The End, So Far je názov najnovšieho albumu jednej z najväčších metalových kapiel súčasnosti a budúcej histórie. Okamžite po jeho zverejnení vyvolal dohady, či naozaj naznačuje koniec Slipknot. "Áno aj nie" bola zjednodušená odpoveď kapelníka a perkusionistu Shawna "Clowna" Crahana. Podľa jeho slov album uzatvára jednu éru a zároveň je posledným, ktorý vyjde pod značkou Roadrunner records. Čo bude nasledovať je nateraz veľkou neznámou, vieme však s istotou povedať, že Slipknot určite nekončí.

Obdivujem redaktorov, ktorí vedia napísať recenziu okamžite po vydaní albumu. Mne by to v tomto prípade neskutočne zjednodušilo robotu, lebo by som pravdepodobne napísal niečo v zmysle, že ide o najslabší album Slipknot. Ale nie, ja to musím do seba tlačiť doma, so psom vonku, v MHD, v aute, až kým sa mi to nedostane pod kožu, a tak tu nad tým sedím už druhý týždeň. A vôbec to neľutujem, pretože takto som sa unáhlil napríklad v prípade novinky od Ghost a viem, že dnes by tá recenzia vyzerala úpne inak. Inak tomu nie je ani v tomto prípade a po viac ako týždni intenzívneho počúvania v rôznych formátoch a kvalitách môžem s kľudným svedomím konštatovať, že Slipknot proste vyslovene slabý album nahrať nevedia. Zatiaľ. 

Úvahy o tom, či ide o najslabší album, som sa rozhodol pustiť z hlavy, pretože sú úplne nepodstatné. Prirodzená živelnosť, nasranosť a okamžitá chytľavosť prvých dvoch nahrávok, ktoré vznikli, ako sa hovorí, "v pravom čase" a s geniálnym šialencom Rossom Robinsonom na producenstskej stoličke, sa už nikdy nezopakuje a tak je to aj dobre. Členovia kapely dospeli a za takmer 30 rokov existencie kapely zažili spolu dobré aj zlé, a to všetko sa odrazilo na ich tvorbe, ktorá dospela rovnako a odráža všetky radosti a tragédie tri dekády trvajúceho šialenstva.

Počiatočné rozpaky vystriedalo nadšenie

Slipknot sú majstri začiatkov, či už koncertných alebo štúdiových a je úplne jedno, či sa rozhodnú začať psychoticky (eponymný debut alebo Iowa) alebo baladicky (Vol. 3 The Subliminal Verses alebo 5: The Gray Chapter). Tentokrát zašli ešte ďalej a ja sa stále neviem zbaviť úsmevu z úvodnej Adderall, ktorú pri jej stopáži cez päť minút ani nemôžeme považovať za intro. Na moje prekvapenie sa jedná o jednu z najlepších vecí na doske, ktorá zároveň dokazuje, že Slipknot si naozaj môžu robiť, čo chcú, a nestratili by sa v žiadnom žánri. Album teda otvára príjemne vzdušná pop-rocková skladba s jemne baladickým nádychom, ale s veľmi pozitívnou atmosférou a to tu ešte nebolo.


O to viac vynikne kontrast pri prechode do nasledujúcej The Dying Song (Time To Sing), ktorá je jednou z troch skladieb zverejnených ešte pred vydaním albumu a zároveň prvým singlom s videoklipom. Corey Taylor nám predspieva refrén a potom už to ide strmo z kopca. Trademarkové zúrivé staccato, kde sa do toho oprie všetkých deväť členov naraz, gitary sekajú, bicie a pivné sudy hrmia, Corey na nás šteká tak, ako to len on vie, a celé to nenápadne podfarbujú všadeprítomné sample a vy máte pocit, že sa rozpadáte na atómy a zároveň pevne držíte pokope. Skladbu som počul ešte pred vydaním albumu a vtedy som si povedal, že sa viac menej jedná o typický singel Slipknot, čo je v podstate stále pravda, ale v kontexte albumu vyznieva niekoľkonásobne silnejšie.


Kontext zachránil aj The Chapeltown Rag, prvú zverejnenú skladbu z The End, So Far, ktorá ma v čase vydania nechala úplne chladným. Ale ako súčasť celku mi dáva oveľa väčší zmysel a aj keď nepatrí medzi moje najobľúbenejšie skladby na albume, vôbec mi neprekáža a záverečná tretina piesne je vyslovene masaker. Trojicu ochutnávkových singlov uzatvára Yen a s ním opäť prichádza zvoľnenie a poslucháč si môže na chvíľu vydýchnuť. 


Blastbeaty a Transformeri

Okrem úvodnej Adderall boli zatiaľ všetky spomenuté skladby zverejnené skôr než vyšiel album, ale teraz už ideme do neprebádanej oblasti. Sid Wilson, ktorý v kapele škŕka platne, je mojím najobľúbenejším členom a Hive Mind je zatiaľ mojou najobľúbenejšou skladbou na novinke. Sid, známy aj ako DJ Starscream, sa nikdy netajil svojou láskou k Transformerom, koniec koncov aj jeho umelecké meno je postava z tohto komiksu a intro k spomínanej Hive Mind by sa dalo použiť ako soundtrack k príchodu Megatrona.

K tomu sa pridá Jay Weinberg s blastbeatovou palbou, ktorý opäť dokazuje, že si po odchode pôvodného bubeníka Joey Jordissona (RIP) nemohli vybrať lepšie. Dovolím si tvrdiť, že Jay spolu s producentom predchádzajúcich dvoch albumov Gregom Fidelmanom kapelu zachránili. Preto som spočiatku nedôverčivo pozeral na nové meno producenta, ktorým je Joe Barresi.


Koho nezomlela Hive Mind, toho doklepne dunivá zúrivosť Warranty a potom prichádza ďalší z vrcholov albumu. Baladická skladba Medicine For The Dead klame telom a pod zdanlivo jemným obalom to buble ako v tlakovom hrnci. Atmosférou by som ju prirovnal k podobne klamlivej pecke z legendárneho albumu Iowa s názvom Gently.

Tu by som sa vrátil aj k producentovi a k produkcii celkovo, ktorá je tak čistá a konkrétna, ako to len v prípade deväťčlennej metalovej kapely ide. Joe Barresi má skúsenosti najmä s kapelami ako Queens Of The Stone Age, Kyuss alebo Bad Religion a tie preniesol aj na novinku Slipknot. Experimentuje sa so zvukmi, nástrojmi a žánrami, perkusie sú zretelnejšie a Sid dostáva oveľa viac priestoru ako doteraz.


Progres a experimenty

Ako som spomínal v úvode, tak ako dospeli členovia kapely, dospela aj ich hudba. Skladby sú progresívnejšie a niekedy je náročnejšie prehrýzť sa jednotlivými vrstvami. Z môjho pohľadu najexperimentálnejšou záležitosťou je asi Acidic. Bizarné bluesovo-metalové čudo, kde je asi najviac cítiť Barresiho stoner a alternatívno-rockové korene. Skladba, ktorú som najprv vôbec nemusel, sa mi (ako inak) páči stále viac a je prvou s gitarovým sólom.


Nasledujúca Hairloom by sa so svojou štruktúrou, groovy slohou a typicky melodickým refrénom určite nestratila ani na albume kapely Stone Sour. Keďže ide o vedľajší projekt speváka Coreyho Taylora, ťažko povedať či nebola pôvodne určená práve pre nich.

Na staré dobré časy debutu si zaspomíname pri skladbe so záhadným názvom H377, ktorá pojednáva o ultimátnej nenávisti a Corey na nás navrieska drsný text kadenciou samopalu ako v evergreene Spit It Out. Temná De Sade s veľmi zaujímavou melodickou linkou nás pomaly priblíži k záveru. Slipknot sa s poslucháčom na novinke rozlúčia podobne ako nás privítali. Balada Finale s orchestrom a speváckym zborom je dôstojnou bodkou za jednou etapou a bilancuje doterajšiu kariéru tohto metalového fenoménu ako aj životné rozhodnutia jednotlivých členov s jasným záverom - milujeme to, čo robíme, nič neľutujeme a ideme ďalej. 

Slipknot - The End, So Far
(2022, Roadrunner Records)

1. Adderall
2. The Dying Song (Time To Sing)
3. The Chapeltown Rag
4. Yen
5. Hive Mind
6. Warranty
7. Medicine Of The Dead
8. Acidic
9. Heirloom
10. H377
11. De Sade
12. Finale

Vypočujte si celý album na Deezeri:



Autor: Tomáš Danišovič