/prezradiť všetko") predstavuje akýsi epilóg, rozlúčku či zmierenie sa s osudom. Rôzne nástroje defilujú v rade, akoby chceli svojmu vojvodovi posledný raz zahrať - milovaná gitara, clivá ústna harmonika, rozšafný saxofón, atď. Trvalo by však veľmi dlho, keby mu hudba mala splatiť všetko, čo jej v živote dal.

Album ★ musí uspokojiť všetkých Bowieho fanúšikov a milovníkov experimentálnejšej hudby. Je to sviatok pre priaznivcov náročných výkonov, nevyspytateľných kompozičných riešení a pestrých zvukových koláží. Silu albumu podčiarkuje nevšednosť vo vyjadrovaní tónov a melódií, a samozrejme texty, s ktorými David Bowie "umenie odchodu" posunul na úplne novú úroveň. Najmä Lazarus, Dollar Days a I Can't Give Everything Away sa po smutnej správe od minulého pondelka dostali do zamýšľaného kontextu a ich pravý zmysel bol odtajnený s mrazivou definitívnosťou.

Na jednej strane sa tak s touto platňou spája zmarená radosť, že sa autor všeobecného nadšenia zo svojho diela nedožil, no pri jeho počúvaní je teraz už úplne zrejmé, že presne takto to podľa finálnej majstrovskej vízie malo byť. Napokon, už za svojho života sa David Bowie stal uznávaným umelcom, hudobnou aj módnou ikonou, ktorá ovplyvnila ďalšie generácie umelcov a zmenila tvár hudby a popkultúry. Jeho tvorba rozhodne stojí za pripomenutie, preto si ju postupne počas roka predstavíme v tematickom seriáli na pokračovanie.

David Bowie - Blackstar
(ISO Records / Columbia Records, 2016)

1. Blackstar   
2. 'Tis a Pity She Was a Whore
3. Lazarus
4. Sue (Or In a Season of Crime)
5. Girl Loves Me
6. Dollar Days
7. I Can't Give Everything Away

Celý album si môžete vypočuť na Deezeri:



Autor: Marek Danko
Foto: Jimmy King

Súvisiaci interpreti: David Bowie